Jana BACULÁKOVÁ

Jana Baculáková pochádza z Čadce. Publikovala v zborníkoch Litera 2, v Dotykoch, Slovenských pohľadoch a Slovenských národných novinách. Jej rozhovory boli uverejnené v časopisoch Život a Slovenka, rok písala životopisy do Encyklopédie osobností Českej a Slovenskej republiky (10. vydanie). Je zakladateľkou autorskej literárnej súťaže Banskobystrické pierko. Začiatkom roku 2024 jej vyšiel knižný debut Karamelka (vyd. Signis) so sugestívne ladenými básňami a s ilustráciami Renáty Kačovej. Momentálne žije v Banskej Bystrici.

Poďme do vašej umeleckej histórie: kedy ste sa začali venovať literatúre a aké boli vaše prvé motívy napísať prvé dielka?

S rýmom som sa zahrávala už ako dieťa. Prvá básnička, na ktorú si spomínam, bola o mieri (teraz by sa zišla a ešte oveľa viac ten mier). Písala som si aj denník. Napriek tomu, že ma to ťahalo skôr k prírodným vedám, slová mi pripadali veľmi dôležité. Vedeli zjednodušiť a rozmotať sieť myšlienok a dojmov, ktorých som mala vždy neúrekom.

Publikovali ste v banskobystrickom literárnom kruhu Litera 2, ktorý má naozaj dlhú tradíciu. Prečo práve tam a ako by ste charakterizovali jeho vplyv na vás a vašu tvorbu?

Litera 2 má v mojom archíve číslo 1. Bol to prvý literárny klub, kam som patrila. Presne tak som sa v ňom aj cítila. Pocit, že niekam patrím, mi dával odvahu viac experimentovať. Ani nie tak v tvorbe, ako skôr v hľadaní odpovedí, na čo je to všetko dobré...

Založili ste literárnu súťaž Banskobystrické pierko, ktorá funguje aj v súčasnosti ako autorská súťaž pre žiakov základných škôl pod patronátom Verejnej knižnice M. Kováča. Čo bolo vaším motívom a zámerom založiť v Banskej Bystrici takto zameranú súťaž a aké boli jej prvé mesiace?

V tom čase som v knižnici pracovala a ak si dobre pamätám, cieľom bolo vytvoriť pri knižnici fungujúci literárny klub. Povedala som si, že decká s talentom a chuťou písať vyprovokujem súťažou. A vyšlo to. Mala som však aj vlastný motív – dať návod a priestor mladým ľuďom s intenzívnym citovým prežívaním ako sa vyjadriť. Bolo úžasné čítať ich dielka a držím im palce, aby si tento čarovný nástroj zachovali po celý život. Je návykový 🙂.

Pôsobili ste aj ako publicistka, písali ste životopisy do Encyklopédie osobností Českej a Slovenskej republiky. Ako ste sa k tejto práci dostali a biografie ktorých osobností ste spracúvali? Kam ste chodili po zdroje?

Encyklopédia prišla v čase, keď som mala napočúvaných množstvo originálnych životných príbehov. Bolo mi ľúto, že ich nemá kto zaznamenať a uverejniť (išlo v nich o zložité rodinné vzťahy a tajomstvá). A práve to som mohla v životopisoch slovenských osobností – priniesť svetu príbehy, ktoré sa skrývajú za ich úspechom. Boli to ľudia mnohých profesií a bolo ich veľa (konkrétne mená neuvediem, aby som niekoho neukrátila). Kontakty mi prichádzali z redakcie, ako aj vopred dohodnuté termíny. Každý z nich mal po interview možnosť nominovať ďalšiu osobnosť podľa svojho uváženia a samozrejme, niektorých som si oslovila sama.

Začiatkom tohto roka (2024) vám vyšiel debut Karamelka. No hoci ide o vašu prvú knižnú publikáciu, ako autorka nie ste neznáma. Mnoho ste publikovali na internete a v rôznych novinách a časopisoch. Vaše básne boli zaradené aj do rôznych výberov poézie...

Ja ani nechcem byť známa 🙂. Neočakávam od knižky ani finančný profit. Karamelka je celkom iný "projekt". Spomínala som, že hľadám zmysel svojho písania, a tým je nestratiť kontakt so svojou dušou. Čo som napísala, sú jeho viditeľné odtlačky. Na tomto mieste by som rada uviedla, že rovnaký, ak nie aj väčší podiel na knižke má Renátka Kačová a jej neuveriteľne živé obrazy. V oboch častiach celku sú zakódované a zároveň dešifrované ľudské osudy. Je to oslobodzujúce pre toho, kto tvorí, aj toho, kto v knižke listuje...

Vaša zbierka Karamelka "prišla na svet" prednedávnom. Básne však dýchajú vyzretosťou, doladenosťou. Dobre sa čítajú, pre čitateľa sú zrozumiteľné a váš svet v nich je z textov pochopiteľný. Zrejme "neboli šité horúcou ihlou". Prezraďte, kedy začali básne vznikať, ako dlho ste zbierku pripravovali?

Hmm... začalo sa to ako sen, ktorý sa mi sníval asi pred desiatimi rokmi (odvtedy sny nepovažujem za zbytočné). Jeho atmosféra ma sprevádzala celý deň. Večer som už nemohla inak, ako dať to na papier – vznikla prvá báseň. Určite to nebol básnický skvost, zato radosť obrovská. Na druhý deň som si chcela ten pocit zopakovať. Tak vzniklo deň po dni prvých osemdesiat básní. Potom som zvoľnila tempo. "Píš, len keď musíš", túto radu som si odniesla neskôr z Litery 2 od skvelej Boženky Tesárovej. K vydaniu zbierky ma neskôr vyzývali viacerí moji píšuci priatelia, zo všetkých najviac matičiar Lukáš Perný, za čo im veľmi pekne ďakujem (sama by som si netrúfla).

V Karamelke sú zaradené básne, ktoré primárne odrážajú váš postoj k životu. Ich zhrnutie uvádzate v úvodnej básni s rovnomenným názvom: Karamelka. Život je ako... / karamelka / chvíľu som malá / a zrazu veľká / chvíľu je sladký / strašne ma ľúbi / vzápätí má ma / plné zuby... Naznačili ste tu diferencie, ktoré sprevádzajú náš život a stoja v jeho báze. Nachádzame ich aj v základoch mnohých vašich básní. Prečo ste si všimli práve rozdielnosti a kde všade konkrétne ich vidíte?

Máte výborný postreh. Naozaj sa v nich odráža idealistická dialektika G. W. Hegela. Rovnako ako on, aj ja považujem myšlienku za základ, aj materiálneho sveta (na počiatku bolo predsa Slovo). Súhlasím s ním, že čistá idea je plná rozporov, je v neustálom pohybe a prechádza rôznymi fázami. Keby sme sa priznávali len k pozitívam vo svojej podstate, nebol by to úplný ani úprimný popis toho, čo sa nám deje. Znamenalo by to ustrnutie v bode, o ktorom predpokladáme, že je pre nás najlepší. Tuho by sme sa ho držali v nádeji, že nás vždy podoprie. Človeku sú ale súdené zmeny. Len vďaka nim sa dokážeme učiť celý život. Ja tie výzvy prijímam niekedy viac, inokedy menej ochotne. Snažím sa v nich dovidieť k Tomu, kto mi ich posiela. Vtedy vznikajú moje básne...

Súčasťou vašich tém je aj reminiscencia prírody (básne Les, Kalamita, Voda, Najlepší koláč,...), no príroda a jej živly pre vás predstavujú životné emócie. Ako teda na vás vplýva príroda, čo znamená pre vás, resp. pre ľudský život?

Na opis prírody nemám dostatočné slovné vybavenie – fascinujúci, nádherne nadizajnovaný harmonický celok, ktorého sme súčasťou. Príroda je ako dobrá matka, ktorá nás učí a vedie životom. Je pre mňa každodenným dôkazom toho, že človek nie je pánom tvorstva, a to ma upokojuje 🙂.

Ďalšou výraznou témou vašich básní je ženstvo, materstvo, láska k mužovi a rodine....

Pomôžem si definíciami: Láska je najväčšou silou vo Vesmíre. Ženstvo je spôsob, akým sa realizuje láska k mužovi. Materstvo je zázrak, keď časť svojej bytosti vidíme rásť mimo nášho tela. A rodina je najprirodzenejší priestor, kde sa to odohráva.

V básni Byť ženou reagujete na mnohé vlastnosti, zodpovednosti ženy: Byť ženou / Plávam si len tak / ulicou / a v dlaniach / až na kosť prázdnych / ukrývam všetky vzory / žitia... Na ploche takejto krátkej básne ste dokázali spomenúť jej život a všetko, čo žena vo svojich "dlaniach" ukrýva a musí držať."

Áno. Žena sa musí vedieť vzdať všetkého, až jej neostane v rukách vôbec nič (je to podmienka života a prežitia). V tom momente sa však magicky naplnia. Poznáme to z rozprávok, a tie neklamú...

Rozhovor bol publikovaný v Orle tatranskom 4/2024