Kristína JANIGOVÁ

20.05.2025

Kristína Janigová študovala slavistiku na FFPU. Ako dieťa chcela byť ilustrátorkou kníh alebo hrnčiarkou. Venuje sa maľovaniu a aktuálne čínštine. Pätnásť rokov žila na lazoch neďaleko Detvy, kde napísala svoju prvú knižku Zákon štyridsiatich dní (2013). Najviac času venuje rodine, v ktorej vidí najväčší zmysel. Inšpiráciou je pre ňu hlavne obraz človeka a jeho schopnosť vstať a ísť ďalej.

Poslednou jej knihou je novela Kigo. Hovoriace topánky (Signis, 2024) zaoberajúca sa podstatou človeka v jeho hľadaní, putovaní v spoločnosti, ktorú kritizuje a poukazuje na jej výrazné neduhy. Knihu si ilustrovala sama a jej ilustrácie mimoriadne dopĺňajú text a samotný charakter tohto diela.

Začnime vašou najnovšou knihou s názvom Kigo a hovoriace topánky. Ide o pomerne ťažkú filozofickú knihu o súčasnej spoločnosti. Práve preto by a zaujímalo, či ste nemali obavy z toho, že zaujme len úzke spektrum čitateľov.

Nikdy som nerozmýšľala nad tým, koľko čitateľov zaujme, ale akých... a presne pre nich je určená. Zamýšľanie sa nad vecami všeobecne je moja choroba, takže dúfam, že po prečítaní mojej knihy sa navýši počet členov s týmto postihnutím. Som veľmi vďačná vydavateľstvu Signis za to, že sa nezľaklo takejto výzvy a pustilo sa premýšľať so mnou…

Kniha je naozaj veľmi špecifická, keďže je postavená na inotajoch a alegóriách. Prečo ste zvolili práve tento koncept? Inšpirovali ste sa nejakým konkrétnym dielom? Ak áno, tak akým?

Mám pocit, že s plochosťou človeka sa dá popasovať, keď zvolíte ten správny komunikačný kanál. Kresba v kombinácii so slovom vie pôsobiť ako päsť do tváre alebo ako uspávací prášok. Keď šplechnete človeku pravdu do tváre, označí vás za konšpirátora, a tak som zvolila koncept zdanlivo detskej knižky s pridanou hodnotou, aby to menej bolelo...

Kniha je naozaj veľmi zaujímavá a skutočne aktuálna. Aký je váš názor na súčasnú spoločnosť? Čo si myslíte o sociálnych sieťach? Ako vnímate túto dobu a ľudí v nej?

Dalajláma povedal, že najväčšie utrpenie ľudí spôsobuje porovnávanie sa. Za každou vysmiatou selfie je obvykle nejaký vnútorný problém a za každou smutnou, ostrý výsmech. Overiteľnosť pravdy sa nachádza výlučne v úzkom rodinnom kruhu, v bunke, ktorú sa pokúšame za každú cenu udržať zdravú a funkčnú. Na takých zdravých bunkách má stáť silná spoločnosť, ktorá dokáže odolávať globálnej manipulácii. Tragédia spočíva v tom, že v digitálnej hmle nevieme, kde máme vlastne to srdce. Pohodlnosť a povrchnosť z nás robí ľahký terč.

Ešte trochu nadviažem na predchádzajúcu otázku. Čo je podľa vás v dnešnej ,,modernej dobe" najväčšou výhodou a naopak, najväčšou nevýhodou?

Zdá sa, že bezcharakternosť je v súčasnej dobe asi najväčšia výhoda, no systém, ktorý je nastavený, spojil výhody aj nevýhody v ilúzii slobodnej vôle. Dáva vám pocit, že môžete všetko, no v skutočnosti neovplyvníte vôbec nič. Preto tá rodinná bunka... vlastný mikrosvet dáva priestor byť pravdivý.

Opäť by som sa rada vrátila ku vašej knihe. Zaujíma ma, čo ste ňou chceli čitateľom odkázať? Aká je hlavná myšlienka diela?

Bez ohľadu na moralizovanie o spoločnosti je hlavná myšlienka veľmi prostá: ako napriek všetkému, čo sa na ceste vyskytne, neostať sám uprostred ignorantov a hlupákov. Ako si aj v ťažkých chvíľach nechať k sebe prísť ľudí, ktorí sú ako Kigo.

Hlavná postava v knihe sa volá Kigo. Prečo ste zvolili práve toto meno a aké je jeho poslanie?

Kigo bola jedna z mnohých postavičiek, ktoré sa mi objavujú v náčrtoch – a že ich mám ešte mnoho! Kigo je špecifický tým, že nemá ústa a to mu dáva kľúč od všetkých neustále hovoriacich a konajúcich. Môže pokojne ostať stáť, aby si ostatní mohli myslieť, že idú rýchlejšie, a on stoicky môže svoju energiu venovať starostlivosti o novú generáciu kiguľkov. Nie je iný, len nie je taký ako všetci. Vydáva sa na cestu za hľadaním vody, ktorá je nevyhnutná pre záchranu jeho druhu, a tak sa z neho stáva priateľ mnohých takisto hľadajúcich, nech už hľadajú čokoľvek…

V knihe uvádzate, že ste aj autorkou ilustrácií. Pochopila som, že veľmi rada maľujete obrazy. Kedy ste s maľovaním začali a čo vás inšpirovalo?

Z figurálnej detskej tvorby som sa časom dostala do abstraktnej polohy človeka, starostlivosť o jeho nemotu, formu a farebné variácie v akryle, oleji, linoryte a hline. Blízka mi je tvorba Helmuta Biskita, hudba a obraz človeka, ktorého je veľakrát potrebné hľadať tak, ako sa často hľadá on sám. Vrstviť ho, otvárať a chápať jeho konštantnosť. Inšpiruje ma literatúra Latinskej Ameriky, živé farby a schopnosť človeka neustále vstať a ísť ďalej.

Zaujímalo by ma preto, či ide len o nejakú voľnočasovú aktivitu, alebo tieto obrazy aj predávate, prípadne si ich nechávate? Usporiadali ste už niekedy aj výtavu, resp. zvažujete niečo takéto?

Z voľnočasovej aktivity to prerástlo do železnej pravidelnosti, hlavne v lete na verande.

Som členom klubu AVT (amatérska výtvarná tvorba) a viackrát sa v rámci klubu konali výstavy v miestnej galérii a taktiež sa mi podarilo umiestniť aj na celoštátnej úrovni. Obrazy sú na predaj už len kvôli uvoľneniu miesta pre ďalšie:)

Na záver by som sa vám chcela poďakovať za rozhovor a taktiež sa opýtať, či máte nejaký odkaz pre vašich čitateľov.

Nechajte k sebe prísť Kiga... pretože nikto tu nie je len sám pre seba, a tak ako mňa lieči prechádzka v lese, tak prajem všetkým čitateľom, aby našli svojho liečiteľa a spoločne čítali s porozumením.

BARBORA GAZDÍKOVÁ

Foto: Kristína Janigová