Alica FORTIAKOVÁ

Alica Fortiaková študovala na Gymnáziu B. S. Timravy v Lučenci v rokoch 1983 - 1987 a po maturite pokračovala v štúdiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Matej Bela v Banskej Bystrici (1987 – 1992), odbor slovenský jazyk a literatúra, výtvarná výchova. Po ukončení štúdia pokračovala v pedagogickej činnosti a pracuje ako pedagogička v školstve dodnes. Zaujíma sa o literárne dejiny a všeobecne o históriu, venuje sa didaktickej tvorbe, príležitostne literárnej a ilustračnej tvorbe. V polovici roka 2025 jej vyšla reprezentatívna monografia Lenka Dedinská. Osobnosť slovenskej pedagogiky a literatúry (Signis, 2025), na ktorej pracovala mnoho rokov.

Študovali ste slovenský jazyk a literatúru, ktorým sa venujete dosiaľ ako pedagogička. Čo pre vás osobne znamená rodný jazyk ?

Odpoviem slovami básnika M. Kováča:

,,Aj keby si hovoril desiatkami jazykov

od tých pradávnych ....

až po tie dnešné, ktoré sa rozliehajú

na trhoch a na námestiach sveta,

máš vlastne iba jeden

jedinký jeden jazyk,

v ktorom raz budeš mlčať.

Hovor si v ňom teda, pokiaľ máš čas...

rozmýšľaj v ňom, pochybuj a plesaj...

Hviezdy nad sebou vzývaj v tej svojej krásnej reči...

A sláv, čo je hodné slávy.

Iba v jednej snívaš.

Iba v jednej vykríkneš zo spánku...

Aj keby si hovoril všetkými jazykmi nášho sveta,

máš iba jeden.

Miluj v ňom

a spievaj."

Mnoho rokov ste pracovali na životopisnej monografii učiteľky slovenského jazyka a literatúry, metodičky, vedeckej pracovníčky, editorky a autorky známych učebníc a čítaniek pre základné školy, redaktorky mnohých časopisov o slovenskom jazyku a literatúre, detských časopisov a autorky detských dramatických hier Lenky Dedinskej, rodáčky z novohradského Mládzova (okr. Lučenec).

Je to z vašej strany veľmi záslužný počin, pretože ide o skutočne významnú, avšak doteraz zabudnutú osobnosť, hoci jej diela, najmä čítanky, všetci poznáme. Ako ste sa dostali k tejto osobnosti, čo vás motivovalo dať sa do náročnej práce nájsť a sumarizovať materiály o nej a napísať veľkú monografiu?

K práci ma posunula prostá zvedavosť: Pani Dedinskú – nositeľku rovnakého priezviska – žijúcu v mojom rodnom meste, som jedného dňa telefonicky prekvapila otázkou, týkajúcou sa príbuzenského vzťahu. Môj odhad sa potvrdil – áno, je rodinná príbuzná spisovateľky L. Dedinskej. Veľmi rýchlo sa rozbehla spolupráca nielen medzi ňou, ale i jej príbuznými. Vzájomne sme sa stretávali, s ich pomocou som postupne získavala cenné informácie, ukladajúc ich ako kamienok ku kamienku do originálnej mozaiky životopisného príbehu.

Takto vzniklo prvé dielo - prvá monografia. Zdôrazním prvá, nakoľko do mojej práce zasiahla covidová situácia na Slovensku. Kultúrne inštitúcie sa postupne zatvárali, spoločenské kontakty boli obmedzené. Napriek tomu sme knihu v roku 2020 vydali – v spolupráci s Mestským úradom v Lučenci pod názvom LENKA DEDINSKÁ – UČITEĽKA, VEDECKÁ PRACOVNÍČKA, ŽIVEN(A)IARKA.

K tomuto počinu nás posunula hlavne dôležitá významná udalosť – oslava storočnice spolku Živena v Lučenci, v ktorom Lenka Dedinská ako členka aktívne pôsobila. Slávnostného krstu knihy a spoločenského stretnutia významných osobností sa zúčastnila aj samotná vtedajšia predsedníčka Živeny na Slovensku, slovenská herečka a politička, pani Magda Vášaryová. Stala sa krstnou mamou tejto publikácie.

Neskôr ste sa však rozhodli materiály o Lenke Dedinskej rozšíriť, vyhľadať a spracovať nové informácie a pripraviť novú, oveľa rozsiahlejšiu monografiu...

Áno, je to tak. Mnohé veci ostali nedopovedané, nedopísané, zabudnuté v archívoch. Preto som sa opäť chopila pera a plne venovala pokračovaniu, dokončeniu práce, a tým jej obsahovému obohateniu. Navštevovala som mnohé archívy, knižnice, obecné úrady, hľadala správne kontakty.

Vo svojej monografii veľmi podrobne približujete život Lenky Dedinskej. Približujete jej rodinné zázemie, štúdiá, učiteľské začiatky aj následnú odbornú činnosť, pričom ste v knihe uverejnili aj množstvo fotografií a obrazového materiálu týkajúceho sa dokumentov a jej práce. Zrejme najťažšie sa vám hľadali informácie o jej živote a rodine. Kde ste ich získavali, ako ste sa k nim dostali?

Na túto otázku som odpovedala čiastočne už v predošlej. Príbuzní mi poskytli mnoho fotografií, rôzne dokumenty zo svojich rodinných albumov, zbierok, porozprávali mnohé zaujímavosti o jej pracovnom aj osobnom živote. Od spisovateľkinej obľúbenej žiačky Márie Filkovej som získala osobnú korešpondenciu. Navštevovala som štátne archívy a obecné úrady v miestach, kde L. Dedinská pôsobila ako učiteľka. S veľkou ochotou a srdečnosťou mi otvárali miestne kroniky, archívne fondy, kde som nachádzala cenné informácie.

Skutočne, táto práca bola nesmierne náročná. Stále a stále som objavila niečo nové - nový dokument, nové indície, nové fakty. Niektoré som našla pomerne ľahko, boli dostupnejšie, s niektorými som sa borila, bolo to náročnejšie. Kto ma pozná trochu viac, vie, že takýto bádateľský typ práce je pre mňa veľkou výzvou, priam srdcovou záležitosťou.

Ťažko spočítať všetkých, ktorí mi srdečne podali pomocnú ruku, a ktorých mi, paradoxne, často zaviala do cesty náhoda. Zvlášť na tie chvíle spomínam s úsmevom dodnes.

A nadovšetko mi ostali pekné spomienky. Precestovala som kus Slovenska, spoznala som miesta, ktoré by som inak možno nikdy nevidela. Stretla som nesmierne množstvo srdečných ľudí, vážiacich si svoje rodisko a osobnosti, ktoré ho ovenčili záslužnými činmi.

Podrobne predstavujete aj jej pedagogické pôsobenie a metodickú prácu. Napísala množstvo metodických príručiek o vyučovaní slovenského jazyka a literatúry a v jej pedagogickom prístupe badať výrazné novátorstvo. Prezraďte, čím bola ako pedagogička novátorská a čím tak výrazne prispela k rozvoju metodiky (napokon, za svoju prácu dostala aj viaceré ocenenia)?

Myslím, že jej kvality boli postavené v prvom rade na obrovskej zanietenosti pre svoju prácu, pre svoje poslanie. Je veľkým šťastím, keď sa človek v živote nájde, keď robí to, k čomu má vzťah, čo ho baví. A, samozrejme, čomu rozumie.

V prvom rade L. Dedinská študovala pedagogiku v Lučenci, na jednom z vtedajších najlepších učiteľských ústavov na Slovensku. ,,Svojou vysokou úrovňou patril medzi najlepšie ústavy, mal pekne vystrojené knižnice a dôkladne zariadené zbierky..." (s. 15). Neskôr, v začiatkoch učiteľského pôsobenia, našla veľkú podporu u skúseného pedagóga a školského inšpektora M. Sekeya. Všimol si jej pracovné výsledky a navrhol jej uverejňovať ich. Týmto pomáhala ďalším pedagógom na Slovensku, stávala sa známou, bola pozývaná na konferencie, do hodnotiacich porôt, atď. (s. 21). Opäť zacitujem zo svojej práce: ,,L. Dedinská je jedna z najlepších učiteliek v okrese. Jej výchovné a vyučovacie pôsobenie je presne premyslené, v dôsledku čoho dosahuje nadpriemerných výsledkov. So žiakmi sa zaoberá systematicky aj mimo školy" (zo zápisnice šk. inšpektora v roku 1962, s. 44). Novátorstvo pre ňu znamenalo ísť vlastnou cestou, skúšať nové možnosti, zdokonaľovať úroveň vzdelávania. Snažila sa preniknúť do detského myslenia, vidieť veci, súvislosti očami detí a takto pomáhať rozvoju ich osobnosti.

Už v jej pedagogických začiatkoch bol zjavný výrazný vzťah a zanietenie k literatúre, čítaniu a knihám. Učila svojich žiakov, ako odkrývať bohatstvo umeleckého slova, poznávať jeho krásu a silu, radostný pocit vnímania. Na piedestál svojej didaktickej činnosti postavila výchovné pôsobenie, formovanie kladných charakterových stránok detí, prehlbovať v nich šľachetné city. Prostredníctvom literárnych hrdinov a postáv poukazovať na pekné ľudské vlastnosti – čestnosť, zmysel pre povinnosť, národné povedomie, lásku k ľuďom, prírode, vlasti. Podporovala rozvoj samostatného a tvorivého myslenia – aktívne spolupracovala so žiakmi a periodikom Náš národ (uverejňovanie žiackych literárnych prác, kresieb), učila žiakov láske ku knihám, čítaniu a tým poznávaniu krásy rodnej reči. So žiakmi zorganizovala veľkú čitateľskú konferenciu, jednu z vyšších foriem práce s knihou, ako prvú na 1. stupni škôl na Slovensku. Konferencia bola vyvrcholením už predošlej práce s knihou na hodinách ako kolektívne hodnotenie spoločne prečítanej knihy, ,,je vyvrcholením toho, čo sa pripravilo prv" (s. 45). V organizovanej besede – za prítomnosti až 60 učiteľov z okresu, školského inšpektora p. Ďurinku, knižného inšpektora P. Karasa a spisovateľa R. Morica - žiaci diskutovali o prečítanej knihe, o činoch a morálnych hodnotách literárnych postáv, navzájom polemizovali a vyjadrovali svoje názory, dokonca aj k ilustráciám ako súčasti prečítaného literárneho diela. ,,Ale aj maliar musí mať sebakritiku, a keď uzná, že spravil chybu, nemôže sa hnevať..."(s. 45).

Krátko spolupracovala s vtedajším najväčším vydavateľstvom a nakladateľstvom v Československu Pravda, ktoré vydalo v roku 1950 knižnú publikáciu, zborník literárnych diel Umelci deťom. Išlo o spoluprácu spisovateľov a výtvarníkov, ktorí sa sami obrátili na deti s výzvou na reflexiu tohto diela. L. Dedinská, ktorá knižku prijala ako ,,zavlažujúci dáždik na záhon detskej literatúry...", spoločne so žiakmi, ktorí ,,neprišli mimo školy do styku s knihou" (s. 62), aby neboli ovplyvnení názormi rodičov, dospelých, podala analýzu tejto umeleckej prvotiny.

Ďalej sa zaoberala umením prednesu (zborník Deti a umelecký prednes), ktorý chápala ako jedno z ohniviek estetickej výchovy, skúmala možnosti, ako možno umelecký prednes dostať na vyšší stupeň kultúry v školskej výchove. Bola členkou poradného zboru pre umelecký prednes.

Upozorňovala aj na negatívne motivačné prostriedky vo vzdelávaní – napríklad učiť sa alebo písať niečo za trest.

Už ako vedecká pracovníčka Pedagogického ústavu sa zaujímala a hodnotila úroveň detskej tlače, časopisov, zároveň sa nebála podať aj kritický postreh, pripomienku. Detský či mládežnícky časopis, periodikum považovala za nevyhnutný doplnok práce učiteľa na hodinách literárnej výchovy, čítania, pomocníka pri usporadúvaní príležitostných osláv, pri práci v krúžkoch a podobne.

Jej cieľavedomá a zodpovedná práca, ešte ako učiteľky, sa stala odrazovým mostíkom pre vstup na pôdu Výskumného ústavu pedagogického v Bratislave. Tu zužitkovala svoje didaktické skúsenosti pri tvorbe učebníc – čítaniek, pracovných zošitov, zbierok s úlohami pre základné školy. Neúnavne pokračovala vo vedeckej činnosti, tvorila, publikovala. V duchu svojho hesla, myšlienky, ktorá sa stala mottom mojej knižnej publikácie: ,,Len statočná práca prináša ovocie úspechu."

Lenka Dedinská autorsky tvorila a editorsky upravovala učebnice a čítanky, v tejto oblasti urobila veľmi veľa záslužnej práce. Napokon, z jej čítaniek sme sa učili ešte my...

Áno, autorsky sa podieľala na prvých čítankách pre základné školy. Bolo to ešte v osemdesiatych rokoch a potom neskôr spoluautorsky. Súviselo to predovšetkým s jej pracovnou pozíciou na Výskumnom ústave pedagogickom, kde pracovala ako výskumná pracovníčka v oblasti čítania a literárnej výchovy pre ZDŠ. Podieľala sa na pravidelných úpravách textov a aktuálnom prepracovaní čítaniek, čiže môžeme vidieť v jednotlivých postupných vydaniach – s rovnakým dizajnom - odchýlky po obsahovej stránke.

Stavala na aktuálnosti textov, ich výchovnom a náučnom pôsobení. Rovnako jej záležalo na vhodnom a výstižnom výbere ilustrácií pri jednotlivých textoch a pripomienkovala ho. Považovala ich za takmer rovnako dôležité pre podnecovanie detskej fantázie, pre rozvíjanie estetického cítenia u detí: ,,...dávajú možnosť plnšie zapôsobiť na žiaka" (s. 68).

Súčasťou vašej monografie je aj podrobný zoznam Dedinskej redaktorskej práce, ktorý je skutočne obrovský, pretože pôsobila v mnohých, možno vo všetkých v tých časoch existujúcich slovenčinárskych, metodických i detských časopisoch a novinách. Za všetky vymenujme napr. Slovenský jazyk a literatúra v škole, Čitateľ, Komenský, Učiteľské noviny, Rozhľady, Rodina a škola,

Prameň, Zornička, Včielka, Slniečko, Priateľ, Pravda, Pionier a s mnohými ďalšími. Okrem toho prispievala aj do regionálnych novín. Opäť musím zopakovať otázku: ako ste získali také obrovské množstvo roztrúseného materiálu, kde ste pátrali a ako ste ho triedili a sumarizovali?

Áno, začiatky boli až príliš ťažké. V hlave mi vírili nespočetné otázky – kam ísť, kde začať, kde vlastne pátrať, hľadať? Isté podklady – ako som už vyššie spomenula – mi poskytli rodinní príbuzní. Veľmi dlho, postupne som študovala registre v knižniciach, pomáhali mi odkazy v jednotlivých publikáciách. Pomaly, opakovane som materiály dopĺňala, prepracovávala. Asi najviac času som strávila v Slovenskej národnej knižnici v Martine, kam som pravidelne cestovala. Nakoľko často išlo aj o veľmi starú literatúru, periodickú tlač, táto je už väčšinou zdigitalizovaná, a v niektorej podobe sa už s ňou už ťažšie narábalo. Zároveň pri tomto bádaní som zistila, koľko vzácnych ,, pokladov" stále drieme v našich archívoch!

L. Dedinská sa však venovala aj písaniu a príprave detských dramatických hier. Aký prínos u nej v tejto oblasti vidíte vy?

Dramatické umenie patrí u L. Dedinskej do osobitnej kapitoly jej tvorby. Vytvorila rozsiahlu zbierku dramatických hier, rozprávok, scénok, upravených pre maňuškové alebo vlastné herecké prevedenie. Spolupracovala s filmom, divadlom, televíziou a rozhlasom. Dokonca sama aktívne pôsobila v divadelnom súbore Timrava v Lučenci ako herecká postava aj režisérka.

Plne súhlasím s jej názorom, ,,že dramatizácia môže byť pre dieťa, žiaka dobrým pomocníkom ako nadobudnúť sebaistotu, prirodzený, uvoľnený prednes. Prínosom takejto tvorby sa stáva možnosť výchovného pôsobenia - dieťa sa prirodzene vžíva do pozície jednotlivých postáv, vytvára si k nim vlastný vzťah rozlišovaním ideových a mravných hodnôt. Dramatické umenie napomáha rozvíjať a pestovať kultivovaný rečový prejav, učí vystupovaniu na verejnosti. Pomáha odkrývať bohatstvo umeleckého slova, poznávať jeho krásu a silu, radostný pocit z jeho vnímania už od najútlejšieho veku dieťaťa".

Pôsobila aj ako vedecká pracovníčka, prednášala na rôznych konferenciách. Myslíte si, že jej vedecké poznatky sú využité a využiteľné aj v súčasnosti alebo sú už prekonané?

Jej vedecké poznatky, články, štúdie by som ozaj odporučila preštudovať každému, kto má k svojej profesii vzťah, kto sa chce obohatiť, posunúť, rozvíjať. Osobne som nenašla fakty, ktoré by stratili miesto v súčasnom vzdelávaní, v súčasnom výchovnom pôsobení. Práve naopak, ,,oprášiť ich", vyzdvihnúť, poukázať na to staré, zabudnuté, ale osožné a prospešné. Do publikácie som povyberala pár kľúčových a najvýstižnejších podnetných teórií, myšlienok, životnej filozofie, faktov z jej pedagogického výskumu, tvorby ako takej. Informácií je nesmierne množstvo. Jej taký široký, rozsiahly záber tvorby a práce – od priamej učiteľskej činnosti, vedeckej, samostatnej literárnej, dramatickej, publicistickej, občianskej angažovanosti v spolku Živena - je doslova pozoruhodný.

Odviedli ste veľké množstvo práce a zaslúžili ste sa o "vytiahnutie" významnej, pre slovenskú kultúru a vzdelanosť dôležitej osobnosti z hlbín zabudnutia. Veľa a mnoho rokov ste na tom pracovali a istotne ste si teda vytvorili k Lenke Dedinskej istý vzťah. Prezraďte nám, ako ju vidíte a vnímate vy ako jej životopisec?

Po preštudovaní jej pedagogických prác, literárnych a všetkých diel, publicistických príspevkov ju vnímam ako nesmierne pracovitú, obetavú, a pritom skromnú, bytosť, s láskavým otvoreným srdcom, veľkou pokorou.

Vy sama pôsobíte ako pedagogička. Ako vidíte postavenie učiteľa v súčasnej spoločnosti? Aké zmeny pozorujete medzi vzťahom spoločnosti ku vzdelaniu a učiteľom v časoch Lenky Dedinskej a v súčasnosti?

Táto téma je veľmi široká, odpoviem len stručne. Sama môžem posúdiť a vidieť, ako vzdelávací proces na Slovensku prešiel za pár desiatok rokov obrovskými zmenami. Až skokmi sa prechádza od jednej reformy k ďalšej. Zmeny oproti starším časom sa však konajú globálne oproti časom minulým, ako spomínam a uvádzam v publikácii: ,,L. Dedinská rozvíjala poznatky a teóriu v pokusných experimentálnych školách na rôznych miestach Slovenska. S experimentálnym didaktickým materiálom ako takým. Vzájomne so spolupracovníkmi overovala nové metodiky, učebnice a podľa potreby ich upravovala..." (s. 67). Až potom nastala realizácia reforiem globálne.

Osobnosť učiteľa v akejkoľvek dobe sa zákonite rozvíja a formuje časom - skúsenosťami, pokusom a omylom učiteľ dozrieva aj v oblasti svojho profesijného života. Aj ja ešte patrím ku generácii, ktorá si svoje prípravy na hodinu ,,vysedela", často vo svetle nočnej lampy skúmala, hľadala správne slová, správny postup, vhodnú metodiku pre svoj odbor, predmet, ako čo najlepšie podať výklad, odovzdať osožné informácie, poznatky. Učiteľ v minulosti, ani nie tak veľmi dávnej, bol vnímaný ako hlavný a často jediný zdroj vedomostí, ich vlastníkom a darcom, mal autoritu, podporenú spoločenským statusom a prísnymi pravidlami správania. Doba sa zmenila a s ňou aj rebríček hodnôt. Autoritou sa stáva žiak, technológie a čím ďalej umelá inteligencia transformujú tradičný model vzdelávania. Listovanie v encyklopédiách, čaro rukopisu, trávenie voľného času detí pomaly, ale isto nahrádza ťukanie do klávesnice počítača. Niekedy si myslím, že návrat k niečomu predošlému by v súčasnom vzdelávaní, školstve veľa dokázal. A možno aj napravil.

Na záver – preštudovali ste mnoho materiálu o Lenke Dedinskej. Určite ste našli pár jej pekných myšlienok, ktorými sa riadila a môžu byť pekným odkazom...

Áno, oslovil ma jej pekný citát, ktorý by som uviedla na záver: ,,Cestu do budúcnosti si ovenčite malými radosťami, dobrým slovom, skromnosťou, usilovnosťou a trpezlivosťou. Buďte šťastní a šťastie rozdávajte aj iným."

EVA ČULENOVÁ