Z recenzie Evy Čulenovej knihy americko-slovenského autora Jána Hudaniča VIETNAM. VOJAKOVE SPOMIENKY (uvádzame najmä pasáže s jeho vyjadreniami) poslanej do Literárneho týždenníka:Tesne pred Vianocami 2020 vyšla v banskobystrickom vydavateľstve Signis kniha bývalého vojaka armády USA Jána Hudaniča, autora narodeného síce v USA, ale so slovenskými koreňmi, ku ktorým sa hrdo hlási. (Autor momentálne žije na Slovensku.) Keď mal v roku 1965 Ján Hudanič 26 rokov, bol odvelený do vojny v Južnom Vietname. Tam, najmä v Saigone a jeho okolí, strávil dva roky a priamo sa zúčastnil nespravodlivej, podľa jeho slov skutočne hrôzostrašnej vojny. "Koncom druhej svetovej vojny sa Vietnamci so všetkou vážnosťou usilovali o nezávislosť od Francúzska. Uprostred bojov nás (USA; pozn. EČ) požiadali o pomoc, lenže my sme boli natoľko posadnutí snahou potlačiť rozmach komunizmu, že sme nedokázali uznať ich legitímnu snahu o sebaurčenie. Konajúc na základe nesprávnych predpokladov, však Spojené štáty preliali potoky krvi, zabili milióny ľudí, spôsobili nevysloviteľné utrpenie, ale pritom oficiálne nikdy neuznali svoje chyby, a doteraz sa ani neospravedlnili vietnamským ľuďom. Ak otvorene nepriznáme (autor mal na mysli USA; pozn. EČ) naše strašné chyby v juhovýchodnej Ázii, sme odsúdení páchať ďalšie chyby tohto rozsahu na iných miestach našej planéty /.../ Spravodlivosť si vyžaduje, aby sme (USA) prevzali zodpovednosť za svoje chyby, aby sme sa zmierili s vietnamským ľudom a aby sme ich odškodnili za utrpenie, ktoré museli pre naše chyby podstúpiť. A vôbec, Spojené štáty sa nesmú púšťať do vojny s kýmkoľvek bez toho, aby najprv objektívne a komplexne nevyhodnotili situáciu z hľadiska histórie, ako aj politickej situácie či kultúry v spornej oblasti. Už nikdy nesmieme vysielať našu mládež zabíjať a umierať v zbytočnej vojne." (Hudanič, s. 10) V auguste 1969 sa skončilo Hudaničovo obdobie jeho služby v armáde USA. "Obrátil som sa na oddelenie personálneho úradu armády o vyslanie do Nemecka - ak by som sa opätovne prihlásil do armády. Bol som informovaný, že ak by som sa chcel znovu zaregistrovať, okamžite by som bol nasadený späť do Vietnamu. Bola to čestná odpoveď. Nechcel som byť obeťou vojny, ktorú sme už prehrali. Tak som z armády vystúpil. Po šesťročnej službe v americkej armáde, z toho po roku a pol vo Vietname, som sa vrátil do civilu. Desať rokov som učil ruštinu na vysokej škole, ale moja hlavná kariéra spočívala v oregonskom štátnom Úrade zamestnanosti (úrad práce; pozn. EČ), kde som množstvu veteránov pomáhal nájsť si prácu. Veľa z nich prežilo boje vo Vietname a mali jazvy na dušiach. Niektorí boli tak ťažko traumatizovaní zážitkami z Vietnamu, že nemohli pracovať. Boli duševne neschopní. Nemal som vzdelanie na liečenie ich duševných postihnutí, ale keďže som tiež tam bol, mali vo mňa dôveru. Vedeli, že ja som tiež slúžil v "Name" (takto volali Vietnam; pozn. EČ), a tak cítili, že mi môžu povedať o svojich hrozných chvíľach, keď boli "na okraji pekla"; vedeli, že by som im rozumel a nesúdil by som ich za priestupky alebo strach. V mojich pohovoroch s traumatizovanými veteránmi som počúval príbehy, na ktoré by radi zabudli. Boli to príbehy odvahy, hanby, obety, hrôzy, krajného zármutku a horkosti. Niet slov na opísanie múk a útrap v dušiach mojich veteránov. Zdalo sa mi, že rozprávanie ich príbehov bolo akosi liečebné, akoby sa zbavovali ťažkého bremena. Ale som si istý, že nikto z mojich veteránov sa pri rozhovoroch so mnou úplne nezahojil. Všetci nosili temné spomienky z vojny v džungli po celý svoj život - až do posledného dychu. Naozaj bola ich generácia mučená. A kvôli čomu?" (Hudanič)

OROL TATRANSKÝ U NÁS

Máme česť spolupracovať s Maticou slovenskou na tvorbe literárnej prílohy Slovenských národných novín OROL TATRANSKÝ:-))