Rudo OVEČKA

Rudo Ovečka, rodák zo Šaštína-Stráží, do literatúry vstúpil v podstate pred štyridsiatimi rokmi, kedy napísal svoj prvý román Príbeh J & J, ktorý však vyšiel až v septembri 2023 vo vydavateľstve Signis. Medzitým však písal básne a prispieval do regionálnych novín a časopisov. V Špeciálnej základnej škole Šaštín- Stráže pracuje od roku 1990, z toho takmer dvadsaťpäť rokov vykonáva funkciu riaditeľa školy. Hneď po vyjdení prvého románu mu v decembri 2023, taktiež vo vydavateľstve Signis, vyjde jeho pokračovanie, a to pod názvom Príbeh D & J. O čom sú tieto romány a prečo vychádzajú tesne po sebe, sme sa opýtali autora.

Hoci ti tvoj debut Príbeh J & J vyšiel v septembri 2023, nedá sa povedať, že by si bol na poli literatúry nováčikom. Ako si deklaroval aj v samotnej knihe, príbeh bol napísaný pred štyridsiatimi rokmi. Kde sa teda doteraz nachádzal a prečo si sa rozhodol ponúknuť ho vydavateľstvu na vydanie až v roku 2023?

Po napísaní príbehu pred štyridsiatimi rokmi som požiadal jedného odborníka o prekonzultovanie, čo by sa s ním mohlo urobiť ďalej. Nebudem ho menovať, pretože už nežije. Povedal: "Ale, Rudo, toto je taký banálny príbeh." V poslednom období som sa presvedčil o opaku, keď viac ľudí chytil za srdce a netrpezlivo čakajú na pokračovanie príbehu. Po tejto vete, ktorú mi pán povedal, som troška zatrpkol. Odložil som ho do zásuvky. V roku 1989 som ho postúpil do súťaže Literárna Senica. Tu získal tretie miesto. Oslovil som aj vtedajšie vydavateľstvo novín pre mladých Smena. Avšak opäť neúspešne.

Počas tohto roku mi príbeh dosť často prichádzal na myseľ. Našiel som u sestry a potom aj doma stránky písané na klasickom písacom stroji. Sestra Bibi sa mi ponúkla, že ho prepíše. Stále som nevedel, čo ďalej. Bol som si po radu na Záhorskom osvetovom stredisku u pani riaditeľky Krištofovej a tá mi odporučila vydavateľstvo Signis, teda ma nasmerovala k tebe. Vety, ktoré si mi, Evička, vtedy povedala, už boli omnoho povzbudivejšie. "Bolo by škoda nevydať to. Určite si nájde svojich čitateľov."

Keď sa stretávam s ľuďmi, ktorí ho prečítali, zisťujem , že si mala pravdu. Je to dosť citlivý príbeh, ale udalosť, ktorá sa stala hlavným hrdinom, sa môže stať každému z nás. Stretávam sa s tým aj v mojej práci.

Dej tohto románu je pretkaný pocitmi melanchólie a smútku, hoci približuje obyčajný príbeh obyčajných ľudí. Takmer každá kapitola sa začína príjemnými aktuálnymi obrazmi prírody, ktoré sú však obsahovo a koncepčne zladené s obsahom danej kapitoly. Zväčša sa v nich nachádzajú oblaky. Prečo si ako autor ladil tento príbeh do "tmavých" farieb?

Dalo by sa to zhrnúť do jednej vety: "Nenaplnený vzťah autora k jednej spolužiačke." Preto aj taký koniec, aký som v prvom príbehu zvolil.

Obrazy prírody sú veľmi pravdivé. Nájdete tam šaštínske pieskovne, trošku aj Senicu, všetko jemne pozmenené. Podobne ako Juro, tiež k rôznym smutným skúsenostiam (napríklad so spomenutou spolužiačkou) prispelo trojnásobné neprijatie na vysokú školu, práca v chemickej továrni v Bratislave, ktorá ma neoslovila. A preto som sa rád túlal prírodou. Mal som toho v tom období plné uši. Prechádzky prírodou mi veľmi pomohli oslobodiť sa. No a oblaky a mraky? Vieš, keď máš devätnásť rokov, určite rozmýšľaš úplne inak, ako keď máš päťdesiatdeväť. 

Hlavnou postavou oboch príbehov je mladý učiteľ Juraj Čierny. My čitatelia ho z tvojej tvorby vidíme ako citlivú, emocionálnu a neuveriteľne empatickú bytosť, no na druhej strane však veľmi silnú a odolnú voči najťažším skúškam jeho života. Oproti prvej časti románu je Juro v druhej časti oveľa viac spoločenský a veselý. Toto je však čitateľský dojem. Ako by si svoju hlavnú postavu charakterizoval ty ako autor a jej tvorca?

Po citovej stránke môžem povedať, že Juro má veľa zo mňa a ja mám veľa z Juraja Čierneho. Musíme, teda môžeme rozlišovať, čo bolo pred štyridsiatimi rokmi a čo je dnes. Druhý diel bezprostredne nadväzuje na jednotku, je zasadený do konca osemdesiatych rokov. Je však napísaný s odstupom času, v roku 2023. No a za štyridsať rokov snáď troška dospejeme alebo nie? Máš pravdu, niekto zostane večným pubertiakom – tínedžerom – romantikom... Asi to tak má byť. Aj takí ľudia sú potrební. Ale práca, povinnosti, starostlivosť o rodinu, pomoc priateľom nepustia. Ako je to u Jura, tak aj u mňa. Musíme ísť ďalej.

Druhý román Príbeh D & J je už viac optimistický a obsahuje viditeľne viac extrovertných prvkov, ako sú napr. otázky riadenia školy, výstavby budovy, riešenie praktických otázok okolo rybárstva a pod. Tým sa odlišuje od prvej časti, ktorá je viac emocionálna a introvertnejšia. Čo spôsobilo takýto posun v tvojej tvorbe?

Určite to boli moje vlastné životné skúsenosti. V druhom diele je veľa skúseností, ktoré som zažil či už ja, alebo moji priatelia a známi. Je to všetko trocha prispôsobené prvej časti. Veď Juro je ten istý človek. Len doba, sled udalostí, stretnutie s novými ľuďmi ho posunuli ďalej. Podobne, ako to bolo aj u mňa. Svoje skúsenosti z oblasti riadenia školy a rybárstva som pretavil a posunul Jurovi. Sú troška prispôsobené a upravené pre prostredie gymnázia, ktoré je stále okrem mojej školy tiež mojou srdcovkou. Nedá sa zostať stáť na tom istom mieste. Treba naozaj ísť ďalej.

Oba romány ti vyšli v podstate ani nie štvrť roka po sebe, čo nie je zvyčajné, lebo obyčajne si na vydávanie pokračovaní nechávame čas minimálne rok, ak nie aj viac, aby čitateľská verejnosť zaregistrovala novú knihu a zvykla si na ňu. Prečo si sa rozhodol oba nadväzujúce príbehy vydať takto tesne po sebe?

Prvý diel vznikol dávno. Je však nadčasový a z mojej strany s ním nebolo veľa práce aspoň. Niektorí ľudia mi povedali, že asi som to musel riadne poupravovať po štyridsiatich rokoch. Ty vieš, že to tak nebolo. Z mojej strany to nebolo až tak veľa úprav. Horšie ste to asi mali vy dve s redaktorkou pani Dr. Kubišovou. Veď aj naša slovenčina sa po štyridsiatich rokoch dosť zmenila. Za všetky korektúry a za to, že kniha dnes vyzerá tak, ako vyzerá, vám obom patrí moje veľké poďakovanie.

No a prečo vzápätí druhá časť? Keď sme spolu pripravovali vydanie jednotky, niekoľkokrát som ju prečítal. Troška sa vo mne prebudilo to, čo som mal v sebe pred štyridsiatimi rokmi. Opäť ma príbeh chytil za srdce a povedal som si, že hlavného hrdinu nemôžem nechať v takom stave, v akom bol na konci Príbehu J & J. K dokončeniu ma podporili aj čitatelia, ktorí chcú vedieť, ako to bude ďalej. Okrem toho je tam zopár pekných kapitol o Vianociach. Ako ich prežíval hlavný hrdina so svojím synčekom a ďalšími. Myslím, že to bude pre mojich čitateľov a priaznivcov pekný vianočný darček. Veď – ako som povedal vyššie, ľudia by mali dozrievať a posúvať sa dopredu.

Pracuješ ako riaditeľ špeciálnej základnej školy, teda so zdravotne znevýhodnenými žiakmi, čo nie je práve najjednoduchšia činnosť. Pretavuje sa táto skutočnosť aj do tvojej tvorby?

Keď som pred dvadsiatimi piatimi rokmi zdedil funkciu riaditeľa školy, mali sme asi stodesaťročnú budovu. Pôvodne to bola materská škola. Bola vo veľmi zlom stave. Často hovorím, že som vtedy dostal do vienka tri veci: tieklo nám na hlavu, v škole bola zima a bolo tu veľmi málo detí.

Bohužiaľ alebo chvalabohu? Z učiteľa sa stal stavbár, kúrenár, elektrikár, vodár, strechár, oknár a čo ja viem čo ešte. Len učiteľ zostal trocha v úzadí. Skrátka som inžinier bez titulu. Slovo manažér, ktorým ma občas titulujú, neznášam. Dnes škola vyzerá úplne inak. Zopár týchto skúseností som posunul aj Jurovi. Len ten má na starosti inú školu.

Máš veľa koníčkov, výrazne sa angažuješ v oblasti šaštínskeho rybolovu, kde si predsedom miestnej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu. Táto činnosť sa objavuje aj v druhom príbehu. Prezraď nám však viac o tejto tvojej činnosti a či plánuješ opäť spracovať ju v ďalšej tvojej literárnej tvorbe.

Áno, asi dvadsaťpäť rokov pôsobím vo Výbore Miestnej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu Šaštín-Stráže. Z toho zhruba dvanásť rokov ako predseda. Je to moje dedičstvo: dedo robil hospodára, otec pokladníka. Dnes už chytajú ryby na nekonečných rybníkoch sv. Petra, pretože už zomreli. Druhým mojím dedičským darom je riaditeľovanie v škole. Môj druhý dedo robil v šesťdesiatych rokoch asi tri roky riaditeľa tejto školy. Ale vráťme sa k rybárstvu. Je to naozaj dobrovoľná funkcia. Dnes mi výbor pomaly starne a chceli by sme si postupne vychovať nástupcov. Ale mladí sú spokojní so svojím životom, zaneprázdnení alebo nemajú záujem o túto prácu. Už by sme to radi postupne začali odovzdávať. No, ako sa hovorí, niet komu. "Nejsou lidi."

V druhej časti príbehu som Jura zatiahol do rybárstva. Veď už v prvej časti boli náznaky, že so svojím dedkom chodil na ryby. V dvojke je to už dosť vážne a vyzerá to na trvalé prepojenie s rybárstvom.

Pretavenie rybárstva do ďalšej tvorby? Predpokladám, že áno. Veď moja manželka Janka mi po prečítaní rukopisu druhého dielu príbehu Jura Čierneho povedala: "Je to dobré, ale už nechaj toho Jura žiť si svoj život a píš o niečom inom, napríklad o rybách."

Na druhej strane mi niekoľko dievčat a žien povedalo: "Len v tom pokračuj. Treba písať takéto veci. Kto bude čítať niečo o rybách a rybároch?" No a teraz si vyber. "Asi začnem niečo písať o babách – rybárkach, nech sú spokojné všetky."

V oboch príbehoch rezonuje motív rodiny a medziľudských vzťahov. Čo pre teba znamenajú?

Rodina a medziľudské vzťahy sú pre mňa to najcennejšie, čo existuje. Ako si povedala, rezonuje to v oboch častiach. Ak dobre funguje rodina, funguje aj to ostatné. Lebo len rodina – dobrá rodina ťa dokáže podržať a pomôcť ti. Máme to vyskúšané aj u nás doma. Je to naozaj tak. Rodina, ale aj priatelia musia byť ozajstní, funkční, pripravení kedykoľvek pomôcť. Bez toho to nejde. Samozrejme, treba im to oplácať.

Nedá mi nespomenúť akési duchovno, ktoré sa začalo už v prvej časti a pokračuje v dvojke. Nie som silne veriaci, ale nie som ani neznaboh. Verím, že existuje niečo medzi nebom a zemou. V prvej časti, pred štyridsiatimi rokmi, som náhodne dal mená hlavným hrdinom. Vtedy som sa ešte nepoznal so svojou manželkou, nevedel som, že budem mať dcéru a ďalších rodinných členov. Ešte som nemohol poznať ich mená. Dnes mi napadlo, že po takmer štyridsiatich rokoch sa stalo niečo zaujímavé: moja manželka sa volá Janka, rovnako ako hlavná hrdinka. Už sa tam objavuje spolužiačka Danka – a tak sa volá moja dcéra. Brat Mirko má meno môjho nádejného druhého zaťa. O tých ostatných radšej nebudem hovoriť, ale opäť sa to meno ukázalo v tom istom zmysle.

Na záver nám prezraď, či plánuješ pokračovať v literárnej tvorbe, pripravuješ niečo nové pre čitateľov?

Ako povedala hlavná hrdinka z druhej časti nášho príbehu: "Už vidím, ako ti tie tvoje romantické kolieska v hlave pracujú." Pokúša ma to, samozrejme, ďalej. Stáva sa to mojou drogou. Veď som takmer prestal chodiť na ryby. Takže asi bude krátky oddych a potom uvidíme. Ešte neviem, čo si vyberiem, ale určite, ak mi niečo vážne do toho nevojde, by som niečo chcel... Neviem, či to bude o rybách a rybároch alebo nejaká poézia, či krátke príbehy z môjho života, ktoré často moje okolie pobavia. Teraz po krstoch oboch diel určite plánujem oddych. Treba pracovať aj pre školu, rybárov, rodinu. Ale ako sa hovorí: nikdy nehovor nikdy. Tie romantické kolieska v hlave skutočne občas nedajú spávať.

Ďakujem za rozhovor.

EVA ČULENOVÁ