Elena KÁLKOVÁ

Elena Kálková pochádza zo Senice, kde žije a pôsobí celý svoj život. Pracovala v školstve a v Okresnom osvetovom stredisku (dnes je to Záhorské osvetové stredisko), a preto má ku kultúre, najmä regionálnej, veľmi blízko. Do literatúry vstúpila ako poetka v roku 2007 zbierkou básní Odkazy, ďalšia zbierka Hľadania vyšla v r. 2008 a v r. 2009 Iná (výber básní a krátkej prózy). Hľadania a Iná boli čitateľmi ohodnotené cenou Kniha Záhoria. V roku 2018 jej vo vydavateľstve Georg vyšiel psychologický román Vzácny dar a v polovici roka 2025 spoločenský román Valčík s anjelom (Signis). V oblasti regionálnej kultúry pôsobí aktívne, organizuje rôzne literárne akcie. Niekoľko rokov usporiadúvala v čajovni Avalonros nedeľné stretnutia pod názvom Čaj o piatej a prítomných zapájala do programu tvorivými úlohami, ktoré spoločne vyhodnocovali. Organizovala aj besedy o svojej tvorbe v rámci Senického kultúrneho leta, na jar r. 2026 sa stala spoluzakladateľkou senického literárneho klubu Autori Záhoria a Signis (AZaS) a jeho predsedníčkou.

V záhorskom regióne ste pomerne známou organizátorkou kultúrnych akcií, najmä literárnych, pretože sa v tejto oblasti pohybujete mnoho rokov....

To je pravda, kým som vystúpila z anonymity, svoje básne som prezentovala ako členka Zboru pre občianske záležitosti pri obradoch vítania novorodeniatok a sobášnych obradoch, v ZPOZ-e som pracovala 17 rokov. Ako žiačka ZDŠ-ky som často recitovala texty poetov a spisovateľov, ktorí prišli na besedu do Senice na pozvanie okresnej knižnice. Obdivovala som, že písali pre nás knižky a nenapadlo mi, že raz sa do takejto práce pustím aj ja. Od študentských rokov som konferovala mnohé podujatia organizované mestom, spoločenskými organizáciami, tiež vystúpenia folklórneho súboru Senica, s ktorým som cestovala po mestách a obciach okresu. Párkrát som moderovala aj vystúpenia speváckeho súboru Cantilena, podujatia organizované Združeným závodným klubom pri Slovenskom hodvábe a texty som si vždy pripravovala sama, zapojila som sa aj do vysielaní tzv. miestneho vysielania drôtového rozhlasu atď. Bola to paleta pestrých aktivít hlavne v období rôznych výročí a sviatkov. V súvislosti so senickou továrňou Slovenský hodváb si spomínam na jednu príhodu, ktorú som si uchovala vďaka maminke, lebo ju čas od času spomenula. Som z dvojčat a mená sme dostali Martin a Elena – podľa hlavných postáv Sládkovičovho Detvana. Mali sme necelé tri roky a Slovenský hodváb (myslím, že jeho odborová organizácia ROH) preberala nejakú zástavu ako symbol za pracovné úspechy. So zdravicou mali prísť i zástupcovia najmladšej generácie – "jasličkári" a mali povedať vetu: "Gratulujeme k vašej zástave". Vybraní sme boli ja s bratom. Iste to s nami trénovali, opakovali, a keď nás priviedli k mikrofónu, mala odznieť tá pripravená veta. Martin to povedal správne, ale ja som zagratulovala k "zástere"... a čuduj sa svete, nebol potlesk, ale aplauz, jasanie, a som netušila, že som sa pomýlila. Dnes dodávam, že už vtedy som tvorila prvé vlastné texty. Tie som ale skutočne písala neskôr v Okresnom osvetovom stredisku, tvorivosť a nové formy kultúrno-výchovnej činnosti mali vtedy zelenú. Jedna aktivita prerástla do súťaže výchovno-vzdelávacích programov – časom boli organizované celoslovensky. Organizátormi boli osvetový ústav a ministerstvo kultúry a niekoľko rokov sa súťaž uchovala ako tradícia. Zakladali sme kluby mladých v obciach a pomáhala som im tvoriť náplň činnosti. Bavilo ma pomáhať a vymýšľať novoty, ktoré sa otočili do kvality. Jednou z nich boli aj rozhlasové relácie, ktoré som písala ako metodický materiál a rozosielala rozhlasovým krúžkom v školách, podnikoch, závodoch, miestnym a mestským úradom, ktoré realizovali vysielania. (Áno, som z doby, kedy v meste vysielali mestské rozhlasy). Kvalita materinského jazyka niekde pokrivkávala, štvalo ma to. Tak prišiel nápad vo forme vzdelávacieho programu pre vedúcich rozhlasových krúžkov. K spolupráci som ako lektora získala profesora PhDr. Ábela Kráľa, DrSc. zo Slovenskej akadémie vied, autora Pravidiel slovenskej výslovnosti a recenzenta Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1998. Bol to husársky kúsok! Záhoráčka oslovila kapacitu, pred ktorou mali veľký rešpekt profesionálni rozhlasoví moderátori... a možno pána profesora zaujala myšlienka vštepiť viac slovenčiny do prejavu ľudí, kde pestrosť nárečí na moravsko-slovenskom pomedzí hrala prím. Absolventi získali osvedčenie s podpisom pána profesora. Dodávam, že vtedajší okres Senica zahŕňal aj súčasný okres Skalica a Myjava, bolo to vyše 60 miest a obcí. V roku 2013 Senické divadlo oslavovalo šesťdesiate výročie od svojho založenia, aktívne som sa podieľala na tvorbe scenára slávnosti a na galavečere som robila rozhovory s nestormi a legendami tohto divadla. Samozrejme, že som robila stretnutia a prípravné rozhovory s legendami, aby sme v kinosále "na doskách, ktoré..." povedali to najzaujímavejšie, a to zábavnou formou. Z fotografií sme zostavili veľkú panelovú výstavu histórie divadla a mala slúžiť ako reklama v priestoroch budovy MsÚ. Niektorých divadelníkov sme na fotografiách nedokázali identifikovať. Avšak moja maminka ako prvá námezdná matrikárka mesta poznala všetkých ľudí v Senici z tej doby a teda dosadila správne mená hercov, hoci boli na fotografii v kostýme.

Ste multižánrovou autorkou. Píšete skvelú hodnotnú poéziu, prózu, ale aj rôzne menšie príležitostné literárne útvary. Kedy a ako ste začali písať? Čo vás ovplyvnilo rozhodnúť sa stať sa autorkou?

Zlom, životná tragédia – a ja som musela písať. Nie pre druhých, ale pomáhať sebe. Tak vznikli Odkazy (prvá zbierka básní) – vlastne to boli odkazy pre nás, ktorí sa správame, akoby sme tu mali byť naveky. Písala som, neskôr aj čítala kamarátkam a ony ma presvedčili, aby som básne zverejnila. Písanie mi pomáhalo. Nevnímala som, že sa stávam autorkou ani vtedy, keď vyšli Hľadania, len som písala... z viazaného verša som prešla na voľný – a už som bola jednou nohou v krátkej próze, tak vznikla tretia knižka Iná (2009). No a potom som si dala pauzu, povedal by čitateľ, lebo nasledujúcich deväť rokov som nič nevydala. Písala som poviedky a zakladala som ich do fascikla, ktorý sa plnil rôznymi témami a ja som získavala nadhľad nad bolesťou a smútkom... potom som začala písať rozsiahlejší príbeh a vznikol Vzácny dar, prvý román. Niečo sa vo mne zmenilo, začala som vnímať viac farieb a svetlo, ktoré bolo dovtedy zatienené. Raz som si vybrala z fascikla dve poviedky: Valčík s anjelom a Narkóza a stali sa základom pre nový román. V ňom zohrali len malinké epizódne miesto, ale dej sa začal nabaľovať a rozširovať ako chobotnica, ktorá chápadlami špára do rôznych zákutí života, aby vyťahovala na povrch nešváry, problémové vzťahy, nevery, ale aj zázemie a lásku aktérov. Bol z toho spoločenský román. A vrátila som sa k mojim sarkastickým aj humorným poznámkam, ktorými som kedysi odľahčovala "dusno" v práci i vo vzťahoch.

Po spomínaných a hĺbavých zbierkach básní som písala aj nežné, jemné, zaľúbené, ospevovala som prírodu a prišli na rad aj básne so sarkastickým humorom či skutočne humorné aj hádankové a čítala som ich na stretnutiach s verejnosťou ako tému na odľahčenie. Tie ešte čakajú vo fascikloch.

Vo vašich textoch sa často objavuje vtipný, zábavný, "ľahký" autorský rukopis, ktorým ste známa. Vaše básne tým dostávajú závan vzdušnosti, sú lákavé a použiteľné pri rôznych situáciách. Avšak nie je jednoduché takto písať. Učili ste sa to nejako špeciálne alebo to je súčasťou vašej talentovej výbavy?

Mnohí si zapamätali tú, ako som si zohrievala segedínsky guláš a tak mi zavoňal, že som(asi z hladu) začala písať báseň o vôni, čo tancovala čardáš v kuchyni a segedínsky mi zhorel a hrniec som musela vyhodiť. Hm, narodila som sa v znamení škorpióna, takže istá výbava prišla do vienka a tzv. uštipnutie nemusí byť vždy naplnené jedom, dá sa pretransformovať – humorne ním popichávať . To ma baví. Vo Valčíku s anjelom je viac takých momentov a recenzentka Dr. Heda Kubišová to nazvala inteligentným humorom; občas si ľudí doberám aj v bežnom živote a stresové situácie sa stanú menej nepríjemné. Valčíkom... som sa vrátila späť do života.

Váš prvý román Vzácny dar však priestor na prílišný vtip neposkytuje, pretože ide o pomerne zložitý psychologický román s tematikou utrpenia matky, ktorej naraz tragicky zomrú dve deti. Je to jedna z najťažších situácií v živote človeka-ženy matky. Ako ste prišli k tejto téme, čo vás inšpirovalo?

Neprišla som k tejto téme, ona prišla ku mne a nechala ma siahnuť si na svoje dno. Život išiel vedľa mňa a prizeral sa, ako sa po kúštičkoch vyhrabávam z bolestnej tmy, kým som sa zase nadýchla. Vzácny dar bol mojou psychoterapiou a z listov a mailov niektorých matiek, bola táto kniha aj pre ne oporou a návodom na prežitie.

Váš najnovší román Valčík s anjelom sa tiež zaoberá rodinným životom, avšak koketuje s dobrodružnosťou, dramatickosťou až kriminálnosťou. Pokojný život hlavnej hrdinky v kruhu rodiny a detí sa v jednom momente začína zamotávať, dramatizovať, tak trochu démonizovať, až to vyústi do skutočne kriminálnych zápletiek. Ukazujú sa tu skutočné kompetentné informácie o vyšetrovacích postupoch. Čo vás inšpirovalo k spracovaniu takejto témy a ako ste sa dostali k takým kompetentným informáciám o policajných postupoch?

Súčasná doba je plná protichodných riešení, spoločnosť sa zviecha v kŕčoch pravdy a lži , stalo sa z nej klbko posplietaných nití a niekedy netušíme čomu a komu veriť. Napadá mi prirovnanie k hlave Medúzy. Študovaním paragrafov si veľmi nepomôžeme, sú také pokrútené, že aj ich výklad môže byť mnohoraký a pravdu bude mať na súde ten, kto si dokáže svoje argumenty perfektne zdôvodniť. Nejde o pravdu, ale o nepriestrelnosť argumentov. Pôvodne som chcela poukázať na niektoré spoločenské neduhy, príšernú rozvodovosť, zdrsnenie správania sa ľudí, neúctu k tradíciám a koreňom, pokora sa stala prežitkom... a od istého momentu písania som nebola tá, ktorá velila, ako sa bude odvíjať dej. Postavy, ktorým som nadelila isté charakterové vlastnosti ma viedli a doviedli až ku kriminálnej zápletke. A kde a ako som zbierala informácie? Nuž, takto, okrem pracovnej činnosti v kultúre a školstve som vyše štvrťstoročie pracovala ako samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO). Stretávala som sa s ľuďmi mnohých profesií a získavala som tak informácie aj z odvrátenej strany lesku ich práce. Všetko, čo som vedela o policajných postupoch, o drogách, prvej pomoci pri záchrane života som pri písaní zúročila a čo som nevedela, oslovila som odborníkov (kamarátov) a tým v úvode knižky ďakujem za cenné rady. Mnohé sa dnes dá vyhľadať aj na internete a úprimne povedané, zbieraním informácií z tohto zdroja a čítaním odborných kníh som strávila veľa času. Chcela som, aby príbeh bol uveriteľný a informácie pravdivé.

Valčík s anjelom sa odohráva v záhorskom regióne. Spoznávame tu Senicu, Kunovskú priehradu, okolie Senice... Stará mamka svojim vnúčatám rozpráva príbehy o hurbanovcoch, Aničke Jurkovičovej, Samuelovi Jurkovičovi a ďalších slovenských velikánoch, ktorí tu pôsobili, z tohto románu cítiť vzťah k rodnej hrudi, k Záhoriu a Senici...

Ja si nemôžem pomôcť, ale som hrdá Záhoráčka a rada hovorím, že Senica je perlou Záhoria, lebo to tak cítim. Na Kunovskej priehrade sme sa kúpali celá roky a vlastne dodnes tam relaxujem. Za mojich detských čias staré mamy (u nás sa hovorí starenky, na Dubníku,kde sa tiež odohráva dej Valčíka... sa hovorí babička) nosili kroje, nádherné vyšívané rukávce aj zástery a čepce. A ja som si jednu takú láskavú starkú v príbehu zhmotnila.

A teraz ruku na srdce: ak sa úchytkom pozrieme na osobnosti a historické udalosti celonárodného i nadnárodného charakteru, mnohokrát vo výsledku povieme stalo sa to v Senici alebo v jej blízkom okolí. Napríklad uzákonenie spisovnej slovenčiny- Hlboké (3 km od SE), asi najvýznamnejší slovenský básnik Pavol Országh si dal pseudonym Hviezdoslav v SE ( pracoval tu ako advokátsky povereník) a relaxoval písaním básní a pozeraním na hviezdnu oblohu, prvý gazdovský spolok v Európe - spoluzakladateľ Samuel Jurkovič (Sobotište za Senicou), a jeho dcéra Anička, ktorá sa vydala za Hurbana do Hlbokého bola priekopníčka v divadelníctve – dovtedy sa muži prezliekali do ženských šiat, Mohyla M. R. Štefánika na Bradle nad Brezovou.... je toho veľa a mňa táto téma oslovila už počas študentských rokov, lebo skutočne sme jedinečná lokalita. Keď som si vyberala tému diplomovej práce, nastala nemilá situácia. Témy, ktoré sa mi pozdávali boli vyčiarknuté(už pridelené) a z tých, čo ostali, žiadna ma neoslovila. A píšte niečo, čo vás nebaví, nezaujíma a k čomu nemáte vzťah a obhajujte to pred skúšobnou komisiou. Nemám rada pretvárku. Požiadala som o vlastnú tému. Tým som stratila nárok na pridelenie konzultanta z fakulty, musela som si ho sama nájsť a dekanátom nechať schváliť, aby mu za prácu zaplatili a nemusela som konzultanta platiť z vlastnej peňaženky. Kedysi nebola stanovená horná hranica počtu strán DP. Tá moja bola aj s foto prílohou dlhá ako román. No a čo? Vysokú školu som študovala v Hradci Králové, aspoň sa v tomto kráľovskom meste dozvedeli o výnimočnej lokalite, ktorú nepoznali, lebo Záhorie nie je vo Vysokých Tatrách.

Keď sa pozeráte na svoje diela, ako hodnotíte ich osud? Ako ich vníma spoločnosť, čitatelia, ako sa "správajú" vo svete a čo by ste prípadne spravili alebo napísali inak?

Moje básne, krátke prózy a prvý román Vzácny dar beriem ako úvod do písania. Mnohé básne by som dnes písala inak, zoškrtala a z niektorých by ostal iba slogan, prepracovala by som celá state v románe Vzácny dar alebo by som ich z knihy vypustila. Ale vtedy som to robila tak, ako som vedela a cítila a keďže ľudia v súťaži Kniha Záhoria dvakrát reagovali hlasovaním v prospech prvotín, asi sa im páčili. Okrem našej lokality sa knihy dostali do celého Slovenska aj do Čiech, pár kusov je vo Švajčiarsku, Rakúsku, Vo Veľkej Británii aj u rodákov za veľkou mlákou. Sedem rokov som chodievala do kúpeľov Nimnica a robila besedy a autorské čítania pre kúpeľných hostí. Tiež som bola jednou z nich, ale rada som tam počas pobytu robila besedy a mnohí si niesli domov knihu s podpisom autorky, niektorí aj foto s autorkou- atraktívny darček. Párkrát som bola aj kúsok od nás v Smrdákoch, aj v blízkom Rovensku sme opakovane besedovali o mojej tvorbe. V Senici som robila nedeľný "Čaj o piatej"a niekoľko rokov v čajovni Avalonros sa stretávali mladí aj seniori a spolu sme debatovali nielen o mojej tvorbe a tam ma každú poslednú nedeľu v mesiaci mohli vyhľadať aj mladí, začínajúci autori.

Ste spoluzakladateľkou a predsedníčkou literárneho klubu Autori Záhoria a Signis (AZaS), ktorý spolupracuje so Záhorským osvetovým strediskom a plánuje spoluprácu aj s ostatnými kultúrnymi inštitúciami na pôde Záhoria, ale aj s Maticou slovenskou. Matkou tohto nápadu ste vy. Ako ste došli k tejto myšlienke?

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Mám rada pronárodnú tematiku a keď že Valčík s anjelom vyšiel vo vydavateľstve pôvodnej tvorby, v Signis, začala som sa zaujímať o autorov. Ajhľa, koľko Záhorákov som tam našla! Pozvala som ich na moju predvianočnú besedu v Záhorskom osvetovom stredisku v Senici. Prišli a bolo to jedno veselé podujatie aj so súťažením a rozdávaním darčekov. Navrhla som, aby sme robili spolu podujatia, zoskupili sa do spolku, klubu... nápad sa stal realitou 19. 3. 2026, kedy sme v Senici založili klub. Návrhov na jeho názov som predložila viacero, ale napokon všetky tromfla jednoduchá skratka AZaS – Autori Záhoria a Signis a v názve je skryté aj naše nárečové a zas (aby všetci čitatelia rozumeli, u nás sa povie a zas neco nové, a zas pjekná knížka...)

Budete v predsedníctve tohto literárneho klubu. Akiste máte plány, ako bude klub postupovať, akú činnosť vyvíjať. Priblížite nám ich?

Ako som už spomenula, organizovať v regióne Záhoria spoločné besedy, podujatia, debaty o knihách, pomáhať mladým nasmerovať ich a poradiť pri písaní, podporiť talenty a samozrejme, ďalších autorov, ktorí vydávajú svoje dielka v Signis prijať do klubu, ak prejavia záujem. Rozdávať ľuďom radosť do života z čítania našich diel, stretávať sa s nimi a rozprávať sa s čitateľmi.

Na záver priblížte našim čitateľom vaše literárne plány. Pripravujete nejaké ďalšie dielo? Na čo sa môžu tešiť?

Áno. Už som začala pracovať na románe ( "a zas" pôjde oneduhy spoločnosti a charakterovo rôznorodé postavy). Záhady, taje a prekvapivé rozhodnutia- tie mi vnuknú od istého štádia opäť postavy knihy: pragmatická sudkyňa, jej jediná dcéra, ktorej sa zosype svet, priateľka sudkyne- uznávaná psychologička... pracovný názov Sondy do duše ženy. Viac neprezradím.

EVA ČULENOVÁ