Miroslav BÚRAN

Miroslav Búran je slovenský básnik a prozaik, ktorý žije a pôsobí v záhorskej obci Jablonica. Literatúre sa venuje nepretržite už pätnásť rokov. Jeho prvotinou bola kniha Štyri ruky života, lebo nultá zbierka Podoby nemá pridelené ISBN. Jeho inšpiráciou pri písaní býva najmä príroda a život ako taký. Zúčastnil sa na viacerých literárnych súťažiach (Florinova jar, Literárny Lučenec, Prvotiny Olomouec, Literárna Senica, Rozlogi a ďalšie), v ktorých získal ocenenia. Publikoval aj v literárnych časopisoch: Dotyky, RAK, Slnečník, Vertigo, ukážky jeho diel, ich recenzie a rozhovory s ním publikuje aj Orol tatranský, literárna príloha Slovenských národných novín. Na konte má štyri knihy poézie, tri novely a dve knihy pre deti. Jedna kniha poézie vyšla dvojjazyčne v Poľsku pod názvom Wiersze. Ide sa o básne z poľskej literárnej súťaže Rozlogi (Rozhľady). Na Vianoce 2022 mu vyšla kniha humoristických poviedok z dedinského prostredia Ťažký život na dzedzine, celá písaná v jablonickej záhoráčtine, a v priebehu roku 2023 dotlač úspešných kníh pre deti Katkine dobrodružstvá a Veveričkiných trampôt. Keďže tieto detské publikácie majú vo verejnosti úspech, v druhej polovici roku 2023 mu vyšlo pokračovanie Katkiných dobrodružstiev Katkine dobrodružstvá 2.

Od nášho posledného rozhovoru (publikovaného na webe vydavateľstva Signis, v skrátenej podobe v Orle tatranskom; pozn. red.) prešiel rok. Vtedy vám vyšli Veveričkine trampoty a spomínali ste, že sa idete sústrediť na prezentáciu tejto knihy. Po roku môžeme konštatovať, že Veveričkine trampoty má úspech a v týchto dňoch realizujeme jej dotlač. Taktiež sme v roku 2023 realizovali aj dotlač Katkiných dobrodružstiev. Napísali ste a v septembri 2023 vydali aj voľné pokračovanie Katkiných drobrodružstiev – Katkine dobrodružstvá 2, ktorá sa už dostala do obehu. Tieto príbehy sú verejnosťou evidentne pozitívne prijímané. Čomu pripisujete úspech týchto vašich detských kníh, ako to vidíte vy?

Veľmi ťažká otázka pre mňa ako autora, asi by lepšie vedeli povedať čitatelia, prečo sa im tie knihy tak páčia. Keď sa nad tým však zamyslím, z môjho pohľadu ide o jednoduché príbehy, s ktorými sa zrejme detský čitateľ vie ľahko stotožniť. Snažím sa, aby moje knihy pôsobili čo najautentickejšie. Nevenujem sa siahodlhým opisom, ale sa skôr zameriavam na dynamiku deja – tak, aby sa deti nenudili a aby sa v príbehu stále niečo dialo. Ak sa mi to podľa vašich slov darí, tak som neskutočne šťastný a veľmi sa z toho teším. Každý autor potrebuje spätnú väzbu, ktorá ho motivuje k ďalšej práci, a tak je to aj u mňa. Kým budú mať knihy úspech, budem v písaní pokračovať.

Presne na Vianoce 2022 vám vyšla kniha úsmevných príbehov z dedinského prostredia Ťažký život na dzedzine. Pamätám si, že ste jednotlivé časti príbehu najprv publikovali na sociálnych sieťach. Prečo ste sa rozhodli publikovať ju aj vo forme tlačenej knihy?

Sociálne siete sú v súčasnej dobe veľmi rozšírené, dokonca by som povedal, že máloktorý človek nevlastní účet na niektorej z nich. Česť výnimkám. Každý človek tak dokáže v podstate komunikovať s každým. Čiže vychádzal som z toho, že cez tieto siete sa k mojej tvorbe dostane vyšší počet čitateľov. Bral som to ako sociálny experiment a keďže som sa najprv potreboval uistiť, či sa ľuďom takýto štýl bude páčiť. Sledoval som, ako budú čitatelia na moje poviedky reagovať. Našťastie, bol ohlas veľmi pozitívny a na základe toho som sa rozhodol pre knižnú publikáciu.

Záhoráčtina je, podobne ako aj iné dialekty, špecifický jazyk, a keďže sa jej variantmi rozpráva na úplnom západe Slovenska, existuje obava, že jej ľudia nebudú priveľmi rozumieť, alebo o texty písané v nej nebudú mať prílišný záujem. Čas však ukázal, že opak sa stal pravdou. Avšak prečo ste sa rozhodli napísať túto knihu v záhoráčtine? Nemali ste obavy z nezáujmu?

Samozrejme, obava tam bola a pôvodne boli tie poviedky cielené najmä pre obyvateľov Záhoria. Chcel som napísať niečo humorné, autentické a tak mi z toho automaticky vyplynulo, že by to celé mohlo byť v záhorskom dialekte. To, že má kniha väčší presah mimo nášho regiónu, ma veľmi prekvapilo a zároveň potešilo. Dokonca si mnoho čitateľov pýta aj pokračovanie príbehu. Zatiaľ o ňom však neuvažujem...

Príbehy z Ťažkého života na dzedzine na seba nadväzujú, no môžu stáť aj samostatne. Dokopy však kopírujú jeden celý rok v záhorskej dedine, približujú jej tradície, spoločenský život aj radosti jednotlivých ľudí alebo rodín. Nezabúdate na pomerne podrobné opisy priebehov ľudových slávností a sviatkov. Vtipom, nadľahčenosťou a atmosférou príbehy trocha pripomínajú Sváka Ragana. Inšpirovala vás táto Šándorova kniha alebo ste si od začiatku išli svojou cestou?

Samozrejme, Sváko Ragan je mojou obľúbenou knižnou klasikou, ktorú mám vo svojej knižnici. Milujem jeho filmové spracovanie. Blízke kopanice susedia so Záhorím a navyše moja mama pochádza z Brezovej pod Bradlom, takže tieto príbehy sú mi veľmi blízke. Možno kdesi hlboko v podvedomí tam inšpirácia je. Vyrastal som v dedinskom prostredí, takže ho veľmi dobre poznám, a preto som sa tie reálie rozhodol v knihe použiť. Najmä Jabloničania spočiatku hľadali v jednotlivých postavách konkrétnych ľudí. Snažil som sa im vysvetliť, že nejde o reálne postavy, ale iba o fiktívne postavy s reálnymi vlastnosťami.

Menované detské knihy aj Ťažký život na dzedzine ste písali vo veľmi zložitej, ťažkej a ľudsky odklonenej dobe, kedy sa mnohí ľudia cítili zle. Vaše príbehy sú však plné optimizmu, lásky a empatie. Nedali ste sa teda strhnúť negativizmom. Ako sa vám to podarilo?

Presne ako spomínate. Doba, v ktorej knihy vznikali, nebola príliš pozitívna, o to viac sa mi žiadalo napísať niečo, čo ľudí vytrhne z každodennej reality a navodí to v nich pozitívnu emóciu. Stále je vôkol nás priveľa negatívnych podnetov a tak dúfam, že moje knihy prispejú aspoň trocha k rovnováhe. Ak sa mi to ako-tak podarilo, tak to moje písanie malo zmysel.

Vráťme sa k vašej najnovšej knihe Katkine dobrodružstvá 2. Ide o voľné pokračovanie Katkiných dobrodružstiev, čo napokon naznačuje aj jej názov. Hlavnou úlohou a cieľom osemročného dievčatka Katky je pomáhať svojim priateľom. V prvej časti hľadá rodinné zázemie a domov pre plyšového priateľa Fera a v druhej časti jeho súrodencov. Pomôže pritom aj ďalším zvieracím kamarátom a nachádza nových. V oboch dieloch sa vám podarilo prirodzene a harmonicky skĺbiť mestské aj vidiecke prostredie. Bol to zámer alebo pre vás príroda znamená istú metaforu?

Bol v tom zámer a príroda pre mňa znamená návrat ku koreňom. Motív prírody využívam takmer vo všetkých svojich dielach. Či už je to v poézii, próze alebo v detských knihách. Aj keď žijeme v mestách, my ľudia patríme do prírody a mnoho z nás sa k nej akosi automaticky vracia. U niekoho je to vybudované už od detstva, u iného to prichádza až neskôr v starobe, ale akosi podvedome cítime, že je nám blízka.

Vo svojich dielach veľmi často spomínate prírodu – či už explicitne, alebo vo forme zmienok súvisiacich napríklad s počasím, stromami a javmi prírody. Aký zmysel má pre vás príroda?

Pre mňa je to absolútna súčasť bytia. Symbolizuje vo mne voľnosť. Neviem si bez prechádzok prírodou predstaviť život. Nedokázal by som žiť stále zavretý v byte medzi štyrmi stenami.

Známy ste aj ako básnik. Svoju literárnu dráhu ste začínali poéziou. V súčasnosti ste sa k nej vrátili. Vaše najnovšie básne sa týkajú najhlbšieho ľudského vnútra, typické sú istou melanchóliu, niekedy z nich cítiť smútok alebo osamelosť. Často v nich tieto emócie vyjadrujete aj prostredníctvom prírodných javov, napr. jesenného počasia. Vaše básne sa teda atmosférou aj emóciami pomerne výrazne odlišujú od optimistických, "farebných" kníh pre deti. Prečo?

Presne ste to vystihli. Moja poézia je skôr depresívna, melancholická a autora tieto pocity časom omrzia, prejdú, respektíve sa ich pokúsi nahradiť čímsi iným. Mal som pocit, že už poéziou nemám čo povedať a tak som sa začal venovať próze. Každý človek má horšie a lepšie obdobia. Niekedy inklinuje viac k melanchólii, inokedy sa v živote prikloní k radosti, šťastiu či harmónii. Keď som sa rozhodol písať detské knihy, vedel som, že to musí byť jednoznačne pozitívne. Vlastne ma na tento smer naviedla úspešná detská autorka a moja kamarátka Ivona Ďuričová, ktorá mi odovzdala svoje poznatky. Navyše, v rozprávkach vždy víťazí dobro nad zlom a toho sa snažím držať vo svojich detských knihách. Pozitivita je jednoznačne na prvom mieste, nakoľko deti vnímajú niektoré veci omnoho intenzívnejšie než dospelí. Preto sa snažím vyhýbať negatívnym javom, ale zasa na druhej strane – ak si to situácia v knihe žiada, nebránim sa ťažším témam.

V súčasnosti na sociálnych sieťach publikujete pomerné množstvo básní. Niektoré uverejnil aj Orol tatranský (č. 11/ 2023). Pripravujete z nich nejakú zbierku?

Ako som už spomínal, poézii som rozhodol venovať o čosi menej. Je pravda, že teraz píšem viac básne, ale na zbierku by som to zatiaľ nevidel. Ako sa vraví: nikdy nehovor nikdy – ale v blízkej dobe "dospelácku" zbierku básní vydať neplánujem.

Vieme, že máte napísanú aj peknú knihu básničiek pre deti, v ktorej deťom približujete jednotlivé rastlinky a ich účinky. Ako ste sa k tejto téme dostali?

Táto kniha o bylinkách mala byť vlastne akousi predzvesťou mojej detskej tvorby, ale, žiaľ, kvôli mnohým peripetiám sa mi ju nepodarilo knižne vydať. Ako som spomínal, príroda mi je bytostne blízka a keďže v nej trávim mnoho času, rozhodol som sa svojej poznatky vložiť do spomínanej zbierky. Vybral som si dvadsaťpäť najznámejších byliniek a napísal o nich básne. Pevne verím, že sa nám ich spoločne podarí priviesť k životu.

Poďme aj k ilustrátorom vašich kníh, ktoré boli početné, takisto aj ilustrátorských prác. Priblížte nám týchto kolegov a čo sa im podarilo vyzdvihnúť na vašich prácach? Ako vidíte vy ich diela vo vašich knihách?

Moju prvú a nultú zbierku ilustroval bardejovský maliar Ľudo Ševčík, ktorý sa venoval najmä prírodným motívom. Veľmi sa mi jeho štýl páčil a preto som ho oslovil. Vybral som si už hotové ilustrácie, ktoré publikoval na svojich stránkach a tie som v zbierkach použil. Ďalšou ilustrátorkou bola Ľudka Hološková-Pilná, jablonická rodáčka. Vyštudovala výtvarné umenie v Banskej Bystrici. Jej otcom je prof. Ľudovít Hološka, známy akademický maliar a pedagóg. Taktiež jej tvorba sa mi veľmi páčila. Jej ilustrácie už boli tvorené priamo k mojim básňam a zväčša ide o ich metaforické znázornenie. Pracuje ako pedagogička v ZUŠ Senica a maľovaniu sa venuje pomenej, napriek tomu by som ju rád ešte v budúcnosti oslovil do spoločného projektu, ak by som napríklad vydával zbierku básní. Ďalším ilustrátorom bol multitalentovaný človek Juraj Bocian, ktorý nielenže kreslí, píše aj skvelé básne a hrá divadlo. Juraj sa venuje v poslednej dobe najmä kresbe portrétov a jeho precízny štýl sa mi tiež nesmierne páči. Poslednou ilustrátorkou bola Ivka Vargončíková, ktorá mi ilustrovala všetky detské knihy a jej veselý, humorný štýl sa mi tiež veľmi páči. Dokonale vystihla moje postavy a pekne ich zvizualizovala. Musím povedať, že som mal veľké šťastie na skvelých ilustrátorov. Každý z nich je iný, svojský a talentovaný. Veľmi pekne im ďakujem za doterajšiu spoluprácu.

Aby sme zhrnuli posledných dvanásť mesiacov: keďže rok 2023 bol pre vás literárne plodný a aj úspešný, ako by ste charakterizovali svoj posledný rok z hľadiska vašich diel, ako ste sa posunuli?

Za posledných dvanásť mesiacov mi vyšli dve knihy. Absolvoval som deväť besied či prezentácií, ktoré boli veľmi úspešné. Deťom sa knihy páčili a navyše si ich aj kúpili, takže som ako autor nadmieru spokojný. Takto nejako som si to predstavoval tých pätnásť rokov dozadu. Aj keď niektoré staršie knihy neboli celkom úspešné, nevzdal som to a pracoval som ďalej. Myslím si, že nejaký posun tam určite je, minimálne sa zvýšil záujem o moje knihy, čoho dôkazom sú ich spomínané dotlače. Každý človek sa vekom vyvíja a rovnako to platí aj u mňa, čiže toto moje súčasné ja je celkom iné než to spred pätnástich rokov.

Na záver nám prezraďte svoje literárne plány, na čo sa môžu vaši čitatelia tešiť?

Ak sa všetko podarí ako sa má, rád by som vydal spomínanú detskú zbierku básní o bylinkách. Navyše mám pripravené ďalšie dve detské knihy. Jedna je voľným pokračovaním Katkiných dobrodružstiev a druhá Veveričkiných trampôt, takže sa čitatelia majú na čo tešiť. A, samozrejme, plánujem aj ďalšie besedy v okolitých školách a škôlkach.

Ďakujem za rozhovor.

EVA ČULENOVÁ

Rozhovor bol publikovaný v Orle tatranskom č. 3/2024