Mgr. Zuzana JEDINÁ, PhD.

Od filozofie k literatúre, od literatúry k filozofii.

Vedecká a pedagogická pracovníčka.

Boli ste študentkou PhD. Na univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Čomu sa vo svojej výskumnej sfére venujete, čo vás zaujíma?

V súčasnosti som štúdium úspešne ukončila obhajobou dizertačnej práce. V nej som sa venovala téme, ku ktorej mám blízko odjakživa - poézii. Už na základnej škole patrili Rúfus, Válek, Beniak a ďalší autori slovenskej lyriky medzi moje najobľúbenejšie knižky. Literatúru som začala študovať už na vysokej škole v Košiciach na Filozofickej fakulte, pričom zároveň som študovala aj biológiu na Prírodovedeckej fakulte. Myslím, že aj toto zameranie mi umožňuje hľadať akúsi rovnováhu medzi rôznymi kvalitami, ktoré poskytujú humanitne a prírodovedne orientované smery. V literárnej vede i v lingvistike sa jednostaj pohybujete na rôznych stupňoch abstrakcie: prísť do laboratória, vziať do rúk ľudský mozog a učiť sa o poznaní z úplne iného uhla pohľadu nesie so sebou aj istý pocit úľavy. Práve tomuto sa vo svojom výskume venujem - spôsobom, ako prepojiť prírodovedné a literárnovedné myslenie.

Prečo ste sa rozhodli robiť si vedecký titul práve z tejto oblasti? Prezraďte nám, prosím, Vaše ambície do budúcnosti.

Písomné zaznamenávanie príbehov a informácií a ich odovzdávanie generáciám považujem za nevyhnutnosť, ak chce ľudstvo ostať ľudským. Láske ku knihám treba učiť už odmala, preto by som určite chcela literatúru učiť. Čo sa týka výskumu, rada by som pokračovala v začatej práci a rozvinula prepojenie prírody a poézie. Zaujímajú ma spôsoby, akými súčasná poézia konštruuje vzťah človeka k prírode. V súčasnosti totiž môžeme sledovať fenomén, ktorý som zatiaľ nazvala odprírodnenie. Spočíva v strachu z prírody. Môžeme to vidieť v reklamách, kde sa zobrazuje boj človeka s prírodou - či už na fronte mikroorganizmov, hmyzu pre domácnosti, alebo pôdy či dreva pre staviteľa, alebo strach z nepoznaného, keďže nám vyrastá generácia detí, ktoré nikdy nevyliezli na strom a príroda je pre ne synonymom nebezpečenstva a špiny. Paradoxne súčasne vnímame silné ekologické tendencie. Toto všetko poézia citlivo a originálne zobrazuje. Umenie neraz predbieha to, čo veda dokáže pomenovať až neskôr.

Napísali ste vedeckú monografiu s veľmi zaujímavým názvom: Za viečkami kyborga. Prečo práve tento názov?

Dôvodov by bolo na celú monografiu 😊 Skúsim pomenovať aspoň úplne základné motivácie. Kniha je o subjekte v súčasnom svete, kde virtualizácia doslova útočí v každom priestore. Kyborg je vlastne hybrid človeka a počítača. V druhom pláne je koncept bezpohlavného kyborga súčasťou kritiky tradičného feminizmu. Všetko toto nájdete v súčasnej slovenskej poézii: básne, ktoré vytvoril počítač, básne, ktoré vytvoril muž, zamaskovaný za virtuálne ženské autorstvo, dokonca básne, kde sa autor programovo štylizuje do roly prvého básnika z rodu kyborgov. Táto poézia preveruje naše myšlienkové stereotypy, učí nás, ako uvažovať nad tým, ako uvažujeme a ako prekročiť tiene svojej mysle. To, čo je za viečkami, je náš pohľad, obrátený k sebe samému, a centrálnou líniou knihy je výskum ľudskej subjektivity, nášho Ja.

Čo predstavujete vo svojej monografii a čo ste ňou čitateľom chceli povedať alebo ukázať?

Keď som sa po prvý raz stretla s experimentálno-dekonštruktívne ladenými veršami, bola som šokovaná a zhrozená. Toto je poézia? Cudzie slová, vulgarizmy, nečitateľné zoskupenia slov, detektívne šifry, písanie o jazyku, večné tematizovanie osobných zámen, úryvky z odbornej literatúry. Nevzdala som to však, lebo som zvedavý človek a intuitívne som vytušila, že to možno nie je tradičná lyrika o pocitoch či okolitom dianí, no dá sa čítať opakovane a odhaľovanie jej tajomstiev človeka nielen baví ako hra, ale aj obohacuje. Chcela by som teda povzbudiť čitateľov, ktorí možno len začali čítať experimentálne texty, alebo tých, ktorí to s nimi už vzdali, aby sa skúsili pozrieť iným uhlom pohľadu, nájdu tu pestrú zbierku zaujímavých básní. Určite by si knihu mohol prečítať každý, koho aspoň trochu zaujíma subjekt v literatúre a chcel by si rýchlou cestou urobiť aký - taký obraz o možnej vývinovej línii tohto fenoménu vo filozofii, literárnej vede a literatúre. V monografii podávam aj náčrt možného inovovaného pohľadu na samotnú literárnu vedu a postavenie literárneho vedca, s patričnou pokorou a ako námet na diskusiu. V neposlednom rade sa kniha pokúša podporiť čitateľa v boji proti ideológiám, stagnácii a nekritickému mysleniu. Domnievam sa, že s ohľadom na súčasné zahltenie dezinformáciami v stave všeobecného ohrozenia je tento boj priam životne dôležitý.

Vaša monografia je vo svojej podstate veľmi moderná; ponúka moderné pohľady na literatúru, ale aj filozofiu. Prečo ste sa rozhodli ukázať, resp. Dokázať - ako píšete v úvode - že slovenská literatúra sa dokáže vyrovnať tej svetovej?

Niekedy sa mi zdá, že máme tendenciu znižovať význam toho, čo je našej kultúre vlastné. Je to tiež istý stereotyp uvažovanie, že slovenský film, hudba, literatúra sú "len" nejaké. A niekedy je to možno len tým, že toho ešte poznáme málo. Stále je čo objavovať - a to platí aj pre slovenskú poéziu. Navyše práve v monografii sa čitateľ dozvie, že slovenská experimentálna poézia sama na sebe demonštruje podobné idey, k akým exaktnou vedeckou metódou prišiel nemecký radikálny konštruktivizmus.

Je to vaša prvá kniha alebo ste už napísali aj iné knihy? Ak áno, o čom boli?

Je to moja prvá kniha. Písanie ma veľmi baví, najmä však vedecký výskum. Bola by som rada, ak by nebola poslednou.

Čo pre vás znamená literatúra?

To je veľmi ťažká otázka. Núka sa odpoveď, že takmer všetko. Reálne si deň bez čítania predstaviť nedokážem. Keď skúmate literatúru, skúmate všetko: žáner vás zavedie do hlbín psychológie, do tajomstiev času a vesmíru alebo hoci do oblasti archeológie či zoológie. Práve preto literárny vedec okrem svojho predmetu neraz objavuje a neustále sa učí.

Čo si myslíte, prečo je literatúra dôležitá pre spoločnosť, pre ľudí?

My ľudia myslíme v príbehoch. V príbehu dokážeme poňať svoju minulosť aj svoje vlastné ja. Dalo by sa povedať, že príbehom sami seba vytvárame a vytvárame aj svet okolo seba. Aj preto je pre človeka literatúra bytostne dôležitá. O tom, ako čítanie zlepšuje naše schopnosti a charakter, azda ani netreba veľa hovoriť. Čítaním sa dieťa učí empatii. Čítaním môžeme prežiť povestných tisíc životov namiesto jedného. Čítanie rozmanitého spektra literatúry je aj jedným zo spôsobov, ako (re)konštruovať vlastnú integritu. A možno aj spôsobom, ako v aktuálnej surreálnej, dezorientujúcej atmosfére hoaxov, internetových "trolov", poplašných správ a mediálneho pretlaku dezinformácií podporiť kritické myslenie a vrátiť srdciam inšpiráciu.

Má podľa vás literatúra, výtvarné a hudobné umenie spojitosť? Ak áno, akú?

Svoje ciele. Byť počuté, čítané, videné - a zapôsobiť: aby sme už neboli presne takí, ako pred "tým". Umenie sa snaží osloviť príjemcu a sprostredkovať jedinečný dojem. Zároveň nám pomáha spochybniť samozrejmosť znakov a ich vzťah k realite, scitlivuje nás a zvyšuje aj našu intelektuálnu vnímavosť. A nad tým všetkým je estetický zážitok, slasť, ktorú by sme v rovnakej podobe asi márne hľadali inde.

Plánujete ešte napísať ďalšie diela? Ak áno, o čom by mohli byť?

Mojím snom je napísať knihu pre deti, takú, ktorá by ich zmenila v Čitateľov. Veľmi rada by som sa venovala ďalej svojej obľúbenej téme - poézii a prírodným vedám a našla ďalšie mosty, ktorými sa dajú humanistické a prírodovedné sféry myslenia prepojiť. Prvým krokom by mohol byť práve výskum subjektu s ohľadom na vzťah k prírode, kde sa mi už črtá istá typológia, s ktorou sa čitateľ môže zoznámiť už v závere monografie Za viečkami kyborga.