Andrea KOČALKOVÁ

Andrea Kočalková, poetka, žije v Banskej Štiavnici. Vyštudovala sociálnu prácu a v súčasnosti pracuje ako sociálna pracovníčka Územného spolku Slovenského Červeného kríža v Domove sociálnych služieb pre deti a dospelých v Banskej Štiavnici. Autorskému písaniu sa venuje od roku 1993. Knižne debutovala knihou básní v próze pod názvom Senníkové (podľa vzoru denníkové) zápisky (Vydavateľstvo Q 111, 2005), v ktorej je zrejmý jej príklon k minimalizmu a záznamu momentálne (mentálne) prežívaného okamihu. Časopisecky publikovala v Dotykoch, Novom slove, RAK-u, Aspekte, Slovenských pohľadoch a tiež v Slovenskom rozhlase. Písaniu haiku sa venuje od roku 2021. Svoje haiku doposiaľ publikovala v časopisoch Fraktál, Romboid, Glosolália a Orol tatranský. V polovici roka 2025 jej vyšla zbierka haiku pod názvom Haiku nadnes (Signis, 2025). Textársky spolupracuje s pesničkárom Martinom Chrobákom.

Vieme, že ste sa začali venovať písaniu poézie v roku 1993. Aký bol váš motív vstupu do sveta poézie a literatúry? Čo vás viedlo k myšlienke začať literárne tvoriť?

Keď sa spätne prenesiem do tohto obdobia, bol to práve čas, kedy sa tvorilo moje dospelé Ja. Čas objavovania seba vo svete i nachádzania sveta. Tak som i ja začala objavovať vtedy súčasnú slovenskú poéziu. Dana Podracká, Mila Haugová, Kamil Peteraj či Miroslav Válek a postupne ďalší, to boli autori, ktorí sa ma vnútorne dotkli. Obdivovala som ich. Cez ich básnickú tvorbu som zrazu spoznala nový životný rozmer, spôsob vnímania a vyjadrenia toho, čo človek prežíva. Očarilo ma to natoľko, že som v tom období našla odvahu aj spôsob vyjadriť sa vlastným hlasom. Priznávam, bolo to na podnet okolia, kde si niekto všimol, že mám pri písaní vlastný štýl, a preto odporučil skúsiť napísať niečo podľa seba. Mala som aj šťastie, že sa práve v týchto rokoch v Banskej Štiavnici formoval autorský klub Salamandra. Vo svojich začiatkoch združoval nielen autorov, ale i interpretov či fotografov a výtvarníkov. Tu som mala príležitosť čítať svoje prvé básne, debatovať o tvorbe, organizovať literárne súťaže či stretnutia. Bolo to krásne tvorivé obdobie v prajnom a podnetnom prostredí.

Najprv ste publikovali časopisecky. Istotne ste mali svojich básní viac a vyberali ste, ktoré z nich redakciám pošlete. Podľa akého kľúča ste sa rozhodli publikovať konkrétne básne, aký motív ste preferovali?

Vôbec prvé básne som mala uverejnené v mestskom týždenníku Štiavnické noviny a súviselo to práve so zakladaním spomínaného autorského klubu Salamandra. Dodnes mám milú spomienku na stretnutie s prozaičkou a kurátorkou umenia Rút Lichnerovou, ktorá po mojom prvom čítaní na verejnosti, povedala, že je to poézia a má to vlastný rytmus. Potom už nasledovali rôzne literárne súťaže, kde bola moja poézia pravidelne oceňovaná. Najviac si cením víťazstvo na Wolkerovej Polianke v roku 1996. To bola v tom čase najprestížnejšia súťaž pre mladých slovenských autorov poézie. Rada som sa následne do Starého Smokovca, dejiska tejto súťaže, vracala, pretože som mala možnosť stretávať tu začínajúcich autorov z celého Slovenska a žasnúť nad tou rôznorodosťou, pretože každý z nich bol vo svojej tvorbe originál s vlastným jazykom. A tu je i odpoveď na vašu otázku: väčšina týchto oceňovaných básní bola následne publikovaná aj v literárnych periodikách. Motívmi básní boli láska, medziľudské vzťahy a moje každodenné prežívanie.

V roku 2005 vám vyšla zbierka Senníkové (podľa vzoru denníkové) zápisky. S akými motívmi sa čitateľ stretne pri jej čítaní? Čo ste touto zbierkou chceli odkázať, povedať?

Ako to už v živote býva, kniha Senníkové (podľa vzoru denníkové) zápisky, vznikla s istým odstupom od mojich prvých básní. Postupne som sa autorsky vyvíjala a nebolo mi cudzie písať aj kratšie prózy. S časťou Senníkových zápiskov, som získala i ocenenie v prozaickej súťaži. Potom sa stalo to, že som si v jednom období sadla a začala ten motív rozvíjať ďalej. Našla si ma práve táto forma písania, kedy posledná veta alebo obraz predošlého zápisku, otvára nový obraz. Nechala som sa viesť touto inšpiráciou dovtedy, kým sa tento cyklus neuzavrel. Je to kniha nielen o každodennom prežívaní mladej ženy, ktorou som v tom čase bola, ale i o tom, čo nás presahuje.

Prečo ste zvolili práve názov Senníkové zápisky?

K názvu knihy ma priviedla zmienka známeho psychológa, môjho profesora na katedre sociálnej práce, Jána Gaburu, že je pre človeka osožné zapisovať svoje sny. Inak povedané – písať si senníkové zápisky. Náš život ovplyvňujú naše sny a naopak. Nejaký čas sa mi darilo zapisovať si sny a mnohé z týchto zápiskov som použila aj v spomínanej knihe. Zaujal ma aj výrok Salvadora Dalího, ktorý povedal, že to čo považujeme za realitu, je ešte väčšou ilúziou ako svet snov. Tak vznikol debut, ktorý nie je typickou knihou poézie i keď poéziu v nej nájdete v každom jej dlhom riadku.

Presne dvadsať rokov neskôr, v roku 2025, vám vyšla zbierka veľmi vydarených haiku pod názvom Haiku nadnes. Čo sa týka výstavby básne, je to diametrálny rozdiel oproti vašim predchádzajúcim veršom. Treba spomenúť aj to, že napísať haiku je veľmi náročné, lebo má veľmi striktne určené pravidlá počtu slabík aj témy. Prečo ste sa rozhodli pre haiku?

Dovolím si neskromne povedať, že haiku, táto stará japonská forma poézie, si našlo mňa. V poslednom období som často rozmýšľala, že by som rada našla formu písania, pri ktorej by sa mi podarilo vyjadriť maximum toho, čo vyjadriť chcem, na minimálnej ploche. Kedysi som obdivovala autorov krátkych próz, ktorí svoje vety zostručnili až na dreň a napriek tomu – alebo práve preto, boli ich diela vo svojej výpovedi silné. Ide najskôr o presnosť vyjadrenia a pomenovania vecí a javov.

Priblížiť sa k takémuto spôsobu mi umožnilo práve haiku. Priznám sa, že do roku 2021 som o haiku veľa nevedela. Prišla však výzva od môjho známeho, ktorý sa haiku venoval už nejaký čas. Tak som si povedala prečo nie, skúsim. Začala som sa o haiku viac zaujímať. Spočiatku to bol trochu mentálny zápas. Nepozdávalo sa mi, že sa musím podriaďovať prísnym pravidlám, no napokon som ten odpor v sebe prekonala a haiku sa mi stalo denným spoločníkom. Naviac ma naozaj začalo baviť písať haiku. Uvedomila som si, že práve vďaka haiku dokážem zachytávať esenciu prítomného okamihu. Sú to vlastne momentky, ktoré dobrý fotograf zachytáva cez svoje obrázky. Je to istým spôsobom škola všímavosti, schopnosti venovať pozornosť detailom okolo seba i tomu, ako ich prežívame. Haiku je životná filozofia, meditácia, cez ktorú – ak sme ochotní zastaviť sa, nachádzame vlastnú podstatu.

Vaše básne sa vyznačujú spoločným menovateľom, a to je výrazná subjektivita a lyrickosť. Často spracúvate motív prežívania vlastného ja – vlastného bytia, vnímania svojho subjektu i okolia, prežívania, emócií... Je pomerne náročné zhmotniť v slovách vlastné myšlienky a emócie. Ako ich teda vo vlastnom vnútri spracúvate?

Čosi som naznačila už v predošlej odpovedi. V mojom prípade je to schopnosť zastaviť sa, odpojiť sa od bežných stereotypov. Ísť niekam von do prírody, ktorú mám našťastie, na dosah. Sadnúť si niekde na hrádzi banskoštiavnických tajchov alebo vnímať meniace sa svetlo v lese. V istom období sa mi vonku darilo cvičiť chi kung, no postačí i svižná prechádzka. Celkom iná perspektíva sa otvára, ak si napríklad vyjdem na chodníky vedúce nad mestom na kopce Sitno, Rosniarky či Paradajz. Toto všetko mi pomáha, vnímať oveľa lepšie nielen okolie, ale i seba a vysporiadať sa tak aj s ťažšími vnútornými osobnými témami, ktoré život prináša.

Vaše verše sú taktiež charakteristické verbálnymi obrazmi. Čitateľovi sa pri čítaní vašich básní priam tvoria pred očami jednotlivé obrazy, ktoré mu však ponúkate prirodzene, nenásilne a sú veľmi harmonické. Často spracúvate aj tému prírody a práve tá evokuje v čitateľovi obrazy. Čo vo vás vyvoláva príroda? Prečo sa stala vaším výrazným motívom?

Mám šťastie, že som sa narodila v prostredí, akým je Banská Štiavnica. Od detstva je pre mňa prirodzené byť obklopená nielen históriou, nezameniteľným geniom loci tohto mesta, no predovšetkým jeho prírodným okolím. Nie je to len tzv. lokálpatriotizmus. Je to naozajstný nefalšovaný cit, ktorý prechovávam vo svojom srdci voči tomuto mestu. A nech by som sa ocitla kdekoľvek vo svete, lebo je veľa pekných i omnoho krajších miest, vždy budem vedieť, kam patrím, i to, kde raz chcem spočinúť. Nech to znie akokoľvek pateticky, je to tak. Neraz sa utápame vo vlastných drámach a riešenia sa ponúkajú za dverami našich bytov, stačí z nich vykročiť a nechať sa ošetrovať prírodou.

Haiku nadnes je veľmi nevtieravo a jemne doplnená sugestívnymi fotografiami Kataríny Fremalovej, ktoré ste vydavateľstvu navrhli práve vy. Prečo práve tieto fotografie? Prezraďte čitateľom, ako dopĺňajú vaše básne a čo vo vás tieto fotografie vyvolávajú?

Súčasťou knihy Haiku nadnes sú i autorské fotografie fotografky Kataríny Fremalovej. Obraz a slovo sú vo vzácnej symbióze, mnohé z fotografií boli priamym inšpiračným zdrojom vzniku niektorých haiku. Boli to vzájomné výmeny, neraz sa stalo, že mi Katka poslala fotku, ktorú v ten deň urobila, a ja som k nej napísala haiku. Možno teda povedať, že Katarínine fotografie a moje haiku sú vzájomným dialógom, pričom každá z nás vníma svet cez vlastnú vnútornú skúsenosť, no napriek tomu nachádzame spoločné styčné body. Okrem iného bola Katka tiež autorkou obálky môjho knižného debutu Senníkové zápisky. Nebolo teda náhodným ani rozhodnutie pre spoločný projekt knihy poézie Haiku nadnes. Fotografie Kataríny Fremalovej sú jej naozaj, viac než iba vhodným spoločníkom. Je to prirodzené vyústenie našej dlhoročnej tvorivej spolupráce, no predovšetkým ľudskej spriaznenosti a spolupatričnosti.

Máte neľahkú prácu. Ako spracúvate zážitky zo svojho okolia vo vašom vnútri a následne v básňach? Každý človek sa nejakým spôsobom vyrovnáva s bežnou každodennou realitou. Ako ju vnímate vy?

Áno, je pravdou, že pracujem v sociálnej oblasti neuveriteľných 29 rokov, pracovala som so seniormi a v súčasnosti sa už trinásty rok venujem deťom a dospelým ľuďom s mentálnym a iným postihnutím. Táto práca je akýmsi mojím predurčením a napriek tomu, že nie je ľahká, stále mi dáva zmysel. Dlho som ju nepociťovala ako záťaž, možno i preto, že nejako prirodzene regenerujem v prírode a vo svete umenia – ako som spomenula v predchádzajúcich odpovediach. Príroda je môj najväčší liečiteľ, rovnako ako mi prospieva čítanie dobrej poézie, prózy, ísť na kvalitný koncert, film či jednoducho tráviť čas s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a nejakým spôsobom ma inšpirujú. Toto všetko mi pomáha prekonávať i ťažie situácie.

Ste predovšetkým poetka. No zaujímate sa autorsky aj o prózu? Nemáte niečo "v talóne" alebo nerozmýšľate aj nad týmto žánrom?

Samozrejme, nielen poézia je v centre môjho záujmu. Je pravdou, že síce čítam menej ako v mladosti. Rada však siahnem aj po zaujímavej próze. Veľakrát si vezmem na základe dobrých odporúčaní mojich priateľov či priaznivých recenzií alebo úplne zo zvedavosti i menej známe tituly. A vyberať je naozaj z čoho. Na Slovensku sme vždy mali a rovnako stále máme zaujímavých tvorcov. Spomenula som zámerne Slovensko, lebo neraz je to tak, že nepoznáme, čo máme priamo pod nosom, no nevyhýbam sa ani inonárodnej literatúre. Vrátim sa teraz k začiatku tohto rozhovoru, stále ma neopustila myšlienka, že raz vznikne kniha mojich krátkych próz možno mikropoviedok. Ale ktovie, možno budem opäť aj sama prekvapená, k akým formám písania a témam budem pozvaná.