Ivana Vargončíková - maliarka, ilustrátorka, grafička

Ivana Vargončíková sa o maľbu začala zaujímať po neúspešnom ukončení štúdia veteriny. Navštevovala výtvarný odbor pre dospelých na Základnej umeleckej škole v Senici. Pod vedením pedagóga Štefana Ortha naďalej zdokonaľuje svoju tvorbu. Zostáva verná svojim pocitom a intuitívnej maľbe. Vo vydavateľstve Signis pôsobí od roku 2020 ako knižná ilustrátorka. Na tomto poli má na konte už viac než 13 kníh. Momentálne žije a pôsobí v Senici, ale ktovie, kam ju ešte srdce zavedie.

+++

Rozhovor uverejnený v Orle tatranskom 2/2024, literárnej prílohe Slovenských národných novín 3/2024
Autor rozhovoru: Eva Čulenová

Vieme, že sa maľbe venuješ už viac rokov. Čo bolo tvojou motiváciou pristúpiť k rozhodnutiu namaľovať tvoj prvý obraz?

Ja som si vždy niečo kreslila, ale predpokladala som, že človek potrebuje aj "normálnu" prácu, a tak som odmalička túžila po kariére veterinárnej lekárky. Vyžívala som sa v obdivných pohľadoch rodiny, bola som vždy vzorná dcéra a poctivá študentka, ale po pár rokoch na vysokej škole som začala pociťovať, že mi uniká zmysel, pre ktorý som vlastne chcela byť veterinárkou. Čím viac som prichádzala do kontaktu so skutočnou tvárou tejto profesie, tým viac môj zápal pohasínal. Mala som asi príliš romantické predstavy. A aj keď som ako-tak zvládala povinné pitvy, desila som sa všetkých tých odborných kníh, článkov a vedeckých diskusií a utekala od nich s pomocou farebných ceruziek. Načmárala som veľmi veľa komiksových postavičiek, kým som si priznala, kam ma srdce ťahá, a kým som sa odhodlala pustiť toho, v čom som už žiť nechcela.

Aký bol tvoj prvý obraz, ako by si ho charakterizovala?

Bol o hľadaní. Vôbec prvýkrát som mala pred sebou plátno a zoznamovala sa s akrylovými farbami, akoby som prostredníctvom nich hľadala aj seba samu. Všemožnými ťahmi štetca som sa pokúšala prebiť názory a pochybnosti druhých o správnosti môjho rozhodnutia. Na svoj prvý obraz som nemala dopredu vybraný motív, nechala som to voľne plynúť.

Ako si pokračovala? Čo si vkladala do svojich obrazov potom?

Moje prvé hókusy pókusy na výtvarných súťažiach nemali veľký úspech. Po hodnotení komisie mi bolo jasné, že som naozaj len na začiatku a ak sa chcem zlepšovať, potrebujem viac. Začala som znovu chodiť do školy. Tentokrát do umeleckej. V maľovaní som vždy bola verná svojim pocitom, ale moje obrazy by neboli vzhľadné ani podnetné nebyť základov, ktoré mi odovzdal pán učiteľ Orth.

Už dlhšie sa venuješ knižnej ilustrácii. Doteraz si ilustrovala viac než desať kníh, ktoré sú žánrovo veľmi rôznorodé. Ako a kedy si sa dostala ku knižnej ilustrácii?

Mala som šťastie. Stretli sme sa s pani vydavateľkou na jednom silvestrovskom večierku. Rozprávali sme sa. Poukazovala som jej moje infantilné kreslené postavičky a dohodli sme sa, že to skúsime. Táto lavína sa valí už štvrtý rok.

Akým spôsobom vytváraš knižné ilustrácie? Aké techniky pri nich používaš?

Vo väčšine kníh sa musím z finančných dôvodov obmedziť na čiernobielu tlač, keďže tá je lacnejšia než farebná. Zo začiatku som z toho bola naozaj sklamaná, ale odvtedy sme s čiernou fixkou najlepšie kamarátky. Využívam ju stále. Spolu s ceruzkou a čiernou farbičkou. Skúšala som, samozrejme, aj iné techniky, ale zatiaľ sa mi v nich nepodarilo dosiahnuť taký efekt. A úprimne, milujem tie moje čiary.

Snáď najznámejšie sú tvoje ilustrácie detských kníh. Čitateľská verejnosť má rada tebou ilustrované knihy Miroslava Búrana Katkine dobrodružstvá a Katkine dobrodružstvá 2 (Signis, 2021 a 2023), Veveričkine trampoty (Signis, 2022), Dávida Hamrana Nerozprávky pre deti (Signis, 2023), Moniky Beňák Rozprávky pre Agátku a aj vďaka tvojim ilustráciám sa rýchlo vypredali. Niektorým knihám sme už robili aj dotlače. Čitatelia majú podľa ich vyjadrení radi to, ako zachytávaš atmosféru danej situácie, nie situáciu samu. Ako si vyberáš situácie, ktoré následne zilustruješ, a ako dosahuješ povestnú dynamiku takýchto tvojich ilustrácií?

Priznám sa, že si pri každom ilustrovaní prejdem malou existenčnou krízou. Tá sa začína obrovským nadšením z nového projektu a pokračuje cez siahodlhé skicovanie, kedy celé hodiny alebo aj dni sedím uprostred mora papierových zdrapov. Vytrvalo skúšam a kreslím ďalej. Zväčša sa potom nado mnou múzy zľutujú a ja celý ten príbeh zrazu vidím. Nakreslím situácie tak, ako mi zarezonovali, aj tak, aby som ilustrácie v knihe rozmiestnila rovnomerne. V snahe vystihnúť charakter príbehu potom niektoré ilustrácie vyzerajú ako zhrnutia kapitol, kde sa prepája viacero motívov. Dynamika je azda dôsledok toho nekonečného prekresľovania.

Ilustruješ však aj knihy iných žánrov, a to skutočne veľmi rôznych. Spomeňme napríklad knihu na seba nadväzujúcich humorných poviedok z dedinského prostredia Miroslava Búrana Ťažký život na dzedzine, ktoré trocha pripomínajú príbehy o svákovi Raganovi. Tieto ilustrácie si vytvorila ako súbor karikatúr. Prečo a ako sa ti tieto karikatúry vytvárali?

Táto kniha si to prirodzene žiadala, ale aj ma o to sám autor poprosil. Bola to výzva a musím uznať, že karikatúry to mohli byť oveľa výraznejšie, ale sú najlepšie, ako som vtedy dokázala. Isto by to bola veľká výzva aj teraz.

Menej ľudí už vie, že ilustruješ aj básnické zbierky. Za veľmi hodnotnú zbierku sa považuje kniha Maji Jackobs Jakúbekovej #Vykrivenie, ktorá získala aj literárne ocenenia, a osobné zbierky univ. profesora Petra Chreneka. Tu sme už pri práci, ktorá vyžaduje silné uchopenie subjektívnych emócií autora básní. Akým spôsobom si vyberala básne, ktoré zilustruješ, a ako si ich výtvarne spracovala ty?

Predstavím si, ako to autor sám prežíva a cez toto nacítenie potom tvorím ilustrácie. Vyberám ich rovnako ako pri próze. Vo #Vykrivení som chcela docieliť dramatickosť, v súkromných zbierkach pána profesora Chreneka som volila jemnejšie a ozdobnejšie čiary.

Neľahkými prácami sa javia aj ilustrácia románu Martina Kubuša Dvadsaťdva dier v rodnej zemi (Signis, 2020) alebo lyrické básne pre deti od Jaroslava Čierneho Včielky (Elist, 2022). V oboch prípadoch si vo svojich ilustráciách zachytila nie dej, ale emóciu textov. Ako si to dosiahla?

Ilustrácie pre knihu Dvadsaťdva dier v rodnej zemi boli naozaj jedny z náročnejších. Nevedela som, ako uchopiť tú myšlienku (vŕtanie 22 tunelov pre železničnú trať medzi Banskou Bystricou a Štubňou; pozn. red.), a tak som čmárala čiernou fixkou a intuitívne definovala tvary. Výsledok bol autentický a prekvapivo aj výstižný.

Nápady na ilustrácie pre Včielky som zbierala kade-tade na prechádzkach prírodou. Videla som ich vo zvláštne zakrivených stromoch, vo vysokej tráve aj v lúčnych kvetoch. Včielky od Jaroslava Čierneho sú tiež zatiaľ jediným dielom s mojimi plnofarebnými ilustráciami. Neskočila som však do toho po hlave. Rozhodla som sa zachovať rovnakú nežnosť, s akou plynuli aj autorove verše.

Čo sa ti najťažšie ilustrovalo a prečo? A tiež, naopak, aké žánre ťa ako knižnú ilustrátorku najviac pútajú?

Naozaj som sa našla v detských ilustráciách. Tie sú môjmu srdcu najbližšie, ale som rada, keď sa objaví aj nevšedná požiadavka, akou boli už spomínané karikatúry, alebo tiež skica námestia Banskej Bystrice do zborníka univ. prof. Sugay Russkaja kuľtura v sovremennom mire. Posúvam tak svoje možnosti. Niektoré ilustrácie sa napokon do kníh nedostali, zväčša pre to, že som ich nedokončila včas, alebo preto, že autorom jednoducho nesadli. Aj to je súčasť procesu.

Prezradíme, že si začala pôsobiť aj ako knižná grafička. Ako túto prácu vidíš ako výtvarníčka, ktorá sa pred grafikou venovala najskôr knižnej ilustrácii?

Aj pri grafike je pre mňa dôležité chytiť nejaký nápad. Dokážem stráviť dlhé hodiny prezeraním databáz s dostupnými fontmi písma, s fotografiami, vektormi a ornamentmi, ktoré by sa dali pri skladaní knihy využiť. Podľa mojich predstáv by to však mohlo byť jedine vtedy, keby som to všetko kreslila sama (vtip). Je to veľmi precízna a detailná práca. Spravidla mi niektoré odseky odletia tam, kam by nemali, a neopravuje sa to vôbec jednoducho. Kniha je živý tvor, zmeníte časť a zmení sa všetko.

Na svojom konte máš aj vlastnú maliarsku tvorbu. Akým motívom sa pri tvorbe svojich obrazov venuješ a akými technikami ich spracúvaš?

Maľujem akrylovými farbami na plátno. Témy ženskosti, individuality, emócií, strachov, sebalásky a osobného rastu rada prepájam s prírodnými motívmi a rada zobrazujem zvieratá ako duchovných sprievodcov. Posledný rok maľujem aj na objednávku a veľmi sa teším z toho, že obrazy mi už len nevisia na stenách, ale prehovárajú aj k iným ľuďom.

Keďže dlhodobejšie pôsobíš ako knižná ilustrátorka a najnovšie ako grafička, nemáš ambície napísať svoju vlastnú knihu?

Áno, mám. Už vyše desať rokov si hýčkam jeden rukopis. Prežil so mnou strednú školu, vysokú školu a často vyblikuje v mojej mysli aj teraz, v tomto dospeláckom živote. Nejaké moje skúsenosti s ilustráciou a s grafikou knihe určite pomôžu, ale nie je to primárny dôvod, pre ktorý píšem. Sú veci, ktoré si žiadajú byť vypovedané. Keď sa raz spolu dopracujeme k vydaniu, bude to veľmi emotívny a hrejivý príbeh zasadený do fantazijného prostredia. Román vymaľovaný a precítený rovnako ako moje obrazy.

Aké máš plány do budúcnosti, aké knihy ideš najbližšie ilustrovať alebo aké obrazy pripravuješ? Aké sú tvoje umelecké sny?

Jej práce si môžete bližšie pozrieť tu:

https://www.facebook.com/vargoncikova

https://www.instagram.com/ivana.vargoncikova/?hl=sk