Čo pripravujeme
Sem vložte podnadpis
Na čo sa môžete tešiť?
Saigonský prístav. Autor: J. Hudanič
Chatrčové mesto na rieke Thi Nghe. Autor: J. Hudanič
Komunálna voda. Autor: J. Hudanič
Chatrčové mesto v Saigone. Autor: J. Hudanič
"Jedna vojna stačí."
Ján Hudanič: Vojakove spomienky na Vietnam
Bývalý vojak armády USA so slovenskými koreňmi Ján Hudanič (John Hudanitch) vo svojej novej knihe spomína na vietnamskú vojnu, ktorej sa priamo zúčastnil v rokoch 1965 až 1967. Naučil sa však hovoriť po vietnamsky, čím si získal domáce obyvateľstvo a ako nadšený amatérsky fotograf takto mal možnosť zachytiť život obyčajného Južného Vietnamu v tomto období neuveriteľne sužovaného zbytočnou vojnou.
Kniha obsahuje okrem spomienok tohto amerického vojaka na vietnamskú vojnu a vyrieknutia záverov o jej skutočných následkoch písaných v 6 jazykoch (v slovenčine, v angličtine, nemčine, španielčine, francúzštine a taliančine) 116 autentických fotografií života Južného Vietnamu v rokoch 1965 až 1967. Hudaničove fotografie zachytávajú taký Južný Vietnam, ktorý dnes už neuvidíme.
"Po štyridsiatich rokoch sa na vietnamskú vojnu takmer úplne zabudlo. A predsa mnohí z nás, ktorí sme slúžili v juhovýchodnej Ázii, na vojnu vo Vietname nikdy nezabudneme. Každý z nás by k nej mal čo povedať, najmä tí, ktorí o svojich skúsenostiach radšej mlčia.
Moja služba v Južnom Vietname sa skončila 28. júna 1967 a o dva roky (1969) som z armády odišiel ako čatár v platovej triede E-6 slúžiaci na základni Fort Myer vo Virgínii.
Uplynulo viac ako pol storočia, ale dodnes si pamätám ľudí, ktorých som v Južnom Vietname spoznal, Američanov aj Vietnamcov, a neraz si kladiem otázku, čo sa s nimi vlastne stalo. Keď sa zamýšľam nad obeťami, ktoré bolo treba priniesť, nad množstvom obetí a nad utrpením, ktoré tento zdĺhavý vojenský konflikt spôsobil, snažím sa pochopiť, ako k nemu vlastne došlo a ako by sa mu vtedy dalo predísť.
Po šesťročnej službe v americkej armáde, vrátane poldruha roka vo Vietname, som sa vrátil do civilu. Desať rokov som vyučoval ruštinu na vysokej škole, ale mojím hlavným povolaním bola práca na oregonskom úrade práce, kde som pomáhal mnohým veteránom nájsť si zamestnanie.
Nejeden veterán z vietnamskej vojny nosil na duši hlboké jazvy. Niektorých vojnové skúsenosti traumatizovali až natoľko, že nemohli pracovať. Zostali duševne zmrzačení.
Na liečenie duševných chorôb som nemal diplom, ale keďže som vo Vietname slúžil rovnako ako oni, získal som si ich dôveru. Veteráni vedeli, že aj ja sám som slúžil v bojovej zóne, a tak cítili, že sa mi môžu zveriť s tým, koľkú hrôzu prežívali v bojovom predpeklí, vedeli, že pre nich budem mať pochopenie a nebudem ich súdiť ani za ich konanie, ani za strach, ktorý sa ich pri výkone služby zmocňoval.
Počas rozhovorov s traumatizovanými veteránmi som si vypočul príbehy, na ktoré by oni sami najradšej zabudli. Boli to svedectvá odvahy, hanby, obety, hrôzy, ohavnej krutosti, krajného zármutku a horkosti. Na opísanie múk a útrap v dušiach "svojich" veteránov nemám slov.
Zdalo sa mi, že rozprávanie na nich pôsobilo ozdravujúco, akoby sa zbavovali ťažkého bremena. Som si však istý, že naše rozhovory všetky rany nezahojili a veteráni budú nosiť vojnové spomienky na temnú džungľu po zvyšok života. Strápená generácia! Načo to celé bolo?
Keď
som uvažoval nad všetkým, čo mi veteráni rozprávali, uvedomil som si, že ich
príbehy sú len kvapkou v mori všetkých príbehov všetkých veteránov, ktorí v
šesťdesiatych rokoch slúžili vo Vietname na oboch stranách. Keby jednotlivé
svedectvá boli tehlami, dala by sa z nich postaviť veža vyššia ako Mount Everest.
Obrovské ľudské utrpenie, ktoré vojna vo Vietname spôsobila, nemožno vyčísliť.
Úsilie Spojených štátov bolo márne, no naši krajania (USA) preliali celé moria krvi, zabili milióny ľudí, spôsobili nevýslovné utrpenie, a pritom nič z toho oficiálne neuznali a vietnamskému národu sa dodnes neospravedlnili. Ak si neuznáme strašné chyby, ktorých sme sa v juhovýchodnej Ázii dopustili, sme odsúdení páchať ďalšie chyby tohto rozsahu na iných miestach našej planéty. Drvivá väčšina Američanov si ani neuvedomuje, aké škody sme spôsobili vo Vietname. Spravodlivosť vyžaduje, aby sme prevzali zodpovednosť za svoje chyby, aby sme sa zmierili s vietnamským ľudom a aby sme im odškodnili utrpenie, ktoré museli pre naše chyby podstúpiť. A vôbec, Spojené štáty sa nesmú
púšťať do vojny s kýmkoľvek bez toho, aby najprv objektívne a komplexne
nevyhodnotili situáciu z hľadiska histórie, ako aj politickej situácie či kultúry
v spornej oblasti. Už nikdy nesmieme vyslať našu mládež zabíjať a umierať
v zbytočnej vojne." (Ján Hudanič)
Preklady: SJ Martin Kubuš; NJ Michal Gutzelnig, ŠpJ Eva Reichwalderová, TJ Katarína Klimová, FJ Francois Schmidt. Originálny jazyk: AJ
Kniha bude dostupná na jeseň 2020. O jej vyjdení vás budeme informovať.
Tunel Horná Štubňa
Foto: Martin Kubuš
Martin Kubuš: Dvadsaťdva dier v rodnej zemi
Román od banskobystrického autora a prekladateľa, ktorého príbeh zachytáva históriu budovania železnice medzi Banskou Bystricou a Hornou Štubňou, konkrétne budovanie dvadsiatich dvoch tunelov. Je možno povedať, že v tomto prípade ide o stavbu tisícročia. Budovanie tejto železnice vzhľadom na to, že trať prechádza masívnymi horami - križovatkou Nízkych Tatier, Kremnických vrchov, Starohorských vrchov a Veľkej Fatry -, nebolo jednoduché a vyžiadalo si svoje obete. Napriek tomu do dnešných dní táto stavba predstavuje inžiniersky klenot (nielen) Slovenska.
Román Dvadsaťdva dier v rodnej zemi je ponor do duše mladého Stredoslováka, bývalého vysokoškolského učiteľa, ktorý sa prostredníctvom historického exkurzu približuje k podstate vlastného ja. Hlavná postava, Karol, sa neplánovane ocitá vo vlaku a jeho známy, starý pán profesor, rodák z Harmanca, mu rozpráva o druhej svetovej vojne a o výstavbe Trate SNP, azda najmalebnejšom úseku magistrály spájajúcej Banskú Bystricu s Martinom.
Vykoľajený Karol zisťuje, že niektoré javy prežijú všetky
režimy, nestrácajú na podstate a svedčia o tom, že ľudstvo sa usiluje
o premostenie priepastí a nápravu v každej dobe.
V profesorovi nachádza priateľa, ktorého nikdy nemal, a v jeho
dcére ženu, ktorú by chcel. Na ceste životom na nás číhajú temné úseky, ale po
tmavom tuneli vždy prichádza nové denné svetlo... a potom ďalší tunel,
a potom svetlo, a zase tunel, a svetlo... a tunel,
a voda, a svetlo, a životodarná voda, a tma, a svetlo...
Autor knihy vzdáva hold ľudskej práci, ľudskému umu a slovenskej prírode.
Kritizuje ľudskú povrchnosť.
Román bude dostupný koncom roka 2020. Budeme Vás o ňom informovať.
Povesti
Anna Jónásová: Povesti z horného konca Brvnišťa
Ilustrácie: Jozef Pobočík
Autorka pochádza z považskej dedinky Brvnište. Ona i jej mama po celý život zbierali a zappisovali unikátne ľudové povesti viažuce sa na jednotlivé lokality tejto oblasti a teraz ich vydáva knižne. Kniha je bohato dolnená nádhernými maľbami Jozefa Pobočíka ml., ktorý z tejto oblasti tiež pochádza a dokonale ju pozná. Vzniká tak prekrásna symbióza literárneho talentu autorky a výtvarného nadania maliara. Kniha bude tak nádherným umeleckým dielom.
"Povesť je obľúbený literárny útvar. Témou, atmosférou, literárnymi postupmi a prostriedkami sa podobá na rozprávku a predsa to nie je rozprávka. Obsahom sú to tiež záhadné, zázračné až magické príbehy, no ukotvené sú v skutočných reáliách. Vystupujú v nich výnimočné bytosti, ktoré rozprávači obdarili nadprirodzenými schopnosťami. Na tieto postavy delegovali svoju túžbu po nesmrteľnosti, neobyčajnej sile, moci, odvahe, bohatstve či veľkej láske.
Prostredie, kde sa príbehy odohrávajú, nie
je anonymné - sú to geografické lokality, ktoré ľudia poznajú: hlboké lesy, jaskyne,
diery, skaly, močiare, čiže miesta ako stvorené pre ľudskú fantáziu a výskyt
tajuplných nadprirodzených bytostí, vzbudzujúcich rešpekt a často aj
strach. V chotároch, horách, jaskyniach, zrúcaninách hradov,
v riekach a močiaroch totiž prebývali škriatkovia, vodníci,
svetlonosi, čerti, draci, černokňažníci, strigy, veštice, zmokovia, víly,
rusalky, nočné právo so zázračnou mocou. Tieto indivíduá boli príčinou
nešťastí, úmrtí, zázrakov, bohatstva i biedy, lásky aj nenávisti. V Brvništi
a v Papradne vás navyše neskoro v noci mohlo zožrať aj "bubáča, čo sa
chytá rubáča..." (A. Jónásová)
Na titulnom mieste tejto položky je tiež jedna z ilustrácií Jozefa Pobočíka, ktorá bude súčasťou tejto knihy.
Kniha bude dostupná na prelome rokov 2020 a 2021. Budeme vás o nej informovať.
Tomáš Winkler
Foto je ilustračné; pochádza z knihy T. Winklera Perom a mečom. Biografia J.M. Hurbana, Tatran, Bratislava, 1982
Tomáš Winkler: Čas pred nesmrteľnosťou
Renomovaný spisovateľ, literárny historik, dlhoročný redaktor a pracovník Matice slovenskej (za socializmu zakázaný autor), bývalý riaditeľ Slovenskej národnej knižnice a vedúci vydavateľstva Matice slovenskej, no najmä skvelý autor, ktorý v roku 2020 dostal Cenu Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo, Tomáš Winkler, má na svojom konte množstvo vynikajúcich diel. Tie bezpochyby výrazne obohatili slovenskú kultúru.
Jedným z takýchto diel - skvostov slovenskej literatúry - je aj Čas pred nesmrteľnosťou, ktoré v roku 1998 vydala Matica slovenská. Autor ponúka biografie 19 slovenských kultúrnych dejateľov, no z veľmi zaujímavého uhla: neprezentuje ich ako niekoho, o kom sa učíme v škole, ale ako obyčajných ľudí z mäsa a kostí so všetkými ich problémami, starosťami aj radosťami, odhaľuje ich psychiku, myslenie - a to v období tesne pred ich smrťou - teda v období tesne predtým, ako vstúpili do nesmrteľnosti. Ukazuje nám nielen okolnosti ich úmrtia, ale sprostredkúva nám aj ich pocity, vnemy, idey. Autor si mohol dovoliť urobiť takúto rekonštrukciu, pretože mnoho rokov pracoval s archívom Matice slovenskej a Slovenskej národnej knižnice a mal k dispozícii súkromnú korešpondenciu týchto ľudí. Kniha je teda ucelenou zbierkou 19 noviel a nájdeme v nej známe osobnosti, ako Ján Hollý, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Mikuláš Dohnány, Ľudovít
Kubíni, Andrej Sládkovič, Samo Bohdan Hroboň, Viliam Pauliny-Tóth,
Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, Koloman Banšel, Svetozár
Hurban Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Kukučín, Dušan
Makovický, Albert Škarvan, Martin Rázus, Ján Červeň či Gejza Vámoš.
Nejde však o čisto odbornú knihu, osudy týchto ľudí tesne pred ich smrťou sú spracované bravúrnym umeleckým štýlom tak, že samotný čitateľ pociťuje to, čo pociťovala daná postava.
Naše vydavateľstvo sa tento klenot slovenskej literatúry rozhodlo opätovne vydať; tentokrát však s osudmi 21 kultúrnych činiteľov: autor pridáva Júliusa Barča Ivana a Ivana Bukovčana.
Kniha bude dostupná na prelome rokov 2020 a 2021.