Jozef TATÁR

doc. PaedDr. Jozef Tatár, PhD. je básnik, prozaik, literárny vedec a vysokoškolský pedagóg na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Bol šéfredaktorom štvrťročníka Filologická revue aj členom redakčnej rady Novej Filologickej revue, časopisu o súčasnej lingvistike, literárnej vede, translatológii a kulturológii. Jeho literárne aktivity sú veľmi široké. Je autorom piatich lyrických básnických zbierok, debutoval roku 1986 zbierkou Vítanie hosťa, ale aj dvoch knižiek veršíkov pre deti. V prozaickej tvorbe sa sústredil na povesťový žáner a vydal zbierky povestí Živý poklad, Sokoliar, Turčianske povesti a Turčianske povesti II. Umeleckú literatúru nielen píše, ale predstavil sa aj ako editor a vydavateľ vo svojom súkromnom vydavateľstve Doma, v ktorom sa zameral na pôvodnú slovenskú tvorbu. Úspešne si vyskúšal aj žáner literatúry faktu malými vlastivednými monografiami Sklabinský hrad či Kaľamenová, ale aj napríklad pri monografii Štvrtá kniha o Mošovciach, v ktorej sú zozbierané výsledky predovšetkým kultúrnohistorického a vlastivedného bádania spätého s týmto turčianskym mestečkom, rodiskom Jána Kollára a miestom, kde Jozef Tatár žije.

Jeho hlavným záujmom je však literárna veda. Publikoval množstvo štúdií, článkov a recenzií tak v domácich, ako aj v zahraničných literárnych časopisoch a zborníkoch. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa orientuje na interpretácie literárnych textov 2. polovice 19. a 20. storočia, na literárne "medziobdobia" a literárnokritickú činnosť. Knižne vydal práce Povesť v regióne – región v povesti, Básnická medzigenerácia, Básnik a láska, Básnik na pomedzí a monografiu Z poézie troch storočí, v ktorej sa usiluje o interpretačno-poetologické priblíženie sa k textom renomovaných i menej známych slovenských básnikov. Predposlednou monografiou je Umelecký profil Štefana Krčméryho, poslednou Diagnózy literatúry (O akademickej literárnej vede v Banskej Bystrici).

Váš autorský rozmer je veľmi široký. Venujete sa v podstate všetkým oblastiam literatúry: próze, povestiam, poézii, odbornej literatúre, ... Poďme však k vašim začiatkom. Kedy ste sa začali zaoberať literatúrou vo vašom vlastnom podaní? Kedy ste začali písať?

Skusmo už na strednej škole, no najmä počas štúdia na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Pre začínajúceho autora išlo o mimoriadne podnetné prostredie, ktoré mi umožňovalo nielen získavanie literárneho vzdelania, rozvíjanie vzťahu k literatúre, ale ma aj nenásilne motivovalo vo vlastnej literárnej tvorivosti. Ak upozorňujem na inšpiratívne vysokoškolské prostredie, mám na mysli hlavne tu pôsobiacich pedagógov – literárne a literárnovedné osobnosti, na ktoré sa nezabúda. Osobitne spomeniem profesora Ivana Plintoviča, ktorý mi – akokoľvek to znie zvláštne – neverbálne, nepriamo naznačoval cestu k básnickému debutu. Bez komentovania zhromažďoval básne, ktoré som mu občas priniesol. Banská Bystrica mi ukázala aj inú literárnu tvár. Za povzbudzujúcu považujem možnosť publikovať svoje básne v niekoľkých zborníkoch stredoslovenských autorov, ktoré hoci boli "krajové", neboli "okrajové", čoho zárukou boli mnohí renomovaní autori, akými boli napr. Andrej Chudoba, Ján Frátrik, Mikuláš Kováč a iní. A napokon – pamäť sama človeku pripomína aj ďalšie hodnotné drobnosti: nasávanie atmosféry zasadnutí Stredoslovenskej odbočky Zväzu slovenských spisovateľov, často sprevádzaných búrlivými diskusiami o literatúre, prvé úspechy na literárnych súťažiach...

Pracovne pôsobíte v Banskej Bystrici, kde ste aj študovali slovenský jazyk a literatúru a občiansku výchovu, ale žijete v krásnom turčianskom mestečku Mošovce, rodisku slovenského velikána Jána Kollára. Pôvodom ste práve z Turca. Ako na vás pôsobia tieto dva regióny, tieto dve mestá?

O mojom vzťahu k Turcu, ktorý Ján Kollár vo svojich Pamätiach z mladších rokov života nazval "dolinou ohradenou zo všetkých strán sťaby záhrada vysokými horami", vari najvýstižnejšie vypovedajú moje doterajšie súbory povestí. Nejde však len o "povesťovú" vernosť regiónu. Keď sa v tomto materiálne i duchovne bohatom priestore zakoreníte, keď vás svojou celou silou objíme, máte tu rodinné zázemie, priateľov, ťažko sa odchádza, preto som neodišiel. Na druhej strane sa človek narodil ako nikdy sa nevzdávajúci zvedavý tvor. Záujem o spoznanie Banskej Bystrice, ležiacej za juhovýchodnými veľkofatranskými horami, súvisí aj s odborným rastom a prehĺbenejším záujmom o slovenskú literatúru na akademickej pôde. Po rokoch pracovne strávených v tomto krásnom univerzitnom meste som si trúfol odborne zaspomínať na domáce osobnosti literárnej vedy, pričom mi nešlo o ich solidárne pripomínanie, ale čo najobjektívnejšie zhodnotenie ich diela (Diagnózy literatúry). Raz som sa komusi zdôveril, že ak by existovalo na Slovensku mesto, v ktorom by som dokázal žiť, bola by to Banská Bystrica. Ján Kollár ju dávno predo mnou dokonca nazval slovenským eldorádom a známa mu bola aj slovenská povrávka: "Zaživa v Bystrici a po smrti v nebi". Dúfam, že to platí.

Súdiac podľa vašich diel, Turiec je pre vás nepochybne srdcovou záležitosťou. Venovali ste mu veľa diel. Spísali ste jeho povesti (napr. Turčianske povesti), spracovali vlastivedné monografie (Sklabinský hrad, Kaľamenová, publikácie o Mošovciach), turčianskej prírody sa dotýkate aj vo svojich básňach. Čím vás Turiec inšpiruje?

Ak vychádzame zo známeho členenia regiónov (teritórií) na geografický, historický a kultúrny, potom dominancia tretieho hľadiska v súvislosti s Turcom je nesporná. Chcem veriť, že hrdosť Turčanov na kultúrny pohyb Turca najmä druhej polovice 19. storočia a celkovo na svoju minulosť, osobnosti spoločensko-kultúrneho života nezanikne s nástupom nových a nových generácií, že pretrvá i v kriku novodobých krikľúňov. Môj vzťah k Turcu je aj o vzájomnej dôvere. Je pre mňa nevyčerpateľnou inšpiráciou, ponúka množstvo materiálu a námetov. Nebolo to inak ani v minulosti. Charakteristiky Turčanov a Turca pochádzajú z pera mnohých autorov, ako boli napríklad Karol Kuzmány, Matej Bel, Ondrej Čemanka, Ján Kollár, Rudolf Pokorný, Ján Šikura, Ján Junas atď. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť tiež obdiv spisovateľa Ruda Morica k neobyčajne bohatej a nevšednej histórii Turčianskej záhradky. Na základe kníh, ktoré uvádzate, sa k nim radím aj ja. Keď máte Turiec na očiach dennodenne, sám sa vám núka na báseň: Objatie hôr bolí. // Ak je vrúcne. / Po rokoch. // Ešte je čas na splátky. // Dobehnúť riečku, / kým neopustí / kraj. (Báseň Ešte je čas. Turiec).

Priblížte našim čitateľom vaše práce na povestiach, ktoré ste spracovali. Veď ste museli veľa pátrať, hľadať, študovať, rozprávať sa s ľuďmi. Čo obnáša práca na tvorbe povestí? Čím sa líšila pri písaní týchto vašich diel?

Musím sa priznať, že tvorba povestí – rekonštrukcia povesťových podaní, torzovitých zmienok, ich adaptácia – patrí k mojim najmilším činnostiam takmer štyri desaťročia. Pri ich koncipovaní som mal vždy na mysli Turčana aj Neturčana, dieťa aj dospelého. Moje povesti sa vyznačujú dodržiavaním žánru povesti, uplatňovaním vhodnej kompozície, rozprávačských špecifík a literárne štylistickým prístupom. Za ten pomerne dlhý čas som spoznal mnohých informátorov, pozoruhodných rozprávačov, prelistoval množstvo starých časopisov, zborníkov i materiálov z rukopisných pozostalostí. Obe časti Turčianskych povestí (1999, upravené vydanie 2012, 2015) vyšli vo Vydavateľstve Matice slovenskej a v Matici slovenskej v populárnej edícii Povesťová mapa Slovenska. Netrvalo dlho a k pohľadu autora na povesť pribudol pohľad učiteľa literatúry. Uvedomil som si význam regionálnej (lokálnej) povesti aj pre potreby školského literárneho vzdelávania a výchovy. Verím, že prostredníctvom tohto čitateľsky obľúbeného žánru sa Turiec v školských podmienkach stal kľúčovým princípom komunikácie dieťaťa s literatúrou. Tejto problematike a interpretačným možnostiam povesti v školskej praxi sa venujem v publikácii Povesť v regióne – región v povesti / Žáner povesti v školskej recepcii a interpretácii.

Veľmi jemná a umelecky na vysokej úrovni je vaša poézia. Najnovšie vám vyšla krásna zbierka básní v japonskej forme haiku Slabikovanie duše. Haiku vôbec nie je jednoduchý žáner a vyžaduje skúsené autorské pero. Vám sa podarilo vytvoriť skutočne hodnotné dielo. Prezraďte nám, čo vás viedlo k siahnutiu po haiku a na čo sa môžu čitatelia tešiť?

Vždy mi bol v poézii blízky minimalizmus. Potvrdzujú to mnohé básne v predchádzajúcich zbierkach. Najbližšie však majú k forme haiku niektoré krátke "textíky" v zbierke Andezit. Ak možno uvažovať o akejsi mojej ceste k tomuto pôvodne japonskému básnickému umeniu, potom by som rád upozornil na konkrétne zastávky: tradičné verše a strofy na teórii literatúry počas štúdia, mnohé podoby haiku v zbierkach slovenských básnikov, knižka Takéto haiku syna Michala, dve posledné knihy Miroslava Bartoša, výber z japonských haiku, ale tiež diplomová práca Evy Urbanovej Haiku v kontexte slovenskej poézie, kde figurujem ako vedúci práce. Keďže ma tieto trojveršové útvary pokúšali už dlhší čas, podľahol som ich prednostiam (krátky tvar), ale aj autorským výzvam (zložitá cesta k jednoduchej kráse). Prostredníctvom nich opúšťam pesimizmus súčasnosti, lebo nerobíme nič pre mier, ale iba pritakávame rozkazu: Zamier! Odchádzam z interiéru tam, kde sa dá ako-tak žasnúť, dýchať, voňať, uvažovať, slabikovať si dušu...

Vaše dielo Slabikovanie duše odráža pevný kolobeh ročných zmien v prírode, osobne mám pri čítaní tohto diela pocit, že sa prechádzam turčianskym lesom. Pozorný čitateľ však vidí aj vaše vnútro a váš vnútorný svet a život...

... konkrétne lesmi v okolí Mošoviec, lepšie povedané ich torzom. V tomto prírodnom svete nenájdete mrakodrap, ale tri hory v nebi. A čo štvrtá? Tá hľadá virguľou / len samu seba. Keď znovu vysadený les urobí prvý krok, nepôjde podľa abecedy. / Od malého "l". Potom si budeme spievať po krčméryovsky: Hop, cup, tralala... Nemá význam fňukať, že v údolí zašitých rán / krása už bola.

Napísali ste aj viacero vlastivedných monografií. Publikácia Štvrtá kniha o Mošovciach je dokonca vystavená v Múzeu Jána Kollára v Mošovciach. Priblížte našim čitateľom, čo v nich nájdu a čo sa naučia.

Okrem iného sa čitateľ z monografie dozvie o prírodných pomeroch a cestovnom ruchu, na základe vykonaného archeologického prieskumu o živote v predhistorickej dobe, o stredovekých Mošovciach, o šľachtickom rode Révaiovcov, dejinách 20. storočia, staviteľstve a architektúre. Obsah monografie uzatvára kapitola o významných rodákoch a tu žijúcich osobnostiach kultúry, umenia a zvlášť literatúry.

Nemožno obísť ani vašu bohatú vedeckú tvorbu. V jej rámci sa venujete predovšetkým literatúre prelomu 19. a 20. storočia a poetickej tvorbe. Autor máva rôzne emocionálne postoje k svojim jednotlivým dielam. Ktorá vaša vedecká štúdia, resp. monografia vám zabrala najviac energie?

Literárnovedný výskum nie je prechádzkou májovou záhradou, preto jednoznačná odpoveď na vašu otázku neexistuje. Tvorivé cesty literárnej vedy sú nevyspytateľné. Dokonca netuším, či vstup na "horúcu" akademickú pôdu, ktorej súčasťou je vedecká práca, je v zrelom veku výhodou alebo nevýhodou. Jedno by však malo byť isté: každým novým článkom, štúdiou, projektom by mal človek rásť a dozrievať. A že vás táto práca oberá o energiu? Ako každá iná. Výsledok vám ju vráti.

Medzi vaše oblasti záujmu patrí aj výtvarná tvorba. Napríklad svoju poslednú zbierku básní Slabikovanie duše ste si ilustrovali sám. Svoje obrazy ste aj viackrát vystavovali. Čo je inšpiráciou pre vašu výtvarnú tvorbu?

Najvýstižnejšou odpoveďou je názov prvej výstavy: Mošovské motívy (1993). Inšpiračné zdroje a charakter druhej výstavy s názvom Krajiny sa pýtam (1995) priblížil mošovský rodák Jozef Beňovský: "Každý človek má určité miesta, kam sa neustále vracia, alebo kam ho to neustále vracia. Krajina, ľudia, rodisko, lúky, polia, drobné nenápadné veci, kamienok, brány, okná, schody, staré mošovské stavby, znaky života minulého i prítomného. Vracia sa k nim, či vracajú sa k nemu samy, aby viedli s ním tichý intímny rozhovor mimo času. Keď už nie skutočný, tak aspoň prostredníctvom myšlienky, spomienky, predstáv či snov. To sú tie zvláštne obrazy, v ktorých sa premiešala minulosť s prítomnosťou, pocity súčasného moderného človeka s úvahami našich predchodcov. To je svet obraznosti Tatárovej básne i výtvarného myslenia".

Pôsobíte ako vysokoškolský pedagóg vo funkcii docenta na Filozofickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Ako hodnotíte súčasnú mladú generáciu slovenčinárov, resp. aj autorov. Vidíte medzi študentami skutočne hlboký záujem o slovenskú národnú tvorbu? Našli ste medzi svojimi študentami talenty alebo dokonca výnimočné talenty?

Hlboký i menej hlboký záujem o literatúru, ale povedzme si otvorene, tak to bolo vždy. K nášmu vzťahu k literatúre nás priviedli najmä naši učitelia aj kolegovia a my v tom pokračujeme. Spomeniem aspoň niekoľkých bývalých študentov, ktorí nám, našej katedre a fakulte robia v oblasti literatúry a literárnej vedy dobré meno: Soňa Šváčová, Eva Urbanová, Ľubomír Gábor, Zuzana Pavelcová, Marcel Páleš a iní.

Na záver nám prezraďte vaše literárne plány. Čo pre svojich čitateľov pripravujete, resp. plánujete?

V prvej polovici budúceho roka vo Vydavateľstve Matice slovenskej v Martine vyjdú Najkrajšie turčianske povesti. Mám rozpracovanú knihu Jánošík rozdáva deťom a plno ďalších nápadov zatiaľ iba v hlave.

Časť rozhovoru bola publikovaná v Slovenských národných novinách, 2023.