Ján Hudanič: VIETNAM. Vojakove spomienky

15.12.2020

Kniha spomienok bývalého vojaka USA na vojnu vo Vietname. Doplnená 116 autorovými fotografiami. "Jedna vojna stačí."

Cena: 18,- eur pri odbere 1 - 2 kusov, 15,- eur nad 3 kusy + poštovné 5,20/ 1 ks

Bývalý vojak armády USA so slovenskými koreňmi Ján Hudanič (John Hudanitch) vo svojej novej knihe spomína na vietnamskú vojnu, ktorej sa priamo zúčastnil v rokoch 1965 až 1967. Naučil sa však hovoriť po vietnamsky, čím si získal domáce obyvateľstvo a ako nadšený amatérsky fotograf takto mal možnosť zachytiť život obyčajného Južného Vietnamu v tomto období neuveriteľne sužovaného zbytočnou vojnou.

Kniha obsahuje okrem spomienok tohto amerického vojaka na vietnamskú vojnu a vyrieknutia záverov o jej skutočných následkoch písaných v 6 jazykoch (v slovenčine, v angličtine, nemčine, španielčine, francúzštine a taliančine) aj 116 autentických fotografií života Južného Vietnamu v rokoch 1965 až 1967. Hudaničove fotografie zachytávajú taký Južný Vietnam, ktorý dnes už neuvidíme.

"Po štyridsiatich rokoch sa na vietnamskú vojnu takmer úplne zabudlo. A predsa mnohí z nás, ktorí sme slúžili v juhovýchodnej Ázii, na vojnu vo Vietname nikdy nezabudneme. Každý z nás by k nej mal čo povedať, najmä tí, ktorí o svojich skúsenostiach radšej mlčia.

Moja služba v Južnom Vietname sa skončila 28. júna 1967 a o dva roky (1969) som z armády čestne odišiel ako čatár v platovej triede E-6 slúžiaci na základni Fort Myer vo Virgínii.

Uplynulo viac ako pol storočia, ale dodnes si pamätám ľudí, ktorých som v Južnom Vietname spoznal, Američanov aj Vietnamcov, a neraz si kladiem otázku, čo sa s nimi vlastne stalo. Keď sa zamýšľam nad obeťami, ktoré bolo treba priniesť, nad množstvom obetí a nad utrpením, ktoré tento zdĺhavý vojenský konflikt spôsobil, snažím sa pochopiť, ako k nemu vlastne došlo a ako by sa mu vtedy dalo predísť.

Po šesťročnej službe v americkej armáde, vrátane poldruha roka vo Vietname, som sa vrátil do civilu. Desať rokov som vyučoval ruštinu na vysokej škole, ale mojím hlavným povolaním bola práca na oregonskom úrade práce, kde som pomáhal mnohým veteránom nájsť si zamestnanie.

Nejeden veterán z vietnamskej vojny nosil na duši hlboké jazvy. Niektorých vojnové skúsenosti ich traumatizovali až natoľko, že nemohli pracovať. Zostali duševne zmrzačení.

Na liečenie duševných chorôb som síce nemal diplom, ale keďže som vo Vietname slúžil rovnako ako oni, získal som si ich dôveru. Veteráni vedeli, že aj ja sám som slúžil v bojovej zóne, a tak cítili, že sa mi môžu zveriť s tým, koľkú hrôzu prežívali v bojovom predpeklí, vedeli, že pre nich budem mať pochopenie a nebudem ich súdiť ani za ich konanie, ani za strach, ktorý sa ich pri výkone služby zmocňoval.

Počas rozhovorov s traumatizovanými veteránmi som si vypočul príbehy, na ktoré by oni sami najradšej zabudli. Boli to svedectvá odvahy, hanby, obety, hrôzy, ohavnej krutosti, krajného zármutku a horkosti. Na opísanie múk a útrap v dušiach "svojich" veteránov nemám slov.

Zdalo sa mi, že rozprávanie na nich pôsobilo ozdravujúco, akoby sa zbavovali ťažkého bremena. Som si však istý, že naše rozhovory všetky rany nezahojili a veteráni budú nosiť vojnové spomienky na temnú džungľu po zvyšok života. Strápená generácia! Načo to celé bolo?

Keď som uvažoval nad všetkým, čo mi veteráni rozprávali, uvedomil som si, že ich príbehy sú len kvapkou v mori všetkých príbehov všetkých veteránov, ktorí v šesťdesiatych rokoch slúžili vo Vietname na oboch stranách. Keby jednotlivé svedectvá boli tehlami, dala by sa z nich postaviť veža vyššia ako Mount Everest. Obrovské ľudské utrpenie, ktoré vojna vo Vietname spôsobila, nemožno vyčísliť.

Úsilie Spojených štátov bolo márne, no naši krajania (USA; pozn. Signis) preliali celé moria krvi, zabili milióny ľudí, spôsobili nevýslovné utrpenie, a pritom nič z toho oficiálne neuznali a vietnamskému národu sa dodnes neospravedlnili. Ak si neuznáme strašné chyby, ktorých sme sa v juhovýchodnej Ázii dopustili, sme odsúdení páchať ďalšie chyby tohto rozsahu na iných miestach našej planéty. Drvivá väčšina Američanov si ani neuvedomuje, aké škody sme spôsobili vo Vietname. Spravodlivosť vyžaduje, aby sme prevzali zodpovednosť za svoje chyby, aby sme sa zmierili s vietnamským ľudom a aby sme im odškodnili utrpenie, ktoré museli pre naše chyby podstúpiť. A vôbec, Spojené štáty sa nesmú púšťať do vojny s kýmkoľvek bez toho, aby najprv objektívne a komplexne nevyhodnotili situáciu z hľadiska histórie, ako aj politickej situácie či kultúry v spornej oblasti. Už nikdy nesmieme vyslať našu mládež zabíjať a umierať v zbytočnej vojne." (Ján Hudanič)

Kniha je písaná v 6 jazykoch: v slovenčine, angličtine, nemčine, vo francúzštine, v španielčine a v taliančine.

Preklady: SJ autor, Jana Javorčíková; NJ Michal Gutzelnig, ŠpJ Eva Reichwalderová, TJ Katarína Klimová, FJ Francois Schmidt. Originálny jazyk: AJ

Fotografie v knihe: Ján Hudanič, 1965 - 1967

Banská Bystrica : Signis 2020. ISBN 978-80-99936-06-6. 179 s.