Jarmila HORVÁTH

Radošovská spisovateľka Jarmila Horváth, rodáčka z Lopašova, sa radí k pomerne etablovaným záhoráckym autorom, ktorých knihy poznajú deti i dospelí. Debutovala v roku 2020 knihou Lektvary. Ďalej jej postupne vyšli ešte ďalšie knihy Pint a Lásky, Kelti na Zámčisku, O Myšičkách, Myškohranie, Básničkobranie, 60-kovanie, Radošovce a ostatne, v roku 2025, jej vyšla vo vydavateľstve Signis novela Skalica v tme. Momentálne je na dôchodku a venuje sa rodine, výtvarnej a literárnej tvorbe, turistike a zberu liečivých byliniek.

Na Záhorí ste pomerne známou spisovateľkou. Kedy a prečo ste sa rozhodli písať, teda kedy ste sa rozhodli vstúpiť do literárneho sveta? Čo ovplyvnilo vaše rozhodnutie napísať prvú knihu?

Milujem knihy, čítanie, tak mi napadlo, že zozbieram príbehy, ktoré si pamätám z môjho detstva v Lopašove. Tieto príbehy sa rozprávali na páračkách a veru som sa vtedy aj strašne bála. Veď tam boli bosorky, vodníci, svetlonosi, čerti, víly, trpaslíci. Vďaka mojim dvom babičkám, ktoré poznali veľa týchto staručkých príbehov, som ich spísala do knižočky Lektvary, aby sa na ne nezabudlo. Veď sa odovzdávali z generácie na generáciu. Ako som ich počúvala ja, tak som ich rozprávala svojim deťom, potom vnúčatám a veľmi sa im tieto strašidelné príbehy páčili. Keď Lektvary vyšli, čitatelia chceli hneď pokračovanie. Tak som zozbierala ďalšie poviedky od priateľov a známych aj z okolitých obcí a vznikla kniha Pint a Lásky. Vtedy už som bola na dôchodku, tak som mala čas písať aj kresliť. Napísala som aj dve knižky poézie Básničkobranie a 60-kovanie. Potom o našej obci Radošovce.

Známe sú vaše knihy pre deti O myšičkách (2022) a Myškohranie (2023), ktoré ste si sama ilustrovali. Prečo ste siahli po tomto žánri?

Pri piatich deťoch som si musela rozprávky aj vymýšľať, aby to mali pestrejšie. Najmladšej dcérke som rozprávala o myšičkách, kde boli stále nové a nové príbehy. Ona si ich veľa pamätala, tak jej napadlo, aby som to spísala, že deťom sa určite budú páčiť. Prvý diel mal úspech, chceli pokračovanie, tak vzniklo aj Myškohranie. Druhý diel je zaujímavý tým, že myšky chodia po hradoch a zámkoch, kde sa dozvedajú veľa zaujímavostí.

Aké máte odozvy od vašich detských čitateľov a ich rodičov na vaše detské knihy?

Odozvy boli milé, povzbudzujúce, písalo mi množstvo mamičiek, deti sú skrátka úžasní čitatelia a ich pochvala ma hreje u srdiečka.

Je o vás všeobecne známe, že máte radi históriu a v podstate ste lokálpatriotka. Dokazuje to aj vaše ďalšie dielo Kelti na Zámčisku (vlastný náklad, 2022), kde ste sa snažili slovenskej verejnosti viac spropagovať unikátnu historickú pamiatku starého keltského osídlenia i výnimočné prírodné prostredie, kopec Zámčisko, na ktorom sa hradisko nachádza. Záhoráci, samozrejme, o tomto osídlení vedia, no už menej známe je v širokej slovenskej verejnosti, preto je tento váš počin veľmi záslužný. Ako ste sa dostali k spracovaniu tejto témy a prečo?

Keltská historia je fascinujúca, Kelti žili v spojení s prírodou , ochraňovali ju a vážili si ju. Často chodím do Írska, kde mám dcérku, je to prakolíska Keltov, nádherný zelený ostrov plný historických pamiatok. Miestni si ich veľmi cenia a sú tam obrovsky propagované. U nás, žiaľ, nie. Preto som sa rozhodla priblížiť čitateľom fungovanie Keltov na našom území. Taká nádherná historická pamiatka s dávnym osídlením – a pomaly nik o nej nevie. Knihou som sa rozhodla troška ju spropagovať.

Súčasťou knihy Kelti na Zámčisku sú aj recepty na spracovanei rôznych liečivých byliniek, vysvetlenia ich používania a liečebných účinkov. Takéto, ale aj ďalšie recepty stredovekých záhorských jedál, najmä okolia Skalice a Radošoviec, nachádzame aj vo vašej ostatnej, zatiaľ skutočne úspešnej knihe Skalica v tme, ktorá vám vyšla len nedávno, v máji tohto roku (Signis, Banská Bystrica, 2025). Prečo práve bylinky a ako ste sa vlastne dostali k štúdiu tejto starobylej vednej oblasti?

Bylinky sú moja ďalšia srdcovka. Preto som tu spísala staručké overené recepty, veď kedysi sa liečilo iba bylinkami.

Skalica v tme podáva veľmi zaujímavý a napínavý príbeh zasadený do stredovekej Skalice 17. storočia. Hlavnou hrdinkou je uznávaná a vážená meštianka Anka Trubačková vydatá za mešťana Froliša a bývajú v centre Skalice, kde majú hospodárstvo. Kniha však ponúka nielen pohľad do života hlavnej postavy a jej rodiny a okolia, ale poskytuje aj detailné fakty z histórie kráľovského mesta Skalica, zo života jej obyvateľov z najrôznejších spoločenských vrstiev – od šľachticov, bohatých mešťanov až po obchodníkov, roľníkov, remeselníkov a služobníctvo. Dejiny Skalice 17. storočia tu ponúkate pomerne podrobne, a to vrátane slávneho víťazného boja s Turkami. Ako ste teda knihu písali, kde ste študovali historické súvislosti?

Po prechádzaní starými uličkami Skalice som priam cítila, že pod dlažbou sa stále ozývajú hlasy minulosti. Veď pred nami tu chodili ľudia, modlili sa v týchto kostoloch, milovali, nenávideli, umierali ako aj my dnes. Kniha je mojím pokusom premostiť čas. Zobraziť svet, v ktorom je tma nielen doslovná, ale aj symbolická. Veď aj vtedy ľudia dokázali hľadať pravdu, lásku a silu prežiť. Staručké hradby, úzke uličky, príbehy mestského kata, hony na čarodejnice aj dôstojný titul slobodného kráľovského mesta ma inšpirovali k napísaniu tejto knihy. Chcem veľmi pekne poďakovať vydavateľstvu Signis, že od začiatku verili v zmysel tejto knihy. Informácie som si hľadala v skalickom múzeu, kde som sa dozvedela veľa zaujímavých faktov.

Mnohé postavy z tohto diela sú nám čitateľom známe, máme pocit, že sme ich už niekde počuli... sú teda niektoré postavy alebo osobnosti, ktoré v knihe spomínate, skutočné?

Niektoré postavy sú skutočné, iné sú vmyslené.

Túto knihu Skalica v tme výrazne obohacujú aj veľmi početné a precízne podrobne napísané recepty stredovekých skalických jedál. Mnohé z nich sú už pre mnohých ľudí zabudnuté. Ako ste sa k týmto receptom dostali?

Roky zbieram starožitnosti, staré knihy, recepty, tak som niektoré použila. Niektoré sú overené a varíme ich aj doma.

Nemenej významnou črtou knihy Skalica v tme je aj používanie súčasného štandardného skalického dialektu v rozhovoroch (spisovná slovenčina je používaná len v uvádzacích vetách a autorskej reči, pozn. EČ). Prečo ste sa rozhodli pre použitie skalického nárečia?

Vo svojich knihách používam toto nárečie, je krásne , tiež si zaslúži, aby staré slová, ktoré sa už nepoužívajú, neupadli do zabudnutia.

Kniha Skalica v tme sa už od mája (2025) dostáva do kníhkupectiev na celom Slovensku. Je zrejmé, že po nej siahnu aj čitatelia z iných slovenských regiónov. Nebáli ste sa teda, že použitím skalického nárečia kniha stratí na "čitateľskom objeme"? (Hoci v tejto situácii treba konštatovať, že prípad knihy M. Búrana z Jablonice Ťažký život na dzedzine, celej písanej v jablonickej záhoráčtine, je na celoslovenskom knižnom trhu úspešný; pozn. EČ)

Nie, nemala som obavu, aspoň je o to zaujímavejšia. Ale musím podotknúť, že podľa mňa v záhoráčtine sa zle píše, aj veru zle číta.

Ostaňme ešte pri záhorskom nárečí, ktoré používate aj vo vašich dielach. Treba v tejto súvislosti konštatovať, že jeho používaním v tlačených dielach, takisto aj zachovávaním starobylých receptov záhorských jedál a liečivých odvarov, informáciami o liečivých bylinkách, približovaním histórie skalického regiónu výrazne uchovávate slovenské kultúrne dedičstvo pre ďalšie generácie, čo je mimoriadne záslužný počin. Bol to zámer?

Áno, bol to zámer, dlhodobo pozorujem, že nejako upadá záujem o históriu, čítanie, reč, preto treba, ak sa dá, toto dedičstvo nejakým spôsobom uchovať.

Vaše diela sú poznačené históriou. Aký máte k nej vzťah?

Históriu jednoducho milujem. A tu v okolí je toľko krásnych lokalít, nepreskúmaných, už len písať!

Je o vás známe, že si svoje diela ilustrujete sama. Kedy ste začali maľovať a ako ste sa dostali ku knižnej ilustrácii, ktorá je – treba povedať— v procese tvorby špecifická?

Maľujem a kreslím odmalička. Pri deťoch, vnúčatách, ... my máme farbičiek stále na kilá. Ku knižnej ilustrácii som sa dostala tak, že na výstave neprofesionálnej výtvarnej tvorby v Senici , kde som dostala ocenenie, mi akademický maliar pán Milan Rašla odporučil, aby som sa venovala ilustrácii.

Ako podľa vás súvisí literárne a výtvarné umenie?

Myslím, že úzko spolu súvisí. Ak dokáže autor sprostredkovať svoje videnie témy slovom aj obrazom, je to plus. Do každého svojho diela dá autor kus svojej duše, kus svojho srdca, aj kus svojho ja. Či už je to kniha, socha, obraz. Ja sa snažím pridať aj kus človečiny a lásky.

Prezraďte našim čitateľom, či máte v pláne ďalšie dielo, pracujete na niečom zaujímavom?

Samozrejme, neviem nečinne sedieť, mám rozpísané veršované príbehy o hradoch a zámkoch pre deti, básne pre dospelých, rodí sa nová historická kniha z okolia a tiež mám ďalší nápad na knihu trocha iného žánru, ale z úžasnej lokality – tiež tu v okolí.

EVA ČULENOVÁ