Maja JACKOBS JAKÚBEKOVÁ

15.10.2020

Volím alternatívu B: so životom - uzákonili - musíš hrať vabank

Maja Jackobs Jakúbeková už roky píše, bloguje a edituje texty, ale publikovať prostredníctvom serióznych literárnych platforiem začala len nedávno. Po tom, ako získala tretie miesto v literárnej súťaži Pars Poetry 2020, sa jej ujal jeden zo známych slovenských básnikov Ján Tazberík. Vnukol jej myšlienku vydať knihu a zredigoval jej básnický debut. Cyklus básní #Vykrivenie publikovala v časopise Dotyky, jeho rozšírená verzia aktuálne vychádza pod rovnomenným názvom vo vydavateľstve Signis. Jej recenzie môžete nájsť v periodiku Ostium, na portáli Literárne noviny a na jej blogu nonameron.wordpress.com. Aktuálne píše pre portál Panta Rhei Začítaj sa.

Vo svojej umeleckej činnosti sa zameriava na motívy skrytého zla súčasnosti, kapitalizmus, nihilizmus, ktorý vníma skôr ako diagnózu 21. storočia než filozofickú ideológiu a vzťahy, ktoré sú touto dobou poznačené. Jej debut o vykriveniach súčasného sveta je označovaný za "pálčivý", jej štýl je minimalistický a moderný. Z básní razí cynizmus a irónia, ktoré sú autorke vlastné.

Vyštudovala filozofiu, no osud ju zavial do celkom iných sfér. Pracuje v oblasti finančníctva. Cíti sa tak trochu ako Batman: Cez deň finančáčka, večer autorka. Predtým pracovala v oblasti marketingu a cestovného ruchu.

Prezraďte nám, ako a kedy ste sa dostali k nápadu tvorby vlastnej literatúry, vlastnej umeleckej činnosti.

V detstve. Po prečítaní Harryho Pottera som vedela, že chcem písať. Čítať mi nestačilo. Chcela som vytvoriť vlastný vesmír, vyprofilovať vlastné postavy, režírovať vlastný príbeh, vnímať veci po svojom a toto všetko prezentovať iným, presne tak, ako to robili moji obľúbení autori. Oni to robili pre mňa, ja to chcem robiť pre ostatných. Je to tak trochu útek z vonkajšieho sveta. Stal sa mi "osudným". Asi bude predsa len zo mňa nakoniec fatalistka (smiech).

Čo pre vás znamená literatúra?

Podľa Schopenhauera je hudba najvyšší druh umenia, pretože nemá denotát. Myslím, že túto teóriu už elektrohudba prekonala. Ja za najvyšší druh umenia považujem literatúru. Ale neviem svoje tvrdenie argumentačne podložiť. A čo ešte pre mňa literatúra znamená? To, čo Jung nazval sebarealizáciou.

Čo si myslíte, aký vzťah má v súčasnosti široká verejnosť k literatúre?

Ľudia spohodlneli, sú pasívni. Čítajú prevažne ľahké veci, pri ktorých nemusia veľmi premýšľať. Vidím, že v kníhkupectvách idú najmä ľahké pseudohistorické romány, červená knižnica, detektívky, trilery a horory. Čitatelia siahajú po klasike menej. A po ťažkých autoroch, akými sú Musil či Eco, siahnu už len tí najnáročnejší so skutočne vycibreným vkusom. Sú to príliš veľké výzvy pre ľudí, ktorí po celodennej smene prídu večer domov resetnúť hlavu, vypnúť mozog. Rozumiem im. Tiež si čas od času prečítam kingovku alebo pozriem niečo na Netflixe. Na dovolenku tiež so sebou neťahám Kanta.

Recenzujete aj diela iných autorov. Ktorých autorov a diela si vyberáte pre svoje hodnotenia a prečo?

Mám rada magický realizmus, vlastne symbolizmus všeobecne. Má v sebe niečo príťažlivé. Láska sa v ňom väčšinou stáva celoživotným údelom, často tragickým, no niečo skutočne znamená, pritom nie je klišéovito prezentovaná.

Rada však siahnem aj po britských, nemeckých, talianskych a francúzskych intelektuáloch. Aj po britských, nemeckých a francúzskych filozofoch.

Mojou srdcovkou je Juli Zehová, jej raná tvorba - tá neskoršia je na môj vkus príliš jednoduchá, komerčná, ľahko zabudnuteľná. Potom je tu Michel Houellebecq, ktorý má výborný štýl, trochu perfekcionistický, vyberá si atraktívne témy. Milujem spôsob, akým prepája rôznorodé asociácie do jedného logického celku. Svojím cynizmom dokáže pokoriť aj Erica Cartmana, no jeho názory na ženy považujem za odpudivé a neférové. Houellebecqove predstavy o vzťahoch sú také nereálne, až sa čudujem, ako môže byť niekto tak geniálny zároveň taký grobian (navyše ženatý!). Ian McEwan je ďalší autor - mysliteľ, ktorý stojí za zrecenzovanie. Isteže, dobrých autorov je oveľa viac. Len takto narýchlo mi napadla táto (nie zrovna svätá) trojica intelektuálov.

Vaša poézia je špecifická aj vizuálne. Čitateľ si hneď všimne, že vo svojej novej básnickej zbierke #Vykrivenie často porušujete zaužívané konvencie v oblasti formálneho stvárnenia básní: používate mriežky (ako to vidíme aj v názve zbierky), v názvoch jednotlivých básní nepoužívate medzery medzi slovami, často rozbíjate klasický verš, ... Čo vás k tomu vedie?

Budem odpovedať tak, ako každý, kto preferuje voľný verš. Viazaný verš je zväzujúci. Navyše ho už takmer všetci považujú za anachronický spôsob písania. No aj voľný verš má svoj schematizmus, je to tak trochu veda a tak trochu remeslo, ktoré sa musí básnik naučiť. Musí veľa čítať, veľa si všímať a selektovať reflektované. Navyše voľný verš ide ruka v ruke s minimalizmom. Nie nutne, je to len taký môj (možno mylný) postreh.

Sme tak materialistickí a povrchní, že zabúdame používať slová, zabúdame myslieť v previazaných asociáciách. Naše myšlienky sú skratkovité, náš mozog sa snaží myslieť ako aplikácia, naše básne znejú ako kľúčové slová, ktorým chýba logická nadväznosť, ale nejaký schematizmus tam predsa funguje. Svojím spôsobom je to čudné. Neľudské. Aj na to sa snažím vo svojej poézii reflektovať.

Aké motívy vás zaujímajú, čo najčastejšie vo svojej umeleckej činnosti spracúvate a prečo?

Neuvedomelé, na prvý pohľad neviditeľné zlo kapitalizmu, nihilizmus 21. storočia, ktorý vnímam ako civilizačnú chorobu a v neposlednom rade súčasné vzťahy. Sexuálne, rodinné, spoločenské. Učili nás, že doba nie je fluidum, ale už tomu akosi neverím.

Drvivú väčšinu básní zbierky #Vykrivenie však tvorí tematika vzťahov, to nevypovedané medzi ním a ňou, to deprimujúce, vykrivené. Táto zbierka bude zaradená medzi intímnu lyriku, žiadna spoločenská poézia. Na debut sa vraj vážne témy nehodia.

Časť zbierky je venovaná Davidovi Lynchovi ako pocta jeho tvorbe.

Moja druhá zbierka bude drsnejšia. Bude o unanimistickej strate svedomia západnej spoločnosti, o antiideológii, o globálnom zle a hmotných dobrách, ktoré majú byť čím...? Kompenzáciou za to, že sme sa predali?

Všimla som si, že sa vo vašich básňach často objavujú motívy mantinelov, ohraničenia, niečo, ako hrádzí, ale aj cesty. Prečo?

Neustále na nejaké narážam. Vy nie?

Texty vašich básní veľmi zaujímavo spájajú motívy a obrazy, ktoré sú v podstate nespojiteľné. Napríklad: "citový rozsah čajovej lyžičky/ to vieš zaslúžiš si/ byť zvrhnutý!"; "kompozícia šera na vianočnej pohľadnici/ desí rodičov a malé deti/ majú tisíc mien", pričom sa v tej istej básni (napríklad #OdpudiváKompozícia) ďalej objavujú aj motívy Indiánov, znečisteného prostredia, hybridných áut a budúcnosti. Ide o zaujímavé kompozičné postupy, ktoré sú pre vaše dielo typické.

Čo vás vedie k vytváraniu takýchto kompozícií?

Aj globálne problémy, najmä ekologické súvisia so všadeprítomnou apatiou. Mám na mysli pasívny nihilizmus, ktorému sa v kapitalistických spoločnostiach tak veľmi darí. Pritom pôvodná idea kapitalizmu nebola zlá či nihilistická ale pozrite sa, do akej podoby sa kapitalizmus pretransformoval. To je však na dlhšiu diskusiu, v ktorej by sme sa vracali k pôvodnej koncepcii marxizmu a k Marxovmu dodnes platnému vzorcu, podľa ktorého je kapitalizmus systém, ktorý produkuje vlastné stagnácie. Nielen v ekonomike.

No tak je to s celou politickou filozofiou. Koľko rôznych konceptov vzniklo, koľko sa ich "na skúšku" aplikovalo a kam viedli? Inkvizície, vojny v mene "vyššieho dobra", holokausty, rôzne zvrátené eugeniky, nezmyselné lockdowny (smiech). Prišlo NATO, OSN, EÚ etc., prestali sme bojovať zbraňami, ale konkurencia vznikla na poli ekonomiky. V mene "pokroku" sme zničili ozónovú vrstvu, spôsobili skleníkový efekt, Indiánov sme zavreli do rezervácii ako psov do voliér, vo veľkomestách dýchame karcinogénmi nasýtený vzduch, ale fabriky stále plnia plány na 110%.

Súvisí to s nami, súvisí to s tým, že máme "citový rozsah čajovej lyžičky". Chceme byť mimo a pritom sa nachádzame v epicentre, no žijeme v takej letargii, až "si zaslúžiš byť zvrhnutý", človek! Je to ako píšem v recenzii o Houellebecqových Elementárnych časticiach: ľudstvo je jediný živočíšny druh, ktorý (v - nazvime to - druhovej kooperácii) vyhubí sám seba. Naša spoločnosť nemá "druhový pud sebazáchovy". Tiež je to dôsledok pasívneho nihilizmu.

Čo si myslíte o vzťahu autora a jeho diela? Aký by mal byť a naopak, aký by nemal byť? Myslím si, že to bude individuálne. Verím však tomu, že sa autor do veľkej miery projektuje do svojho diela. Ja to robím často, ale určite sa nájdu autori, ktorí by so mnou nesúhlasili. Teda neviem univerzálne odpovedať na položenú otázku.

V jednom zo svojich veršov píšete, že so životom sa musí hrať vabank. Táto myšlienka ma zaujala, pretože sa na československej umeleckej scéne objavuje pomerne často už mnoho rokov. Nachádzame ju aj u skutočne etablovaných autorov, objavila sa aj v časoch socializmu. Prečo to takto vnímate aj vy (ako mladá autorka, predstaviteľka mladej generácie)?

Ide o "starý známy" motív? Vidíte, zrejme tak málo sledujem slovenskú poéziu, že o tom ani neviem. Je možné, že som nechtiac spadla do akejsi zaužívanej roviny či do klišéovitosti a ani si to neuvedomujem(?). Mala by som si čas od času nejakého slovenského básnika prečítať.

Aký odkaz chcete dať prostredníctvom svojich diel svojim čitateľom?

Asi to bude len moje zbožné želanie: Trochu reflexie a trochu sebareflexie.

Dnešná doba má viac negatív ako benefitov, len to väčšina ľudí nechce vidieť - je to pre nich pohodlnejšie. To je dôsledok pasívneho nihilizmu, toho zlého. Jestvuje aj "lepšia" verzia, aktívny nihilizmus. No i ten má podľa historikov na svedomí jeden z najväčších masakrov v histórii ľudstva. Skôr však ide o nesprávnu interpretáciu. Záleží od kontextu, ako vždy.

Prezraďte mi, čo pripravujete v blízkej aj vzdialenejšej budúcnosti. Aké máte plány v oblasti umenia?

Pripravujem zbierku básní #Morfeus, zbierku poviedok a čo sa týka ambicióznejších plánov vzdialenejšej budúcnosti, mám niečo rozrobené, no tieto texty potrebujú ešte dozrieť, tak ich nateraz nechcem veľmi prezentovať.