Marta HARAJDOVÁ

Marta Harajdová pochádza z Makova, kde aj žije a pôsobí. Do literatúry vstúpila vydaním básnickej zbierky Teraz (2013), po ktorej nasledovala ďalšia poézia pod názvom TAKto (2016). Po presťahovaní sa zo Žiliny do rodného Makova sa inšpirovala dedinským dvorom v malebnom rodisku a napísala úspešné príbehy pre deti Ahoj, ja som Bak (2021), Bak, hľadaj ma! (2022) a Neobyčajný štvorlístok (2025). Je členkou literárneho klubu Oáza pôsobiaceho pri Kysuckej knižnici v Čadci. Je nositeľkou viacerých literárnych ocenení či už na regionálnej úrovni, kde v literárnej súťaži Tajomstvo atramentu so svojou poéziou získala v roku 2018 tretie miesto a v roku 2019 druhé miesto, alebo na celoslovenskej úrovni si z Trnavy za svoju poéziu odniesla v rokoch 2009 a 2010 čestné uznania. V Celoslovenskej literárnej súťaži duchovnej tvorby Jurinova jeseň jej odborná porota udelila v kategórii próza v roku 2017 čestné uznanie. Úspešné boli aj knihy pre deti. Kniha Ahoj, ja som Bak získala v Literárnej súťaži o cenu Maroša Bančeja PARS POETRY 2021 titul KNIHA ROKA a v rovnakej súťaži za rok 2022 získala súťažná ukážka z knihy Bak, hľadaj ma! druhé miesto. Zároveň boli všetky jej diela úspešné v čitateľskej ankete Kniha Kysúc, kde obsadili piate, tretie a dve druhé miesta. Publikovala v regionálnej tlači Kysucký večerník, týždenníku Kysuce, v Katolíckych novinách, mnohých zborníkoch i ako spoluautorka v monografii Korene Makova (2010) či Trinásť mužov, dvadsať žien (2021). V súčasnosti sa vo vydavateľstve Signis pripravuje jej ďalšia zbierka básní Ešte s ilustráciami Radoslavy Hrabovskej.

Ste všestrannou spisovateľkou. Knižne ste začínali a stále pôsobíte ako poetka, neskôr ste sa sústredili na tvorbu príbehov pre deti. Vo všetkých vašich dielach sa prejavuje váš nesporný talent, ktorý si zrejme nosíte po celý život. Prezraďte nám, kedy a ako ste sa dostali k písaniu. Medzi úplne vašimi prvými dielami sa objavila poézia alebo skôr próza?

Prvá radosť z písania, ktorú som si uvedomovala, ma zaplavila pri písaní maturitnej práce zo slovenského jazyka. Tok myšlienok, ich posolstvo aj ľahkosť, s akou sa mi vynárali. A hlavne sa mi ňou podarilo zaujať slovenčinárku. To bolo v roku 1983. Počas niekoľkých rokov "driemania" mi v knižnici pribúdali básnické zbierky Milana Rúfusa. Pri čítaní jeho diel sa vo mne stále naliehavejšie ozývala túžba tvoriť. Moje prvé básne sú z roku 2003 a prvé publikované v tlači boli v týždenníku Kysuce v rubrike venovanej mladým talentom v roku 2005 presne v deň mojich narodenín. Žasla som nad tým, že svojou poéziou dokážem osloviť nielen okolie, ale i odbornú porotu v už spomínaných súťažiach. A dodnes s pokorou prijímam tento dar.

Vo svojich prvých publikovaných dielach predstavujete svoju poéziu. Prvá zbierka Teraz vám vyšla v roku 2013 a tri roky nato (2016) druhá zbierka TAKto. Priblížte našim čitateľom motívy, ktoré v zbierkach spracúvate. Prišlo počas tých troch rokov k posunu v motívoch a ich spracúvaní z vašej strany?

Naliehavosť, s ktorou sa pýtali na svet moje verše, ma odtŕhala od práce a rušila v spánku. Všetko, čo som do tej chvíle nevyslovila, chcelo ísť von. Spomienky na detstvo, prebúdzanie, otázky a hľadanie odpovedí, túžba napredovať, byť v pohybe a v súlade s prírodou, pochopiť kolobeh existencie, prejavovať vďačnosť za všetky dary a napokon nezabudnúť za ne ďakovať – to všetko som vkladala do svojich veršov. Túžila som pripomenúť potrebu duchovna, nehy a krásy, hodnôt, ktoré sa postupne vytrácajú z nášho života. Návrat k podstate bytia, k nádeji, vzájomnej úcte: /nie tam, kde pýcha svetom hýbe, /nie tam, kde mince najväčší lesk majú,/ a zas /neudri ani slovom/ a pod. Zbierka TAKto voľne nadväzuje na prvú zbierku Teraz. Snáď sa s väčšou odvahou a hlbšie dotýkam boľavých miest nielen v mojom vnútri, ale i vo vnútri spoločnosti. Či úspešne, to je na čitateľoch.

Prečo ste zvolili práve názvy Teraz a TAKto? Pôsobia naozaj veľmi pútavo a zjavne ste nimi chceli niečo povedať...

Názov prvej zbierky Teraz je rovnomenný s prvou básňou. Práve teraz /nastal čas,/keď sa hrady lámu,/hora spieva pieseň známu,/dozretý list obrátil k nebu tvár.

Moje rozhodnutie vydať knižne súbor básní dozrelo a po hojnom povzbudzovaní sa stalo skutočnosťou. Symbolika je ukrytá i vo veľkosti písmen názvu. Začala som novú ÉRU – niečoho doposiaľ nepoznaného, dotknúť sa srdca blížneho celkom nečakane, placho, silou myšlienky. O tri roky som sa chcela prihovoriť čitateľom práve TAKto. S väčšou istotou, odhodlaním sa dotýkať ich sŕdc tým najtajnejším, čo som v sebe nosila.

V roku 2021 ste napísali a vydali úspešnú detskú knižku Ahoj, ja som Bak o psíkovi žijúcom na dvore vo vašej malebnej horskej dedinke Makov. Ako došlo k rozhodnutiu úplne zmeniť literárny žáner? Čo vás inšpirovalo pre tvorbu príbehu o domácich zvieratkách?

Vyrastala som na dvore plnom zvierat. Okrem koňa a ovečiek sme chovali snáď všetky domáce zvieratá, za plotom sme vídali srnky, lane, líšky dokonca aj jazveca. Mávali sme niekoľko mačiek, ale nikdy nie psa. Bol to práve náš prvý psík, šteňa zlatého retrievera, ktorého sme si priviezli v roku 2004 z jeho rodného dvora a cestou k nám som mu dala meno Bak. A v neposlednom rade bol vtedy dátum môjho narodenia – Medzinárodný deň detí (smiech). Život s Bakom bol veselý, no občas zložitý. Kvety neprežili po jeho nájazdoch, sem-tam sa prevrátil kvetináč či vedro v kotolni. Ale všetko nám ten lapaj násobne vynahradil láskou a oddanosťou. Na základe skutočných zážitkov vzniklo pár prvých príbehov, ktoré nejaký čas odpočívali v zásuvke. Po rokoch, keď bol už Bak takpovediac na dôchodku, objavila som ich a začala som pridávať ďalšie príbehy. Ich písanie si ma celkom podmanilo. V roku 2019 som v Kysuckej knižnici v Čadci na Andersenovej noci z nich čítala deťom a keď sa ma pýtali, kedy si budú môcť knižku o Bakovi kúpiť, bolo rozhodnuté.

Napísali ste aj pokračovanie tohto príbehu o Bakovi pod názvom Bak, hľadaj ma! Prečo ste sa rozhodli pre ďalšie Bakove dobrodružstvá?

Po zverení rukopisu knižky, ktorú som pomenovala Ahoj, ja som Bak, vydavateľstvu Pars Artem, začalo mi písanie chýbať. Zároveň sa mi vynárali v mysli ďalšie huncútstva, ktoré sa do pripravovanej knižky nedostali. Preto som sa rozhodla napísať deťom pokračovanie Bakových príbehov. Za ich rozprávača som si oproti prvému dielu, kde je to Bak, vybrala jeho verného kamaráta kocúra Muroša.

Obe knihy ilustrovala Alžbeta Kováčová, ktorá veľmi pekne vystihla prostredie, v ktorom sa príbehy odohrávajú, i samotného hlavného hrdinu. Vo svojich knihách totiž prejavujete silné puto k prírode, k makovskému prostrediu. Čo pre vás znamená, čo si z vášho prostredia beriete pre seba a vašu tvorbu?

Moje srdce je od útleho detstva naplnené láskou k prírode, ku všetkému stvorenstvu. A človek sa nemôže podeliť s tým, čo nemá, čoho nie je plné jeho vnútro.

Počas rokov 1987 až 2000 sme s manželom bývali v Žiline, ale na rodičovskom pozemku sme si postavili rodinný dom, aby sme mali kde uniknúť z rušného mesta. Spomienky na krásne detstvo vo mne vyvolávali pocit nehy a krásna. Zvyknutá ráno vstávať zavčasu som so zatajeným dychom počúvala spev nesúci sa sviežim vánkom z korún stromov. Prázdniny patrili sušeniu sena, jeseň zberu úrody, zima kŕmeniu vtáčikov a lesnej zvery, jar zrodu nového života. Večerný koncert cvrčkov a vtáčí spev mi v meste veľmi chýbali. Dnešné deti nemajú toľko možností žiť v symbióze s prírodou. A bolo by veľmi smutné, keby im prestala chýbať.

Nasledujúci príbeh pre deti Neobyčajný štvorlístok (2025), ktorý veľmi krásne a citlivo ilustrovala Radoslava Hrabovská, sa tiež odohráva na jednom makovskom dvore, no zmenili sa hlavní hrdinovia. Prečo ste sa rozhodli pre takéto, vskutku nezvyčajné zoskupenie?

Počas niekoľkých mesiacov som pozorovala drobné myšky, ktoré zbierali popadané slnečnicové semienka pod kŕmidlom pre vtáčiky. Boli plaché, no odhodlané a veľmi rýchle. Nápad na nové príbehy som nedokázala vytlačiť z mysle. V reálnom živote by to asi nedopadlo dobre, ale v rozprávke... Spojila som dohromady štyri zvieratká a čím dlhšie som písala, tým viac som bola presvedčená, že idem správnou cestou. Obrovský biely chlpatý pes Bady je v príbehoch kamarát a ochranca najskôr iba hnedého kocúrika Spida. Dve malé myšky Ajka a Kajko , ktoré dopĺňajú vskutku nezvyčajný štvorlístok, prinášajú nehu, dôveru aj zmysel pre dobrodružstvo. Na spoločnom výlete plnom nástrah stretávajú ďalších obyvateľov lesa. Nechýbajú ani domáci – manželia Betka s Michalom, ktorých môže čitateľ stretnúť i v predchádzajúcich dvoch knižkách o Bakovi a Murošovi. Ich spolužitie na jednom dvore je plné lásky, zábavných príhod, záhad aj vzájomného rešpektovania sa. Napokon v každom spoločenstve žijú ľudia s rôznymi názormi, ale vždy majú niečo spoločné. Prinajmenšom je to potreba láskavosti, pochopenia, vzájomnej úcty a prirodzenej pomoci jeden druhému.

Všetky príbehy sa vyznačujú emocionálnosťou, pozitívnym vzťahom a spolupatričnosťou medzi hrdinami, veľmi pekne a plasticky opisujete aj prírodné prostredie. Čo ste chceli týmito detskými knižkami svojim malým čitateľom ukázať a odkázať?

Som presvedčená, že život bez emócií, odtrhnutý od prírody, bez pozitívneho vzťahu k ostatnému stvorenstvu a bez lásky nemôže byť šťastný. Dnešná doba plná technických vymožeností, umelej inteligencie, narúša, ba priam posúva život človeka do akéhosi umelého sveta, kde je všetko perfektné, ale neosobné, chladné. Kde len ten, kto vyniká, je uznávaný. Nielen konzumný spôsob života, ale vzájomné obohacovanie sa, obetovanie svojho komfortu pre blížneho, kamaráta, prináša uspokojenie, robí život krajším, naplneným pravými hodnotami. Podať pomocnú ruku či obdarovať niekoho úsmevom nestojí veľa a nie všetko bohatstvo sa dá kúpiť a prerátať na mince.

Momentálne ste sa vrátili k poézii a pripravujete novú zbierku pod názvom Ešte, ktorá sa už nachádza vo vydavateľstve, a ilustruje ju Radoslava Hrabovská. Opäť ide o lyrické, veľmi emocionálne verše, v ktorých spracúvate rôzne témy, pričom sa v nich jemne objavuje aj príroda, resp. alúzie na ňu, jej esencia, vzťah k nej. Obrazmi prírody prirodzene, citlivo a veľmi nenásilne dopĺňate motívy ľudského prežívania a vnemov...

Od vydania mojej druhej básnickej zbierky Takto uplynulo desať rokov. A poézia mi začala chýbať. Ešte sa mi žiada sú prvé slová úvodnej básne. S dozrievaním mojej osobnosti zrejú aj témy, ktoré ma trápia, ku ktorým sa vraciam. Mnohé možno nájsť aj v už publikovaných básňach, len môj pohľad na ne je trochu iný. Prežité i dejúce sa okolo sa dotýka všetkých. Jedných posúva vpred, iných ubíja. No najdôležitejšie je opäť vstať. Túžim osloviť každého s otvoreným srdcom. A verím, že ilustrácie Radoslavy Hrabovskej opäť dodajú mojim slovám pastvu pre dušu i zrak zároveň.

Osobne ma veľmi zaujali básne s motívom múzy. Znejú mi optimisticky, avšak veľmi jemne a hĺbavo. Vyjadrujete, že múza vás stále sprevádza a chcete byť ešte nejaký čas s ňou. Prezraďte nám, čo vám vaša múza poskytuje a aký máte s ňou vzťah?

Múza, ktorá sa dotkla môjho srdca, mi nasmerovala život na cesty, o ktorých som dovtedy netušila. Často som stála takpovediac bokom, nebola som príliš výrečná. To, čo sa udialo po napísaní mojich prvých básní, prekvapilo nielen mňa, ale i moje okolie. A práve v tom tichu srdca som bola a som pripravená prijať do svojho života zázrak, ktorý sa volá zrod nových možností.

Keď sme pri tej múze, aké máte ďalšie literárne plány, na čo sa môžu vaši čitatelia tešiť?

V čase môjho detstva malo každé dievča pamätníček. Navzájom sme si doň písali a kreslili a venovania nám pribúdali aj od obľúbených učiteľov. "Nečakaj od života viac, ako ti môže dať a on ťa raz zázračne prekvapí," sú slová z môjho pamätníčka od pani učiteľky, ktoré si pamätám dodnes. Život ma skutočne prekvapil, keď múza zaklopala na moje srdce, vchádzala mi do snov a ja som ju vďačne prijala. Nechám sa opäť prekvapiť, či to budú básne, alebo próza pre deti, v ktorej budem ďalej pokračovať, ale určite sa jej neobrátim chrbtom.

EVA ČULENOVÁ