Rudo OVEČKA

Rudo Ovečka, rodák zo Šaštína-Stráží, do literatúry vstúpil v podstate pred štyridsiatimi rokmi, kedy napísal svoj prvý román Príbeh J & J. Ten však vyšiel až v septembri 2023, a to vo vydavateľstve Signis. Medzitým však písal básne a prispieval do regionálnych novín a časopisov. V Špeciálnej základnej škole Šaštín- Stráže pracuje od roku 1990, z toho viac ako dvadsaťsedem rokov vykonáva funkciu riaditeľa školy. Hneď po vyjdení prvého románu mu v decembri 2023, taktiež vo vydavateľstve Signis, vyšlo jeho pokračovanie pod názvom Príbeh D & J. V roku 2024 mu v tom istom vydavateľstve vyšla básnická zbierka Romantické kolieska a v roku 2025 zbierka príbehov zo života jeho samého, jeho okolia a spoluobčanov z mesta Šaštín-Stráže Kvapky a kvapôčky.

Od nášho posledného rozhovoru ubehol asi rok a štvrť. Vtedy ti vyšla zbierka básní Romantické kolieska (november 2024). O rok neskôr, v novembri 2025, ti vyšla zbierka príbehov zo života tvojho aj Šaštínčanov s veľmi zaujímavým a milým názvom Kvapky a kvapôčky. Prečo si zvolil tento pomerne netradičný názov?

Sú to zlomky, čriepky, drobnosti, perličky zo života mne najbližších ľudí. Pozbieral som ich ako tie kvapky, ktoré na našom Záhorí už padajú len veľmi málo. Padajú občas, takmer vôbec. Sú to kvapky zo života ľudí, s ktorými sa takmer denne stretávam, a zaslúžia si, aby som ich opísal. Nežiadali ma o to, nevedeli, že to urobím, a možno to ani nečakali. Keď tieto kvapky prišli, myslím, že padli na úrodnú pôdu, a ľudia si pýtajú ďalšie. Tak, ako je to u nás na Záhorí s prosbou o ďalší dážď, prosíme o ďalšie kvapky...

S písaním si začal ako románopisec. Pokračoval si básňami a teraz si siahol do vôd kratších prozaických útvarov, ako sú poviedky. Čo ťa motivovalo k takémuto kráčaniu medzi žánrami a prečo si svoje posledné dielo koncipoval vo forme poviedok? Nechcel si to napríklad napísať ako veľký epický útvar, ako je román, keď majú jednotlivé poviedky v podstate jednu líniu, a to je život Šaštína?

Zbieral som to možno viac ako rok. Vždy som si zážitky mojich blízkych večer posunul do počítača, pridával do jednotlivých tém ďalšie zážitky, spomienky. Nie sú to zážitky jedného hlavného hrdinu, sú to pozbierané drobnosti, radosti, občas aj strasti zo života mnohých ľudí z nášho mesta, ale i z ďalších končín Záhoria. Priznám sa, nejako mi to na román nesedelo, nakoniec z toho vyšiel celkom pestrý súbor poviedok a prečítajú si ho aj ľudia, ktorí knižky veľmi nečítajú. Títo ľudia sa tam možno nájdu alebo tam nájdu niekoho blízkeho. Som rád, keď som pritiahol ku knihe aj ľudí, ktorí veľmi knihy nečítajú.

Čo ťa motivovalo k napísaniu zbierky príbehov zo života Šaštínčanov i tvojho?

Jednoznačne sú to kroky môjho života v tomto meste. Sú to kroky môjho detstva, mojej mladosti, mojich spolužiakov, priateľov, známych, rodiny, kamarátov... Kroky – kvapky dávno minulé i nedávne. Ako som už povedal, po zamilovanom románe alebo zbierke básní chlapi často nesiahajú, ale keď vedeli, že tam budú im blízke témy ako ryby, huby, krčma, tak sa mi to celkom podarilo – dostať ich k čítaniu. Chalani išli na určitú dobu do nemocnice a povedali mi, vezmem si tam tvoju knižku a prečítam ju. Viem a verím, že slovo splnili.

Ktoré z príbehov spomínaných v diele boli podľa teba najzábavnejšie a ktoré ťa chytili za srdce?

Zasmiať sa dá okrem jednej kapitoly takmer na všetkých. Veľmi milé sú zážitky s malými deťmi, ako boli kedysi dávno moji malí synovci či je vnučka Eliška. Tiež domáce zvieratká na farme U Rehúšov ma s odstupom času rozveselili. Celkom ma pobavilo aj zbieranie kvapiek v pivárni U Templa, keď som si zapisoval zážitky chlapov. So smiechom mi povedali, že som "eštébák".

No a za srdce ma stále drží senický gympel, ktorému som venoval najviac strán, tiež osudy ľudí zo smutnej kapitoly Pavúky a milé stretnutie s hercom, ktorý je presne taký starý ako ja opísané v príbehu Toto sa nedá nenapísať.

Keďže v Šaštíne-Strážach žiješ celý život a dej, resp. lyrický subjekt všetkých tvojich diel situuješ práve sem, máš k tomuto miestu istotne veľmi silný vzťah. Ako by si ho charakterizoval? Ako vnímaš lokalitu Šaštína-Stráží, jeho obyvateľov, kultúru, atmosféru, celkovo celý život tejto oblasti?

V Šaštíne žijem celý život. Mám veľmi silný vzťah k našej národnej svätyni, kde – ako som raz napísal – býva naša najlepšia mama, ktorá je mamou nás všetkých. Naviac bývam necelých sto metrov od baziliky a okná bytu mám situované práve na veže kostola. S mojou Jankou sa rád túlam po voňavých borovicových lesoch a sedím, loviac ryby, pri jazerách. Mestečko ako také je trocha zanedbané, čo je výsledkom zbytočných žabo-myších vojen v našom mestskom zastupiteľstve, kde som kedysi tiež sedával. Ľudia sú ako všade – dobrí aj tí iní. Je tu veľmi veľa prisťahovaných ľudí, ja sa rád stretávam so starousadlíkmi. Zaspomíname si a vždy z toho vznikne nejaká ďalšia kvapka do mojich príbehov. Keď som sedel v mestskom zastupiteľstve, robili sme veľa kultúrno-športových podujatí pre mladých i starších ľudí. Dnes tieto veci trocha zanikli. Sú to najmä finančné dôvody, ale aj nezáujem ľudí o tieto podujatia. Najakčnejší sú u nás dôchodcovia, ktorí v meste často organizujú podujatia, ale aj spoločné výlety do bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Teší ma, že ma volajú na besedy vždy, keď vydám novú knižku. Po Kvapkách... mi povedali, že už sa tešia na pokračovanie. Sú fajn a vždy s nimi trocha požartujem, že už si medzi nimi chystám miesto a predplatím si členské.

Knižne publikuješ v podstate od roku 2023. Odvtedy ti vyšli štyri knihy. Keď sa obzrieš naspäť s odstupom času, ako hodnotíš osud jednotlivých tvojich knižných detí? Ktorému sa vo svete darí viac, ktorému, naopak, menej? Ako hodnotíš prijímanie tvojich diel čitateľmi?

Myslím, že je to tak narovnako. Ako prvých zaujali moje dielka bývalých kolegov z gymnázia v Senici. Keď sa Šaštínčania dozvedeli, že vydávam knihy, čo nie je v našom mestečku zvykom, začali ich kupovať, požičiavať a, samozrejme, aj čítať. Ako som spomínal, peknú osvetu mi robia šaštínskostrážski dôchodcovia, ktorí si pravidelne odo mňa knihy aj s venovaním kupujú na našich spoločných besedách. Hovoria, že pri prvých dvoch románoch si aj poplakali. Moje básne sa vraj už dostali aj na niektoré sobáše. No a mladších som asi pritiahol mojou poslednou zbierkou prevažne veselých poviedok z nášho mesta. Mnohí ma tlačia aj do tvorby pokračovania zbierky Kvapky... Dokonca moja vnučka Eliška sa sústavne zaujíma, čo bude ďalej, a ak niečo už mám, chce si to prečítať. Super. Bude to moja prvá recenzentka. Doteraz bola vždy prvou moja manželka a Eliškina babka Janka. Poradie sa mení.

Keď ti čas dovolí, navštevuješ svojich čitateľov aj na besedách o tvojej tvorbe. Čo ich najviac zaujíma a ako hodnotia tvoje diela?

Od dvojdielneho románu som prešiel cez básne, až do vytvorenia zbierky pravdivých poviedok z nášho mesta. Samozrejme, čitateľov vždy zaujíma, čo bude v príbehu nasledovať. Boli trošku aj prekvapení rôznorodosťou mojej tvorby. Od zamilovaného románu pre ženy, cez básne, ktoré sú všehochuťou, až po zbierku humorných poviedok. Občas si zo mňa robia srandu a pýtajú sa ma, čo vymyslím ďalej.

Vieme, že si pomerne dosť vyťažený ako riaditeľ Špeciálnej základnej školy v Šaštíne. Kedy a akým spôsobom teda tvoríš?

Kadiaľ chodím, v súčasnosti zbieram ďalšie kvapky a kvapôčky. Od dcéry Danky som dokonca dostal pod stromček pekný zápisník, ktorý mi prikázala nosiť všade, aby som tých kvapiek nazbieral čo najviac. Tak sa snažím. Ak sa mi cez deň podarí niečo nazbierať, večer to vždy uložím do počítača, a keď toho bude viac, možno by to mohlo ísť po riadnom "učesaní" von. Uvidíme.

Máš veľmi zaujímavú, no veľmi náročnú prácu. Nemáš v pláne napísať niečo aj na tému detí, resp. klientov v prostredí špeciálnych škôl?

Kto pozorne prečítal moje Kvapky a kvapôčky, vie, že dosť veľa vecí je tu práve zo školstva. Sú tu kapitoly z materskej i základnej školy, gymnázia. V kapitole Moja škola – moja firma už sú uvedené ozajstné zážitky z mojej školy. V poslednom období nám v škole pribúda veľké množstvo malých autistov. Sú to deti s poruchami autistického spektra. Práca s nimi je veľmi náročná, ale aj tu sa občas vyskytnú humorné situácie. Mňa, ako riaditeľa školy, veľmi zaťažuje byrokracia, ktorá sa v školách rozmáha, a boj o každé euro, ktorým chcem zlepšiť vyučovanie a celkový život detí a učiteľov v mojej škole. Ako si mi nedávno povedala a dala chrobáka do hlavy, asi sa zameriam na zážitky s deťmi – či už zo školy, alebo všeobecne. Veď s deťmi pracujem celý život. A deti sú pre mňa večnou inšpiráciou.

Prezraď čitateľom, či pripravuješ pre nich niečo nové?

Z nášho rozhovoru asi vyplynulo, že by to mohli byť ďalšie Kvapky, alebo niečo podobné o deťoch. Len zbieranie týchto kvapiek je dlhodobá záležitosť a občas sa vyskytne nejaká prekážka, ktorá tento proces spomalí. Nedávno som skončil s predsedovaním u rybárov, tak snáď sa toho času troška nazbiera a vzniknú ďalšie kvapky, ktorými snáď urobím radosť svojim čitateľom.

Záverom všetkých svojich čitateľov a priaznivcov pozdravujem a úprimne im ďakujem za priazeň a podporu, ktorú mi po všetkých stránkach prejavujú.

EVA ČULENOVÁ