PhDr. Anna JÓNÁSOVÁ

Tak veľmi treba slova, čo sa skláňa k ľuďom, čo dvíha človeka...

Bibliografka, historička a spisovateľka Anna Jónásová (1945) pochádzajúca z Brvnišťa pri Považskej Bystrici skončila Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde študovala na odbore knihoveda a vedecké informácie - literárny smer (1967). V roku 1983 na tejto univerzite získala titul PhDr.

Takmer 30 rokov pracovala v Okresnej knižnici v Galante ako bibliografka a metodička, na starosti mala aj kolektívne formy práce s čitateľom. Pôsobí aj ako všestranne schopná organizátorka kultúrno-výchovnej práce, aktívne robí osvetu v oblasti kultúry a umenia. Bola členkou viacerých redakčných rád a autorských kolektívov v regióne, usporiadala množstvo besied o knihách pre deti i dospelých a sama na besedách prezentuje nielen svoju tvorbu, ale celkovo súčasné literárne tendencie.

Po celý život sa aktívne zaujíma o kultúrnu históriu Galanty a okolia. Jej publikačnú aktivitu nie je možné pre jej rozsiahlosť na tomto mieste uviesť. Galantská knižnica vydala v roku 2015 pri príležitosti autorkinho životného jubilea stostranovú Personálnu bibliografiu PhDr. Anny Jónásovej, v ktorej je zaznamenaných viac ako 250 článkov, bibliografií a samostatných publikácií, no odvtedy autorka publikovala ďalšie zaujímavé a obohacujúce štúdie, recenzie a knihy. V spolupráci s naším vydavateľstvom jej vyšla úspešná kniha Ženy rodu Esterházyovcov II., a to ako druhý zväzok k rovnomennému prvému zväzku, a krásna kniha pre deti a ich rodičov O fontánkovej Dorotke a jej vozíčkovej babke (ilustrácie: Jozef Pobočík). No istotne sa oplatí spomenúť aj jej monografiu o významnom galantskom tlačiarovi Samuel Neufeld a jeho galantská tlačiareň: 1890 - 1949 (2005), zborník Theone: Mária Terézia Artnerová. Aktívne spolupracovala aj na publikáciách o Galante: Galanta (1987) a Galanta 1237 - 2007 (2007). Okrem toho sa so svojimi poviedkami a fejtónmi zúčastňovala aj mnohých literárnych súťaží, z ktorých si odniesla významné ocenenia. Známa je aj jej príležitostná poetická tvorba.

O jej pohľadoch na kultúru, literatúru a umenie sme sa s ňou porozprávali.

Zdá sa, že ste ku knihám inklinovali oddávna. Čo vás na nich fascinuje a prečo ste si vybrali práve štúdium knihovedy?

Na tento odbor ma upozornila naša triedna profesorka Ľudmila Fraňová, ktorá na strednej škole sledovala môj širší záujem o literatúru, knihu ako artefakt a aj o históriu. Rozmýšľala som o žurnalistike alebo histórii. Už vtedy som sa venovala "písačkám," bola som v redakčnej rade školského cyklostylového časopisu. Zaujalo ma, že na FFUK existuje odbor, ktorý syntetizuje všetky tieto oblasti a dajú sa v ňom skĺbiť moje záujmy. Keď som to povedala doma, mama sa rozplakala, lebo v tomto povolaní nevidela žiadnu perspektívu...

Ako obohacovali a obohacujú knihy váš život?

Kniha je zázrak. Pretože aj písmo, ako predpoklad jej vzniku je zázrak sám o sebe. Pretransformovať slovo, idey, pocity do grafickej podoby - uložiť ich najskôr na hlinené doštičky, potom na papyrus, pergamen, papier a na týchto nosičoch vysielať správy o ľudstve budúcim generáciám považujem za najprevratnejšiu formu zdieľania mentálnej schopnosti človeka. Rukopisné knihy rovnako ako knihy tlačené sú tichým, no nenahraditeľným sprievodcom civilizačného vývoja zachytávajúce úspechy, omyly, retardácie aj víťazstvá ľudstva na púti od jaskyne ku kozmickým letom. Knihy sú pamäť ľudstva ale aj smelá vízia pokroku. Knihy sú inšpirátorom ľudskej tvorivosti. Knihy sú aj mravným imperatívom. Sú ušľachtilou výplňou voľného času a relaxu. A tak by sme mohli pokračovať dlho. Kniha je jednoducho moja celoživotná sprievodkyňa.

Ako pristupuje podľa vás verejnosť k autorom a ku knihám?

Je to individuálne. Sú ľudia, ktorí "hltajú" knihy, no sú aj takí, čo v živote neprečítali ani jednu. Niekto číta len beletriu a z nej len obľúbený žáner, iný uznáva len odbornú alebo vedeckú literatúru. Závisí to od vnútornej potreby človeka, profesie, ale najmä od pestovania čitateľských návykov v detstve. V rodine, v predškolských zariadeniach a v školách. Za prínosné považujem využívanie knižníc, ktoré sú dôležitými kultúrno-spoločenskými a odbornými pracoviskami , lídrami v mimoškolskom komunikačnom a vzdelávacom procese. Sú významnými prvkami na ceste knihy od autora k čitateľovi. Verím, že aj v období masívneho nástupu IT technológií a napriek zrýchlenej distribúcii digitálnych informácií, kniha v jej tradičnej printovej podobe nezahynie. Ľudia budú stále preferovať hmotnú knihu, držať ju v ruke, budú milovať to šušťanie papiera, otáčanie strán, možnosť návratu k zaujímavým pasážam...

Vo svojej odbornej tvorbe sa často zaoberáte slovenskou časťou uhorskej šľachty. Čo vás na nej fascinuje? Aký odkaz chcete svojim čitateľom zanechať pri spracúvaní týchto tém?

Nebol to prioritný záujem. K šľachte som sa dostala pri štúdiu prameňov k téme, ktorá ma veľmi zaujala: Od vzdelania k tvorbe. Zbierala som materiál o vzdelaných a tvorivých ženách v Uhorsku od najstarších čias do roku 1900. Skúmala som formy získavania vzdelania dievčat, znalosť čítania a písania a nakoniec ich tvorivé aktivity, v podobe rodinnej a priateľskej korešpondencie, denníkov, výpisov a neskôr pokusov o vlastnú tvorbu. Prístup žien ku vzdelaniu bol dlho obmedzený, domácich učiteľov, alebo vzdelávanie v kláštorných školách si mohli dovoliť len príslušníci šľachty. Téma to však bola široká, presahujúca moje vtedajšie časové, aj kapacitné možnosti. Rozumnejšie bolo sústrediť sa na čiastkové predstavovanie jednotlivých žien. Tak vznikla publikácia o Marii Theresii Artnerovej (Theone). Druhou témou, ktorá úzko súvisí s Galantou, kde žijem, je šľachtický rod Esterházyovcov. A čo ma fascinuje na téme? Azda ten proces bádania, na jednej strane cielený, premyslený postup, ale aj náhodné objavy, ktoré vás zaskočia svojou neočakávanosťou a často zmenia uhol pohľadu na veci, ktoré sa vám zdali jasné. Fascinuje ma zapĺňať biele miesta na mape histórie, hoci aj popularizačnou formou a svoje práce venovať nielen odborníkom ale aj širokej verejnosti.

Napísali ste veľmi zaujímavé dva zväzky Ženy rodu Esterházyovcov. (Druhý zväzok sme mali česť vyrábať v spolupráci s vami.) Osobne ju považujem za jedno z najlepších diel z produkcie nášho vydavateľstva. Urobili ste naozaj obrovský výskum a čitateľom priniesli veľké množstvo doteraz nepoznaných vedomostí. Čo vás viedlo k napísaniu tohto rozsiahleho diela a ako vás obohatilo? Ako podľa vás obohatí čitateľa?

Esterházyovci, rod pochádzajúci z Galanty... Poznala som dosť zásadnej literatúry o histórii rodu a jej mužských predstaviteľoch, palatínoch, bojovníkoch, cirkevných hodnostároch... Ženy, ich súputníčky na ceste životom zostávali v ich tieni. A práve preto, že mužom z tohto rodu sa vždy venovalo viac pozornosti ako ženám, rozhodla som sa napísať niečo o týchto šľachtičkách. O manželkách, ktoré do rodu prišli z iných rodov a o dcérach, ktoré sa zas stali príslušníčkami iných rodov v celej Rakúsko-uhorskej monarchii, ale aj v Čechách, Nemecku,Taliansku atď.

Tých vyše tristo žien, ktoré som zaradila do zoznamu v I. zväzku predstavovalo vyše tristo osudov žien -matiek početného potomstva, ale aj ich hospodárskych, kultúrnych a literárnych aktivít, dobročinných a náboženských činností, výtvarných a hudobných záujmov. Samozrejme, že archívy a historické fondy neposkytujú o každej dáme rodu dostatočnú sumu prameňov. Preto som do II. zv. zaradila širšie životopisy desiatich žien v priereze 4 storočí a na ich životoch prezentovať postupnú zmenu roly aristokratky v rodine a v spoločnosti. Autorsky sa do prípravy knihy zapojili ďalší erudovaní esterházyológovia zo Slovenska, Maďarska a Rakúska.

Každý autor píše preto, aby iným ľuďom odovzdal posolstvo. Tým posolstvom nie sú len fakty a poznatky, ale aj emócia, ponaučenie. Ak sa podarí, že implantuje námet na rozmýšľanie, či motív na ďalšie vzdelávanie v danej téme, je to odmena za námahu. A potešenie. A napokon, ten, kto mapuje regionálnu históriu, má ambíciu vzbudiť alebo zvýšiť vedomie hrdosti na minulosť svojej obce, mesta, regiónu.

Napísali ste aj zaujímavú štúdiu o literárnej salónnej kultúre, kde sa stretávali vzdelaní ľudia. Myslíte si, že aj teraz existuje niečo podobné (samozrejme, v inej podobe)?

Súviselo to s publikáciou o M.T. Artnerovej. Rakúska poetka a dramatička, ktorá sa narodila v Šintave v okrese Galanta, prežila značnú časť svojho života v Bučanoch a v Uhrovci v rodine baróna Imricha Zaya ako duchovná spoločníčka a inšpirátorka jeho manželky Márie Kališovej (Calisius). Mária je ďalším príkladom mimoriadne vzdelanej a tvorivej aristokratky zo začiatku 18. storočia. V ich sídlach usporadúvali salónne hudobno- literárne večierky podľa vzoru vychýrených salónov vo Francúzsku, Nemecku a v Rakúsku. Vo Viedni medzi najvyhľadávanejší patril salón jej priateľky, literátky Karoliny Pichler, ktorá Zayovcov navštívila v Bučanoch, aj v Uhrovci. Tam si urobili vychádzku do okolia - aj na horu Rokoš, ktorá sa ocitla aj v spomienkach Ľudovíta Štúra. V salóne v Bučanoch naštudovali a hrali Schillerove hry a recitovali Goetheho diela, dámy verejne čítali svoje práce, znela hudba... Do inscenácií zapájali ako hercov aj služobníctvo. Keďže boli od centier kultúrneho a spoločenského života ďaleko, pritiahli si takto kultúru a literatúru k sebe do vidieckych sídiel. Cítila som že táto zaujímavá téma by si zaslúžila hlbší výskum literárnej komunikácie formou literárnych salónov v Uhorsku, alebo len na našom území. Pilotná štúdia, ktorú som napísala, vyšla v časopise Knižnica ( SNK Martin, 2011) v troch pokračovaniach.

Každá doba má svoje metódy a spôsoby ako sprostredkovať literárne umenie skutočným aj potenciálnym záujemcom. Prístup ku knihám mali dlho popri najbohatšej vrstve len intelektuálne elity, učitelia, kňazi, študenti... Koniec 18. a začiatok 19. storočia dal literatúre a jej tvorcom priestor v aristokratických salónoch. Úspech autora v salóne ovplyvnil jeho budúcnosť, znamenal jeho prijatie v intelektuálnej a tvorivej spoločnosti. Dnes sú formy propagácie a rozširovania kníh plne v rukách technických a mediálnych výdobytkov. Napriek tomu existujú kluby, spolky, združenia, súťaže, ale aj besedy a literárne podujatia s autormi. Tu sa plne angažujú knižnice, ich nápaditosť a tvorivosť.

Spolu sme vydali vašu nádhernú knižku O fontánkovej Dorotke a jej vozíčkovej babke (spoločne ju familiárne voláme Dorotka. (Krásne ju ilustroval váš synovec Jozef Pobočík). Čo vás viedlo k napísaniu takého emotívneho, ba priam poetického príbehu? Čo podľa vás prináša čitateľom?

Dorotka čakala rozpísaná v zásuvke najmenej 15 rokov. Raz som v videla mladého muža na prechádzke s mamou-vozíčkarkou. V neďalekom pieskovisku sa hrali deti a jedno z nich sa spýtalo mamy, prečo tá teta potrebuje kočík? Má nožičky, prečo nechodí? Neviem, čo odpovedala mamička, ale jej gesto, aby sa radšej išiel hrať ma ubezpečil v tom, že deti blokujeme od reálneho života, preto ani nevnímajú vozíčkarov a ak, tak ako raritu bez hlbšieho pochopenia súvislostí. Prišla som domov a vytiahla som písanku. Upravila som poviedku, aktualizovala a posunula do Vášho vydavateľstva. Tento príbeh o rodine, na ktorú sa zosypalo nemálo problémov má nielen humánnu rovinu, ale ukazuje, že aj vážne problémy ktoré sa v rodine vyskytnú, možno pri dobrej vôli vyriešiť a stabilizovať. Nechcela som čitateľov rozplakať, hoci mi niektorí mailovali, že je to dojímavé a že pri hlasnom čítaní deťom ich niektoré pasáže aj rozplakali. Nechcela som ani moralizovať, len ukázať život taký aký je v očiach šesťročného dievčatka... Korona zastavila sériu autorského čítania. Ale na tých podujatiach, kde som bola, stretla som sa s priaznivým ohlasom. Zistila som, že detská literatúra unesie aj vážne témy - deti sú bystré a citlivé, dokážu pochopiť a diskutovať aj o zložitejších témach.

Dorotka je založená na vašom krásnom texte, no aj na ilustráciách Jozefa Pobočíka. Obe súčasti sú zjavne vyrábané s láskou a empatiou. Myslím si, že jedno bez druhého by nedávalo ten výsledný efekt, ktorý máme, keď Dorotku držíme v rukách. Ako podľa vás súvisí literárne umenie s výtvarným?

Knižná ilustrácia - tým myslím obrázky k umeleckej literatúre (lebo v odbornej sú to hlavne nákresy, tabuľky, grafy, či fotografie artefaktov) - prešla dlhým a zaujímavým vývojom. Z beletrie pre dospelých úplne vypadla, udomácnila sa v literatúre pre deti a mládež. Text a obrázok tvoria symbiózu, ilustrácie zreteľnejšie vyjadrujú obsah knihy, vizualizujú jednotlivé segmenty príbehu. Je na výtvarníkovi, ktoré momenty z predloženého textu ho inšpirujú natoľko, že ich umelecky "zhmotní". Môj "dvorný" výtvarník má cit pre akciu a dokáže posunúť text k hlbšiemu vnímaniu a pochopeniu nezameniteľným rukopisom "snovej reality". V tomto čase dokončuje ilustrácie ku knihe povestí.

Čo podľa vás znamená pre človeka umenie?

Umenie... Jedno slovo a aký široký obsah! Hudba, sochy, architektúra, obrazy, divadlo, balet, opera, film, folklór, poézia, próza... A príroda! Veď to je umelecké dielo samé o sebe! Treba len vidieť, počuť, nechať pôsobiť. Esencia umenia je nepolapiteľná, každý človek sa s umením v nejakej podobe stretá, konzumuje ho, niečo preferuje, iné mu hovorí menej. Umenie obohacuje ducha, zjemňuje nás, poľudšťuje... V každej epoche sa zamýšľali estéti nad funkciou umenia v živote človeka. Pamätám si zo 60. rokov minulého storočia medzinárodnú diskusiu na tému Lyrici a fyzici. Bola to konfrontácia názorov, či moderný človek v kybernetickej epoche ešte potrebuje literatúru - poéziu? V rámci nej istý francúzsky vedec vyhlásil: "Moja práca ma napĺňa, ale čo by som dal za to, keby som dokázal napísať báseň!" A ruský profesor Ambarcumjan to vyjadril drsnejšie, ale výstižne: "Človek musí občas zdvihnúť hlavu od válova a zahľadieť sa ku hviezdam!"

A čo podľa vás pre človeka znamená vzdelanie? Prečo by sa mal človek vzdelávať?

Aby bol kultivovaný, múdry. Aby sa zoznámil s výsledkami duševnej a manuálnej činnosti ľudstva, aby absorboval doterajšie poznatky o svete, prírode, ľuďoch, spoločnosti, aby im rozumel, rozumne využíval zdroje života, energie, aby udržiaval pre budúce generácie zdravé a prijateľné miesto na svete. Vzdelávať neznamená memorovať, ale hlavne pochopiť. Pochopiť chod sveta, procesy v prírode, rozumieť a usmerňovať správanie sa človeka v súčasnosti. Poučiť sa z minulosti. Neopakovať chyby, neskúmať vyskúmané, ale stavať na hotovom, zdokonaľovať nielen materiálny svet, ktorý nás obklopuje, ale aj vnútro človeka.

Pochádzate z hôr severozápadného Slovenska neďaleko hraníc so severnou Moravou. Je to špecifický kraj s osobitou kultúrou. Ako vás tento kraj ovplyvnil?

Rodný kraj, rodná dedina. Brvnište... Oj, už dávno som jej neverná. Od sedemnástich rokov, kedy som odišla na vysokú školu som sa jej fyzicky vzďaľovala. Až napokon som zakotvila na juhu. No hovorím, že rodisko si človek nesie v sebe. Samozrejme, že som udržiavala intenzívne kontakty s mojimi súrodencami a rodičmi, kým žili. A nechali sme si aj rodný dom. Aj keď sme s manželom budovali našim deťom a vnukom domov v Galante, vždy, keď sme sa vybrali na horniaky, hovorila som, že idem domov. Už v Považskej Bystrici som začala hovoriť nárečím.

Dedina, kde sa ťažko dorábal chlieb. Po vojne sa z roľníkov stali kovoroľníci. Práca v strojárňach, popoludní práca na roliach, kde sa rodí viac kamenia ako chleba. Nebol to ľahký život, nás bolo šesť detí, rodičia sa mali čo obracať.

Dedina bohatá na folklór. Otec, naturálny hudobník zahral na všetko, čo chytil do rúk. Pochytili to aj moji bratia. Mama spievala, ale aj hrala divadlo, šila a vyšívala kroje. Učila nás básničky, slová ľudových piesní, deťom rozprávala povesti. O čertoch, svetlonosoch, vílach, tajomnom kvietku "neto", o liečiteľke Tutajke... Tajne som si ich zapisovala do zošita, nakoniec som naň zabudla. Po viac ako štyridsiatich rokoch som ho našla. A bude z toho kniha povestí: Povesti z horného konca Brvnišťa. Ilustruje ich znova Jozef Pobočík, on vie stvárniť prírodu, kroje, podstatu nášho človeka, ale aj to mystično, ktoré je v povestiach zakliate...

V postate celý život ste však prežili v Galante. Keďže ste sa jej venovali aj vo svojej výskumnej činnosti, istotne tento región poznáte dokonale. Čo pre vás predstavuje?

V Galante som skôr pracovala až neskôr bývala. Dosť dlho mi trvalo, kým som sa zžila s prírodou, kým som pochopila zákonitosti života na rovine, so všetkým, čo sa líšilo od života v horách. Potom spoznať život miestnych ľudí cez jazyk, zvyky, náturu. Spoznať a pochopiť historické rozhodnutia, ktoré sa bytostne dotýkali obyvateľov tohto národnostne zmiešaného územia. Lebo tieto rozhodnutia sa dotýkali a poznačili rovnako Maďarov, ako Slovákov, ktorí tu žili a aj tých, ktorí sem prišli v období repatriácie zo slovenských enkláv v Maďarsku a Rumunsku. A čo ma veľmi prekvapilo bolo, že som našla pramálo zdrojov k histórii Galanty. Preto som privítala, že ma poverili prácou na oddelení regionálnej literatúry a bibliografie, kde bol priestor na bádanie. Najviac mi v tomto smere dala účasť na tvorbe prvej knihy o histórii Galanty, kde som spracovala tému národopisu. Potom som pre Pedagogickú encyklopédiu Slovenska (1984) spracovala dejiny osvety a kultúry v meste a okrese. To bol základ. Získala som prehľad o publikovaných aj nepublikovaných prameňoch, o skrytých informáciách a vnútrotextových zmienkach o Galante. Nasledovali ďalšie časopisecké či knižné publikácie, spoluautorstvo na ďalšej knihy o Galante. Som rada, že som trošku prispela k spoznaniu histórie mesta, pravda z hľadiska môjho zamerania, pretože zásadný podiel na tom mali erudovaní historici, archivári a pamiatkari. Teším sa, že som bola pri tom. Pretože Galanta je aj moje mesto.

Na záver nášho rozhovoru nám, prosím, priblížte, čo pre svojich čitateľov pripravujete.

Niekto mi povedal, že keď si listoval v mojej personálnej bibliografii zistil, že takmer nie je žáner, ktorý by som si neodskúšala. Azda divadelná hra, alebo epigramy... Naozaj, odskúšala som všeličo- od publicistiky, recenzií, cez bibliografie, biografické články, odborné knihovnícke a knihovedné štúdie. Knihy. Z krásnej literatúry poéziu, poviedky, literatúru pre deti. Povesti. Tie by mali vyjsť na budúci rok. Rovnako ako pokračovanie Dorotky - Dorotka a jej spolužiaci z I. B. Tretie miesto v literárnej súťaži O cenu Slovenského učeného tovarišstva, kam som v máji poslala dve ukážky z pripravovanej knižky mi dávajú nádej, že by sa mala páčiť. A mám ešte jeden sen. Napísať knihu o "Turčianskej Penelope" - o Alžbete Révayovej -Petrőczyovej, mimoriadne zaujímavej žene z konca 17. a začiatku 18. storočia. Materiálu mám dosť, chuť tiež. Verím, že sa mi to podarí.