Jozef WEIS

Ste členom Spolku slovenských spisovateľov, máte za sebou pomerne bohatú literárnu tvorbu. Vráťme sa však k vašim literárnym začiatkom. Aké boli? Kedy ste začali písať a aká bola vaša motivácia písať?

Spočiatku som sa pokúšal písať krátke poviedky. Neskôr som nabral odvahu písať rozsiahlejšie príbehy. Bol som dopisovateľom, prispieval som do týždenníka Vpred, (kde som neskôr pôsobil ako redaktor,) Zvolenské noviny, Smer, do mesačníka Osvetová práca. Začal som spolupracovať so Slovenským rozhlasom v Banskej Bystrici, kde mi boli odvysielané dramatizované poviedky Život na hranici, Hudecov prípad, Pohľad späť a s vypätím síl. V mladosti som slúžil na hranici a tých zážitkov z hranice bolo viac ako dosť.

S poéziou je to zložitejšie. Tá sa nedá písať ako reportáž; tá jednoducho musí v absolútnom tichu v človeku dozrieť až pokiaľ sa objaví prvý verš. To je však len začiatok.

Priblížte nám vaše prvé diela. Na čo ste sa zameriavali, aké boli vaše motívy a témy?

Mojou prvotinou bola útla kniha, ktorú som vydal v roku 1995, bol to súbor cestopisov Po cestách dvoch kontinentov. Sú to zážitky z výstupov na Mont Blanc, Jebel Toubkal v Maroku. Na tejto hore sme pre zlé počasie vyšli len do sedla asi 3900 m. Zatiaľ je to môj výškový rekord. Sú tam i zážitky zo stavania stanového tábora na nehostinnej Sahare.

Ste vychýrený cestovateľ. Precestovali ste päťdesiat krajín v štyroch kontinentoch. Čo vám cestovanie dáva?

Putovanie po krajinách tretieho sveta, tak totiž hovorili dávnejšie Maroku a Tunisu. Tá cesta bola dlhá viac ako 12 000 kilometrov a na staručkej Karose trvala 27 dní. Kto v Ergu chabi nedýchal horúci vzduch, (50 stupňov vo vlastnom tieni)/ Nepočul v noci zvuky tiahnúcich karaván/ Nestaval stan pod sivomodrou oblohou, na ktorej bola priklincovaná žeravá guľa slnka, ten sa nikdy nedozvie, čo je to pravá exotika a čo sa skrýva za tajuplným slovom Sahara.

Neskôr to bolo Mongolsko, o ktorom môj priateľ tvrdí, že pravé Mongolsko sa začína tam, kde sa končí asfalt. Samozrejme, aj Čína a India. Sú to všetko nádherné krajiny, ale ja som rád, keď sa v plnom zdraví vrátim domov na Slovensko.

Vaše cestovateľské zážitky ste pretavili aj do literárnej formy. Priblížte, prosím, našim čitateľom vaše cestopisné diela.

Cestovanie je taký zvláštny fenomén. Spája ľudí rovnakých záujmov. Pomáha spoznávať cudzie krajiny, ich prírodné krásy, kultúru, tradície. Je to bohatý zdroj inšpirácie pre ďalšiu tvorbu. Považujem ho za súčasť sebavzdelávania a rozvoj osobnosti.

Ďalšou cestopisnou knihou boli Ozveny ciest. Sú to zážitky z Tunisu, putovanie Izraelom. A ďalšie. V knihe Dni búrok je opísaná dramatická augustová noc z roku 1968. Keď malé pohraničné oddelenie obsadila maďarská pohraničná stráž s cieľom odzbrojiť, oslobodiť jej príslušníkov od "kontrarevolúcie." V knihe Putovania krajinami kontrastov sú zhmotnené zážitky z Kuby, Egypta i Európy. Kroky k métam je prvá časť autobiografická a druhá časť zachytáva cestovateľské začiatky.

Pôsobili ste aj ako redaktor, filmár a výtvarník. Je to veľmi vzácna zhoda talentu literárneho i výtvarného. Ako vnímate prepojenie slova a obrazu?

Súčasťou mojej batožiny na cesty je fotoaparát a kamera. Tak ako kniha, tak aj obraz či film musia mať svoj príbeh. K filmom - aj neprofesionálnym sa píše filmová poviedka a scenár. Ten bodový scenár si už pripravím doma. Ak má byť dobre komponovaný filmový obraz, tak kompozíciu obrazu musí kameraman dodržiavať aj pri filmovej tvorbe.

Za svoje filmy ste dostali viaceré ocenenia. Priblížte nám ich pre našich čitateľov.

Na Slovensku existuje viacero filmových súťaží. Jednou z nich je aj postupová súťaž SINEAMA. Tu bolo ocenených viacero mojich filmov.

Výsadkový deň, Kniplom a Dlátom, Deň otvoreného letiska. Nie je bača ako bača. Tieto filmy boli ocenené aj v súťaži leteckých neprofesionálnych filmov v Zbraslaviciach pri Kutnej Hore.

Film Detvianske kríže bol ocenený a odvysielaný v Ostravskej TV NOE, na festivale Dobrých správ.

Z cestopisných filmových reportáži to boli ocenené filmy: Putovanie Čínou, Na skok do Indie, Bajkál ako ho nepoznáme a Príbeh ostrova Island.

Poďme k vašej súčasnej literárnej tvorbe. Práve vám vyšla zbierka básní Most do srdca. Prečo práve tento názov?

Názov zbierky Most do srdca som dal podľa jednej z básní v zbierke, ktorá zachytáva atmosféru jedného z najdramatickejších dní a nocí v mojom živote.

Zbierka nie je obsahovo hegemónna, skladá sa z viacerých častí. Priblížte našim čitateľom tieto časti a čo v nich čitatelia nájdu.

Prvou časťou zbierky sú hlboké spomienky na tých najbližších, ktorí ma učili pozerať sa na svet s otvorenými očami, na rodný kraj a na dni príjemné aj dramatické. Ďalšou časťou zbierky sú Cesty nielen do Tatier, ale aj na Bájnu Masadu v Izraeli. Biele noci v Petrohrade. Je tam zakomponovaný aj súčasný život s koronou.

Predstavte nám vaše ďalšie literárne, resp. umelecké plány. Čo plánujete pripraviť v budúcnosti?

Do tlače je pripravená kniha s názvom Cestami Ázie až za Severný pól. V deviatich kapitolách sú zhrnuté zážitky z ciest po Číne s výstupom na Veľký Čínsky múr. Cesta do Indie. Život v mongolskej jurte a plavba k ľadovcom na Špicbergoch.

Ako vnímate súčasnú čitateľskú i umeleckú obec? Posúva sa umenie na Slovensku podľa vás niekam?

Myslím si, že sa posúva. Vidieť to aj na pultoch v kníhkupectvách. Sledujem to aj v novinkách v knižnici, objavuje sa tam viacero mladých nových autorov.

Aký odkaz nesie vaše literárne, resp. umelecké dielo pre čitateľov/ divákov?

Ten odkaz je vyjadrený aj v prvej časti knihy Spomienky na blízkych a rodný kraj.

Môj osobný odkaz je: viac čítať, cestovať, spoznávať prírodu. I na Slovenku máme množstvo prírodných a historických krás!