Silvia HAJDÚOVÁ
Národ nie je národom, kým si neváži svoju kultúru a tradície
Silvia Hajdúová pochádza z Rožňavy, kde aj žije a pôsobí ako lektorka slovenčiny pre cudzincov, doučovateľka slovenského jazyka a literatúry, korektorka, editorka a v neposlednom rade ako autorka a publicistka. Na konte má básnickú zbierku Dievča s obitými kolenami (Pars Artem, 2022) a v roku 2025 jej vyšla krásna kniha príbehov (nielen) pre deti Rozprávky z papučky s farebnými a pútavými ilustráciami Gemerčanky Evy Wilson (Signis, 2025). Založila občianske združenie s názvom OZ ZVONIVKA, vďaka ktorému propaguje múzické čítanie a tvorivé písanie. Publikovala v časopisoch Javisko, UPC PRESHOW, Slovenčinár, Slovenčinári, v Korzári, Učiteľských novinách, Dotykoch nielen svoju umeleckú tvorbu, ale aj odborné štúdie o slovenskej literatúre. Jej články sa najčastejšie objavujú v Slovenských pohľadoch, Orlovi tatranskom, Bibiane Revue.
Ako autorka ste multižánrová. Venujete sa poézii, ale aj detskej literatúre. Kedy a pod akým vplyvom ste sa rozhodli písať?
Prvé rýmovačky som začala písať ešte na prvom stupni. Bola to však len príležitostná zábavka a neprikladala som jej žiadny význam. Pravidelnejšie som začala písať básne od svojich pätnástich rokov, keď som sa stala členkou literárneho klubu LITOKRUHY. Literárny klub vznikol pri Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave a spolu s knihovníčkou Tímeou Bagačkovou Zollerovou ju založili vysokoškoláci, ktorí študovali najmä na Prešovskej univerzite. Práve na tomto mieste som sa oboznámila s teóriou literatúry a vypočula som si preklady menej známych básní Jacquea Préverta. Presne preklady Janka Drengubiaka som si obľúbila a zamilovala som si poéziu vo všeobecnosti. Aj vďaka členom literárneho klubu som bola a stále som fascinovaná literatúrou. Tu som sa rozhodla študovať slovenský jazyk a literatúru a túžila som prekladať beletriu. Písať som začala nielen vďaka pôsobeniu v LITOKRUHOCH, ale aj pod vplyvom povzbudzovania mojich slovenčinárok. S mojou prvou stredoškolskou profesorkou slovenčiny Evkou Blažekovou som dodnes v kontakte. Dokonca moderovala aj krst mojej rozprávkovej knižky. Dosť dlho som však písala do zásuvky a vnímala som to len ako očistu od svojich emócií. Dospievanie je zložité obdobie a ja som hľadala istú úľavu i únik od svojich citov či pocitov. Len od roku 2019 som začala vnímať aj estetickú stránku svojich básní a zapájala som sa aj do literárnych súťaží. Nakoniec súťaženie bolo celkom úspešné.
V roku 2022 vám vyšla vydarená básnická zbierka Dievča s obitými kolenami, kde rezonujú lyrické básne s podtextom vášho rodného Gemera a hľadania hodnôt. Výber a formulácia názvu zbierky dáva tušiť jeho motiváciu, no priblížte nám, čo presne vás viedlo práve k takémuto titulu pre vašu knižnú prvotinu?
Dievča s obitými kolenami bol prvý názov, ktorý mi zišiel na um. Ako napísal Janko Papuga v úvode mojej básnickej zbierky, obité kolená nie sú len pre plač. Symbolizujú silnú ženu, ktorá po častých pádoch má odvahu znovu vstať a začať všetko odznova. Reprezentujú svetlú i temnú stránku života, pretože v mojom debute mám aj optimistické aj pesimistické básne. No a na druhej strane je to aj doslovné, lebo moje kolená sú naozaj obité aj v skutočnosti.
Kde ste čerpali inšpiráciu pre vznik básní v tejto zbierke?
Inšpiráciou pre vznik básnickej zbierky bol sám život. Básne vznikali postupne od mojich začiatkov až po zrelý vek a moja debutová básnická zbierka uzrela svetlo sveta na moju štyridsiatku. Moje inšpiračné zdroje sa menili tým, koľko miest a rolí som v živote vystriedala. Spočiatku ma inšpirovala najmä kultúra, ľudský výtvor ako zázrak. Až neskôr som zistila, že skutočnú inšpiráciu môžem nájsť aj v prírode. To som zúročila prevažne v rozprávkovej knihe. Nadchnúť ma vždy dokázali mestá a krajiny, ktoré som navštívila.
V poslednej tretine roku 2025 vám vyšla veľmi pekná kniha Rozprávky z papučky určená nielen pre detských čitateľov. Príbehy sú často zjavne inšpirované slovenskými ľudovými rozprávkami od Pavla Dobšinského, slovanskou mytológiou, ktorú očividne veľmi dobre poznáte, ale aj rozprávkami z iných proveniencií. Všetky nesú povesťové črty. Čo vás inšpirovalo k siahnutiu po týchto zdrojoch?
V detstve som mala veľmi rada povesti. Prečítala som prakticky všetko, čo mi prišlo pod ruky, a to z rôznych kútov Slovenska. Veľmi živo si však pamätám, ako mi stará mama čítala povesti o kráľovi Matejovi Korvínovi. Krásne to korešpondovalo s tým, čo som sa naučila v škole. Pretože v škole som zbožňovala dejepis – históriu, ktorú som chcela aj študovať. Dodnes platí, že národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený zopakovať si ju. Myslím si, že to platí aj o mytológii. Pripomenula mi to moja veľmi dobrá priateľka z univerzitných štúdií, Viktória Polubňáková. Práve ona mi vnukla myšlienku o slovanských bohoch, pretože ako bývala učiteľka dejepisu slovanskej mytológii venovala aj niekoľko hodín. Veľmi známe sú grécke, rímske a egyptské mýty, ale aj Slovania majú svoju bohatú mytológiu. Spojenie dôležitosti využívania prírodných produktov a aplikácia slovanskej mytológie sa snúbi v Rozprávkach z papučky, pretože to je potrebné a typické pre slovanské národy.
Na základe čítania vašich nielen umeleckých, ale aj odborných textov publikovaných najmä v Slovenských pohľadoch je zjavné, že ste v slovenskej kultúre, literatúre aj mytológii "zbehlá". Dá sa predpokladať, že je to preto, že ste študovali slovenský jazyk a literatúru. No existuje aj iný motív, prečo sa inšpirujete slovenskou kultúrou a tradíciami?
Pochádzam neďaleko rodiska Pavla Dobšinského, ktorý na svet prišiel v Slavošovciach. Teda bol rovnako Gemerčan ako ja. Keď sa povie slovenská rozprávka, prvé, čo mi napadne, je práve Pavol Dobšinský. Aj počas pedagogickej praxe som naozaj rada učila štúrovcov a obdobie romantizmu. Keď sa štúrovci snažili dokázať, že Slováci sú národ, predostreli nám históriu Slovákov a ich kultúru i tradície. To je presne to, čo nás spája, čo robí život krajším a zaujímavejším. Národ nie je národom, kým si neváži svoju kultúru a plnohodnotný život bez kultúry nie je možný.
Prečo ste zvoli tento netradičný názov Rozprávky z papučky?
Rozprávky z papučky bolo prvé, čo mi zišlo na um. Vlastne prvotne to bolo Rozprávky spod papučky, ale redaktorka Toňa Revajová mi poradila trefnejší názov. Pri názve som dala na svoju prvú asociáciu, ako to bolo pri debutovej básnickej zbierke Dievča s obitými kolenami. Nazdávam sa, že za tým papučkovským námetom sa schováva milý zážitok z divadla. Kedysi som sa ešte v Štátnom divadle v Košiciach zúčastnila divadelnej inscenácie pre deti. Na javisku sa objavila postava v župane, keď zrazu jeden malý milovník divadla vykríkol: "Nemá papuče!" Najmä dospelí sa rozosmiali. Mám mnoho spomienok na divadelný svet, ale tento okamih vo mne pozitívne rezonoval práve pri detskej tvorbe. Hlavná postava z jedenástich príbehov sa taktiež volá Papučko, pretože je to dalmatínec, ktorý miluje papučky. Papučka či papuče symbolizujú teplo domova, v ktorých môže čitateľ sedieť v kresle pri pití teplého čaju či kakaa, a samozrejme, číta. Nemusíte mať veľa peňazí, aby ste z pohodlia domu precestovali do ríše slovanských bohov, do ríše vodných víl či na breh Indiánskej rieky. Stačí otvoriť knihu, zahĺbiť sa do deja, pustiť fantáziu na špacír a nechať svoju myseľ kúzliť.
Rozprávky z papučky pútajú pozornosť výraznými ilustráciami Evy Wilson, rodáčky z Gemera, podobne, ako ste aj vy. Sú farebné, vyznačujú sa hyperbolou pri stvárňovaní postáv a najmä ich očí, čitateľov zaujmú na prvý pohľad. Prezraďte nám, prečo ste sa rozhodli osloviť pre ilustrovanie vašej príbehovej knižky práve Evu Wilson?
Ilustrácie sú veľmi dôležité pre rozprávkovú knihu, pretože je to to prvé, čo čitateľ uvidí. Dieťa môže hneď zareagovať, či ho obrázky oslovujú, nechajú chladným, alebo sa ich nebodaj bojí. Ako som to zažila v detstve aj ja pri jednej rozprávkovej knihe. Literatúra to bola dobrá, ale ilustrácie v tej knihe ma desili. Obrázky taktiež dotvárajú celú atmosféru príbehov. Pre mňa bolo podstatné, že som už poznala ilustrácie Evičky Wilson, ktoré sa mi veľmi páčili. Jej maľba dýcha emocionálnosťou a farebnosťou. Na ilustráciách dominujú postavy s milou tvárou a veľkými detskými očami. To som presne potrebovala k svojim rozprávkam. Taktiež úspešnosti tejto spolupráce nahrával fakt, že pani Wilson je aj spisovateľka. No a navyše je to Gemerčanka. Nemohla som si vybrať lepšie.
Vo svojej odbornej tvorbe sa zaoberáte literatúrou slovenských klasikov, nedávno ste sa venovali napr. Margite Figuli. Čo vás púta na tvorbe slovenských literárnych velikánov, čím oslovujú priamo vás a čo podľa vás dali slovenskej kultúre a spoločnosti?
Niektorí slovenskí spisovatelia tvrdia, že na hodinách literatúry by sa mali čítať len texty súčasných autorov. Iste, mladým ľuďom to môže byť veľmi blízke a príťažlivé. No častokrát sa interpretácia literárneho diela potom obmedzí len na "páči sa mi" a "nepáči sa mi", pretože bez literárnej histórie a teórie literatúry sa nedá plnohodnotne rozumieť literatúre. Múzické čítanie nie je možné bez poznatkov z literárnych dejín a teórie literatúry. Literárni velikáni, ako napr. Jozef Gregor Tajovský, zobrazili skutočnosť, to, čo obyčajných ľudí "pálilo", pravé slovenské problémy. Taktiež práve on mal skúsenosť z prvej svetovej vojny. Margita Figuli zase musela vzdorovať fašizmu, jej tvorba je nadčasová a plná krásnych umeleckých jazykových prostriedkov.
Doteraz ste sa venovali poézii, na sociálnych sieťach aj v súčasnosti objavujeme vaše básne. Máte však v pláne aj prózu pre dospelých, napr. román?
Áno, rada by som napísala aj román s magickým realizmom a s prvkami nonsensu či absurdnosti. Román si však vyžaduje veľa skúseností a vyzreté spisovateľské majstrovstvo. Neviem, či som už dozrela do tohto bodu.
Pôsobíte aj ako lektorka slovenského jazyka, editorka a korektorka. Na slovenskú tvorbu sa teda pozeráte aj z odborného hľadiska. Ako hodnotíte súčasnú slovenskú literárnu tvorbu z jazykovo- štylistickej a hodnotovej stránky?
Tvorba súčasnej slovenskej literatúry je rozmanitá. Máme mnoho talentovaných spisovateľov, ktorí využívajú slovenský jazyk naozaj zručne. Často to vnímam, keď si čítam diela finalistov súťaže Poviedka. Možno by sme sa mohli vyhnúť samoúčelnej a prvoplánovej vulgárnosti. I keď aj vulgarizmy sú súčasťou našej slovnej zásoby a na vyjadrenie výrazne negatívneho elementu to inak asi nie je ani možné.
Aké máte najbližšie literárne plány?
Postupne tvorím ďalšiu básnickú zbierku, ale hotová bude až o niekoľko rokov. Väčšiu mieru voľného času si vyžaduje divadelná hra z oblasti liečenia psychických porúch. Domnievam sa, že psychiatrickí pacienti sú aj dnes stigmatizovaní. Ani v dnešnej dobe sa k nim nepristupuje s láskavosťou a bez predsudkov. Chcela by som vytvoriť psychologickú tragikomédiu s prvkami absurdnej drámy. Ale to je naozaj hudba budúcnosti...
EVA ČULENOVÁ
