Radoslava HRABOVSKÁ - ilustrátorka, maliarka

Radoslava Hrabovská žije v obci Bojničky pri Hlohovci, kde pedagogicky pôsobí na ZUŠ. Vyučovala na ŠUP v Hlohovci v študijných odboroch propagačná grafika, grafický dizajn a fotografický dizajn. Vo svojej umeleckej tvorbe sa zameriava predovšetkým na kresbu, grafiku, ilustráciu a textilnú tvorbu. Študovala na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave učiteľstvo odborných predmetov, špecializáciu výtvarná výchova, v grafickom ateliéri akademického maliara profesora Karola Ondreičku a súkromne v ateliéri akademických sochárov Viliama a Marcely Loviškovcov. Získala medzinárodné ocenenia a nominácie, ako napríklad Nominated on International print biennial Bucharest (RO), KADSNY, Celebrating print, New York (USA) - HOMMAGE À TROIS: Novalis, 6th Menntion / AIDA, Excellent Award za mimoriadny umelecký počin v spoločenskej angažovanosti autora pri nastolení pálčivých problémov súčasnosti na medzinárodnom textilnom trienále Textile Art of Today, získala v zahraničí grant Belle Foundation. Realizovala viacero samostatných výstav – na Zámku Hlohovec, v galérii Fontána v Piešťanoch, ale aj kolektívnych výstav v Afrike, Európe, Číne, v Mexiku, v Českej republike, ale aj na Slovensku. Ilustrovala viac než dve desiatky kníh. Spolu so študentmi Strednej odbornej školy v Hlohovci vytvorila knihu Genius Sigilli, ktorá v roku 2009 získala ocenenie Najkrajšia kniha roka 2009 v kategórii Študijné práce poslucháčov výtvarných a polygrafických škôl. V roku 2018 sa zúčastnila na prestížnom rezidenčnom pobyte v Číne s názvom Guanlan Printmaking Base Shenzen, kde sa zamerala na tri cykly – muž a jeho želania, matka ako nahá žena s jazvami a inými nedostatkami, ktoré ju robia stále krásnou a žena a jej fázy života vyjadrené prostredníctvom čepcov.

Ste známa výtvarníčka, umelkyňa, schopná pracovať prakticky s každým materiálom. Zúčastňujete sa mnohých autorských výstav nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, ako knižná ilustrátorka ste žiadaná... Po kom ste zdedili talent?

Po predkoch. Mamina bola učiteľkou v škôlke a bola som svedkom, ako po večeroch a nociach vyrábala učebné pomôcky a výzdobu. Vyrobila to najkrajšie pexeso na svete. Doteraz mi to jej bývalí žiaci pripomínajú. Bola šikovná, nadaná aj hudobne. Otec zas bol veľmi zručný a šikovný a vedel čokoľvek zmajstrovať a opraviť. Mal náradie asi na všetko, dokázal robiť aj s drevom, aj s kovom, opraviť, pretvoriť a postaviť čokoľvek. Starý otec bol taký vynálezca. Keď bol starší a nevládal už toľko, tie vynálezy aspoň kupoval. Prišli sme k nemu a hádali sme, na čo a najmä ako sa tie zvláštne predmety používajú. Sestra je zasa veľmi technicky nadaná, tiež aj jazykovo, čo mne, žiaľ, chýba. Sesternicina dcéra je neuveriteľne talentovaná, venuje sa umeleckej tvorbe, kresleniu, tetovaniu, kde používa originálne autorské návrhy. Pôsobí striedavo na Slovensku a vo Švajčiarsku. Získala už niekoľko ocenení, medzi nim aj medzinárodných. O iných členoch rodiny nemám už také vedomosti, ale určite sa nájdu mnohí nadaní. Ale každý rod má talenty, ktorými oplýva. Ale keď teraz premýšľam nad mojou rodinu, mám len nepatrné časti z ich nadaní, možno ale zaujímavo namiešané. Vidíte, takéto otázky ma nútia zamyslieť sa…

Aké boli vaše predstavy o vašej budúcnosti, keď ste boli dieťa? Chceli ste sa stať výtvarníčkou, pedagogičkou?

Predstavovala som si skôr môj život a prostredie, v ktorom budem žiť. Snívala som o veľkej záhrade, veľkej rodine, zvieratkách, ktoré budem chovať. Chcela som byť všetkým možným, ale milovala som čas strávený s farbičkami a papiermi. So sestrou sme sa hrávali na učiteľky, posadili sme si plyšové hračky a bábiky a učili ich, vysvetľovali. Rada som maľovala seba ako maliarku s paletou v ruke a baretkou na hlave, ale takto ma dnes nik neuvidí. Nepremýšľala som, čím budem, to nebolo centrum môjho záujmu. Doma som mala neustále pripravený papier, nekonečné množstvo farbičiek a priestor na kreslenie. Za toto rodičom ďakujem dodnes.

Vaša tvorba je mimoriadne rozsiahla, mnohovrstvová. Pracujete s rôznymi materiálmi, ale aj maľujete, kreslíte. Ako, resp. čím najviac dokážete vystihnúť svoje vnútro, emócie, prežívanie? S ktorými materiálmi sa vám najlepšie pracuje?

Rozsiahlosť a mnohovrstvovosť tvorby som si nikdy neuvedomovala. Proste tvorím. Vypovedám cez tvorbu. Ťažko sa mi definuje môj výtvarný prejav. Veľa premýšľam, kladiem si otázky, hľadám odpovede, mám v sebe istý druh nepokoja. Stále ma prekvapuje, s čím dokážem pracovať a čo vytvoriť. Chytím do ruky papier, chvíľku sa len tak pohrám a zrazu mám niečo v rukách. Podobne je to s inými materiálmi. Je mi to prirodzené. Moja potreba tvoriť je silná a silnejšia než výber materiálu. Keď mám medené dosky, drevo, lino, robím grafiku. Keď nemám, kreslím alebo pozbieram listy z kríku a stromov a z tých niečo tvorím. Ak nájdem kus tkaniny, vlnu, tvorím. Niekedy stačí materiál a mám inšpiráciu a tému. Odrazu viem, čo a ako chcem povedať. Krehkosť ľudskej schránky podriadim materiálu, cez ktorý na to poukážem. Niekedy vyberiem materiál podľa myšlienky, inokedy nájdem myšlienku podľa materiálu. Ono sa to vždy spojí.

Kde čerpáte motiváciu pre vašu voľnú tvorbu? Ako spracúvate vlastné vnemy? Čo vás inšpiruje a ako vyberáte techniky jej spracovania?

Čerpám zo života. Všetko, čo ma obklopuje, dotýka sa ma, je motivácia. No najmä moja motivácia mi behá po dome. Je to moja rodina, najbližší, deti. Cez ne sa ma dotýka i vonkajší svet. Ja sa nebojím vojny, bojím sa, ako vojna ublíži ľuďom, aké ohrozenie to znamená pre mojich synov. Keď čítam a vidím zverstvá, hlboko cítim s obeťami i pozostalými, všetci sme jedno a dotýka sa nás všetkých. Inšpiruje ma teda i okolitý svet a to, čo sa deje. Niekedy sa zastavím pri rastlinke trčiacej z betónu, kde si napriek všetkému našla cestu k životu, a prepojím to s ľuďmi a životom - a už mám tému. Jednoducho, chodím s otvorenými očami, hoci nosím okuliare, vnímam svet a inšpirácie prichádzajú ako blesk z jasného neba, zrazu len uvidím vnútorným zrakom. Ale spúšťačom budú zrejme moje myšlienky: neustále sa vo svojom vnútri pýtam a premýšľam… a prichádzajú odpovede…

Ilustrovali ste už viac ako dvadsať kníh. Čo vám osobne dáva, ale aj berie knižná ilustrácia? Ako vnímate túto časť vašej tvorby?

Milujem knihy. Od detstva rada čítam a počas štúdií som objavila fenomén "autorská kniha" (artist´s book). Tu už kniha nie je o spojení textu a ilustrácie, ale kniha samotná je umeleckým dielom, objektom. Toto osobne vnímam ako najslobodnejšie vyjadrenie. Ilustrovanie, ako ste správne upozornili, berie i dáva. Ilustrovanie ma posúva, cez ilustrácie získavam nové poznatky, vždy sa hlbšie ponáram do problematiky, ktorú zobrazujem. Možno lepším vyjadrením je, že získavam inú optiku pohľadu na svet. A to aj v rozprávkach. Ilustrovanie mi nedovolí mať klapky na očiach. Preberám vnímanie autora textu, tvorcu myšlienok. Ilustrovanie mi nedovolí byť povrchnou, musím si všetko naštudovať, navnímať. Nemôžem mávnuť rukou, nemôžem niečo prejsť bez povšimnutia alebo niečo deklasovať. Osobne mi vadí, keď ľudia v živote "odpisujú" veci, keď vedome či nevedome znižujú úroveň a význam vecí, dejov, činností. Všetko má svoj význam, zmysel i hodnotu. Mávnuť rukou máme nad malichernosťami, vlastným egom, žabomyšími vojnami, ale nie nad niečím, čo iných stojí úsilie. Mne osobne ilustrácia otvára oči a núti ma priznať si, ako málo toho viem. Ale každá minca má dve strany. Tak ako mi ilustrovanie dáva, tak mi i berie. Potrebujem čas nielen na samotnú prácu, ale i na navnímanie textu, nacítenie atmosféry a akési naladenie sa na vlnu autora. Väčšiu časť tohto procesu robím podvedome alebo aj nevedome. Tým, že nemám rada povrchnosť, ponáram sa vždy hlbšie a musím sa izolovať od okolitého sveta. Stojí to čas, spánok a energiu. Po každej jednej knihe sa cítim mentálne vyčerpaná. Akoby som dala knihe všetko. Popri ilustrovaní zisťujem, aké mám nedostatky, a tak si cvičím výtvarné techniky. Mám vždy chuť ísť nanovo študovať a všetko sa doučiť. Táto časť mojej tvorby je naplnením môjho sna. Túžila som byť ilustrátorkou, túžila som ilustrovať knihy pre deti, ale vďaka tomu, že som mala tú česť ilustrovať i náučné knihy alebo beletriu, cítim sa "bohatšia". Vyčerpanie, ktoré pociťujem po dokončení knihy, ma utvrdzuje v tom, že nemôžem robiť iba toto, že moja cesta je správna a musím striedať voľnú tvorbu s ilustráciou. Okrem toho si nadovšetko vážim slobodu - a tú potrebujem i v tvorbe. A tak odbieham k rôznym technikám, žánrom a témam.

Umelecká tvorba si pýta slobodu, rozlet, čo je možné pri samostatnej tvorbe. No knižná ilustrácia predsa len trocha zväzuje ruky, a to obsahom napísaného textu, formátom, možno počtom ilustrácií a ich umiestnením. Istotne má aj každý autor alebo vydavateľ predstavu o ilustráciách, nakoľko sú súčasťou komplexného diela - knihy. Ako vnímate tie obmedzenia, ako sa s nimi pasujete?

V prvom rade nemôžem vnímať obmedzenia. Už od začiatku by sa nedalo tvoriť, a vôbec nie slobodne. Je to výzva, príležitosť, priestor… "Obmedzenia", ktoré dostávam od vydavateľa, sú vymedzením hraníc, čo mi pomáha. Manžel mi tvrdí, že mám divergentné myslenie. To mi niekedy spôsobuje problémy pri rozhodovaní, nakoľko mám okamžite mnoho riešení a nápadov. Niekedy až neviem odkiaľ začať, čoho sa chytiť. Požiadavky autora, vydavateľa mi pomáhajú skrotiť myseľ a fantáziu a uľahčujú prácu. Väčšinou hneď vidím výsledok, naskakujú mi obrazy a usmernenia zo strany zadávateľa pomáhajú s výberom toho, čo akoby virtuálne vo svojej hlave vidím a preberám.

Čitateľov iste zaujíma aj proces vašej tvorby knižnej ilustrácie. Zrejme ste túto otázku dostali už veľakrát, no priblížte ho aj našim čitateľom, avšak skôr z pohľadu vášho vnútra. Čo sa vo vás deje, keď vás požiadajú o ilustrovanie knihy? Ako spracúvate prečítané texty vo svojom vnútri tak, aby ste pripravili ilustrácie k danému textu?

Keď ma niekto požiada o ilustrovanie, vždy sa poteším. Dôležité len je vedieť si zmanažovať čas a mať priestor. Vydavateľ alebo autor mi predstaví svoje dielo a ja sa mám právo rozhodnúť, či do toho pôjdem, a zvážim, či dokážem obsiahnuť tému. V poslednom čase sa mi stáva, že si ma autori nájdu podľa štýlu mojej tvorby, a tak prichádzajú už s konkrétnymi predstavami. Už v prvom rozhovore si spoločne nastavíme štýl, techniku. To mi pomáha a tak sa vizuálne predstavenie v mojej hlave spustí od začiatku v požadovanom formáte. Ak dostanem úplnú slobodu, trvá mi to dlhšie, lebo vidím tak veľa obrazov, že musím dlho vyberať. No, a potom sa to začne. Text si musím vždy vytlačiť. Potrebujem cítiť papier v rukách, držať v ruke ceruzku… a začínam pracovať s textom. Najprv prečítam ako čitateľ a podčiarknem, čo ma najviac zaujalo - slovo, slovné spojenie…. Potom prečítam znova a zameriam sa na pointu - to už krúžkujem. Potom čítam a zameriam sa na zobrazenie. Pri detskej knihe je dôležité zobrazovať verne k textu, tak farebne vyznačím farbu vlasov, oblečenia a pod. Pri básňach píšem k textu poznámky, emócie. Niekedy cítim také vzrušenie, až si musím dávať prestávky a odchádzať od textu, inak vybuchnem. Vraciam sa upokojená a zaznamenávam si niektoré z nápadov. Až potom si robím skice, aby som si ujasnila, akou cestou ísť. Ale tie skice a záznamy sú aj preto, lebo život nie je vždy ideálny. Mám deti, chodím do práce, mám zdravie také, aké mám… často musím prácu prerušiť, odložiť. Návrat späť k textom mi uľahčujú záznamy. Obložím sa papiermi a znovu sa mi vybavia obrazy. Ale ceruzka v ruke je spúšťač. Akoby bola kľúčom, ktorým odomykám dvere, za ktorými sú aj pre mňa nové, až netušené možnosti, svety, obrazy a nápady. Spracúvanie textov vo svojom vnútri… opísala som "to" navonok, ale vnútro je iné a všetko sa deje bleskurýchle. Vlastne všetko hneď uvidím. Keď sa naladím na text alebo autora, vnútorným zrakom vidím obrazy. Niekedy okamžite, silno, zreteľne a je mi jasné, čo a ako budem robiť. Inokedy potrebujem čas, lebo cítim iba ticho a musím s textom začať žiť. Znie to možno čudne, ale keď sa niekedy neviem nakopnúť, čo je zrejme i množstvom práce a problémov, musím si vyčistiť hlavu a zmeniť miesto. Stačí sadnúť na vlak, stíšiť sa, vstúpiť do seba a zrazu sa zjaví slabučký náznak obrazu a vtedy viem, že to chce čas. A naozaj o nejaký čas začne obraz, ktorý vidím vo svojom vnútri, naberať kontúry, je zreteľnejší, dozrieva tak, ako i moje myšlienky o texte. Potom sa len musím ustriehnuť, lebo obraz sa akoby rozostúpi, vidím niekoľko variant a musím sa veľmi koncentrovať, aby som nevyšla z pôvodnej línie textu. Niekedy sú texty tak obrazotvorne napísané, že sa pri čítaní cítim ako v kine. Usadím sa a sledujem skvelý film. Keď si teraz uvedomujem, ako opisujem to, čo sa vo mne odohráva, musím uznať, že zniem divne. Ale ťažko písať, ako všetko "vidím". Mne nefunguje premýšľanie a práca mysľou. Funguje mi ten vnútorný zrak. Obrazotvornosť je spúšťačom. Už beriem ako fakt, že aj pri rozhovore s niekým mi preblesne obraz… vidím človeka, s ktorým sa rozprávam, no akoby sa pred ním zjavil obraz, dielo, ktoré má vzniknúť, a vtedy mi neraz aj myseľ niekam zablúdi. Akoby obrazy, ktoré sa zjavujú, ťahali myšlienky za sebou. Mám bohatý vnútorný svet, niekedy až hlučný množstvom obrazov, a následkom je, že sa uťahujem rada do ticha a na mnohých ľudí pôsobím pokojným dojmom. Potrebujem sa skľudniť, stíšiť… ale moje vnútro si ide svoje. Ak by som nekreslila, netvorila, zbláznila by som sa.

Pri knižnej ilustrácii máte danú tému, prostredie alebo príbehových, resp. lyrických hrdinov. Ako ich uchopujete? Od čoho sa pri tvorbe ilustrácie odrážate?

Tému si naštudujem, najmä ak ide o historickú. Prostredie si tiež musím naštudovať, to znamená vyhľadám, prezriem. Potom už obrazotvornosť pracuje a ja sa doslova prechádzam daným prostredím. Hrdinovia "prídu" sami. Zjavia sa a iba zobrazím to, čo vidím. Vo svojom vnútri. Ale aj moje podvedomie silno pracuje, a tak veľmi často majú hrdinovia podobu mojich detí alebo mne blízkych ľudí. Ak je v zadaní malý chlapec s hviezdnymi očami, snažím sa spomenúť, kto také oči má. Myslím si, že si vymýšľam novú tvár, ale len do chvíle, kým prídu moji synovia a povedia - no pekne, zas budeme všetci v knihe. Občas namixujem do postavy po kúsku z každého z mojich synov a oni mi len ukazujú, čie z nich sú vlasy, oči, pehy a tak. Ale postavy nie sú len o výzore a zovňajšku. Sú o charaktere, temperamente a vtedy si spomínam na všetkých ľudí, ktorých som kedy v živote stretla. Rada pozorujem okolitý svet a ľudí. Celkovo sa často pozabudnem pri pohľade na krajinu, strom, list na zemi, akoby som zbierala inšpiráciu. Vnímam ľudí a pri ilustrovaní všetko zúžitkujem. Napríklad mám vyjadriť komplikovanú povahu a snažím sa to nájsť medzi ľuďmi, ktorých som videla, alebo osobnejšie poznám niekoho, kto taký je. Ale upozorňujem, že nesúdim a neodsudzujem. Odsúdim zlo a hlúposť, neľudskosť… to áno, neznesiem nespravodlivosť… ale ak človek má komplikovanú povahu, nemusí byť zlým človekom, iba inak narába s vlastnými emóciami a inak než väčšina ľudí reaguje na podnety. A práve tu sa chytám detailov, ako je držanie hlavy, vysunutie brady, grimasa, mimika, gestá… A to dám na papier. To mi pomáha vyjadriť vnútro postáv, zopár vonkajších znakov. Vo svojej tvorbe sa odrážam od pozorovania sveta a práve preto, aby som mohla svet pozorovať, objavovať a skúmať, nemôžem byť stredobodom pozornosti - a ani to nechcem.

Ako ilustrátorka sa venujete skutočne mnohým literárnym žánrom. Naposledy ste ilustrovali jemné lyrické texty Marty Harajdovej v knihe Ešte, predtým ste ilustrovali detské knihy (napr. M. Harajdová: Neobyčajný štvorlístok, K. Pulišová: Raz mi zima rozprávala, M. Páleš: Rozprávka písaná pod hviezdami, Z. Široká: Pilot Jonatán a bobuľové víly, V. Bebjaková: Daja, Jeja a Bugi a ďalšie), ale venovali ste sa aj regionálnym publikáciám (napr. od J. Lomenčíka Z máľinské túrňi pozerán)... Ktorý z literárnych žánrov je vám najbližší a ktorý najradšej ilustrujete, resp. čo vám takéto ilustrovanie dáva, ako ho vnímate? Predsa len je rozdiel ilustrovať zbierku veľmi osobných lyrických básní, rozprávkovú knižku a knihu o kultúre regiónu…

Mám rada všetko. Mám rada zmenu a potrebujem ju. Ak sa niečo nemení, odumiera to. Vždy si predstavím močiar, tam nie je tok vody, ktorý by prinášal a odnášal, živil a vyživoval. Tok vody vnímam ako zmeny v živote. Močiar ako niečo, čo človek stvorí, keď sa nechce zmeniť a prijať zmeny v živote. Život je zmena. O tom som sa presvedčila na vlastnej koži. Kedysi som si myslela, že chcem iba ilustrovať detské knihy. Ale keď som ilustrovala niekoľko detských kníh po sebe v krátkom čase, veľmi dlho som sa dávala dokopy. Akoby som vyhorela. Zmena žánru je ako čerstvý vánok. Každá jedna kniha je lekciou, každý text obohatením, stretnutie s iným človekom, ktorého som napríklad nikdy ani nestretla, ale obľúbila si ho. Možno je trúfalé povedať, čo teraz vypustím, ale nechcela by som celý život ilustrovať iba jeden žáner alebo diela iba jedného autora. S každým jedným autorom o kus narastiem, od každého sa niečo naučím, ukáže mi nový pohľad na svet. A som za to vďačná. A múdrejšia, pretože i z rozprávok sa dozviem veľa nového.

Pri ilustrovaní kníh však predsa len umelec vnáša aj svoje pocity, nálady a emócie, nedá sa kresliť/ maľovať len podľa napísanej predlohy...

Svoje pocity a nálady dávam do voľnej tvorby. Keď som si prechádzala náročným a boľavým obdobím života, z tvorby bolo cítiť smútok i bolesť. Ilustrovanie - tam sa odosobním. Tam dávam iba to, čo vnímam a nacítim z textu. Ak mám problém, ak ma niečo ťaží, preruším ilustrovanie a tvorím vlastné veci. Potom sa opäť vrátim k textu a pokračujem. Nedovolím si prenášať svoje nálady tam, kde nepatria, ani na deti, keď učím. Niekedy neskryjem bolesť, ale určite sa neventilujem kde netreba. Ja sa naozaj naladím na autora a vnímam chvíľu jeho očami. Potom zistím, že som sa niečo naučila. Že nemôžem súdiť, odsúdiť a zanevrieť. Nedá sa maľovať len podľa napísanej predlohy. Viete, v mnohých textoch nechávajú autori veľa priestoru. Oni navodia atmosféru, opíšu pocity a potom je na ilustrátorovi, ako to zhmotní - a v tom je kus slobody. Často autor napíše text, ale neopisuje... žena s dlhými tenkými prstami, popraskanými od zimy, uchopila modrý džbán s obitým uchom, preliačeným od pádu…. Chápete? Nemôžu opísať každučký detail, lebo by rozbili text. To ja tam pridám dlhé prsty, popraskané a ubolené, aby čitateľ podvedome vnímal jej ťažký život naplnený prácou, obité ucho na džbáne tam ja pridám, lebo symbolizuje pád a tými životnými skúškami a pádmi si prechádza hlavná postava. Ako ilustrátor mám neobmedzené možnosti. Ak by som nemilovala knihy, nemohla by som ilustrovať. S knihou otváram nový svet a ako ilustrátor ho pomáham budovať a tvoriť. Ale jednu vec robím: často zobrazujem svet, aký by som chcela - ako by to malo vo svete vyzerať. Od detstva som kreslila to, po čom som túžila, zmeny, ktoré chcela. Rada by som raz vytvorila dokonalý svet bez trápenia a bolesti, naplnený radosťou.

V rámci svojej tvorby spracúvate ľudské tváre, resp. ich nálady a emócie, ale aj prostredie a objekty v ňom. Ako vnímate človeka ako objekt vášho zobrazenia? Čo si na ňom všímate, čo vás na človeku ako takom zaujíma a čo vás, naopak, odpudzuje, a vyhýbate sa zobrazeniu tejto ľudskej vlastnosti?

Nevyhýbam. Ak zobrazím odpudivú vlastnosť, aspoň pochopím, prečo je človek taký. Ja mám osobne veľký problém s tým, keď niekoho nemám rada. Vtedy mi príde na pomoc sen a vo sne sa všetko uprace, s človekom sa porozprávam, vo sne si nájdeme k sebe cestu, a keď sa prebudím, je všetko ok. Napriek tomu som musela niektorých ľudí zo svojho života odstrihnúť, spôsobovali priveľa bolesti so slovami: "lebo môžu". Ale i tu by som dokázala zobraziť ich vlastnosti, lebo som pochopila a rozobrala ich osobnosť či poruchy. Človek ako taký ma fascinuje. Neviem sa až nabažiť toho, čo človek ako téma ponúka. Som fascinovaná, a keďže žijem vo svete ľudí, zobrazujem to, čo poznám, a chcem spoznať ešte hlbšie. Ľudská psychika je fascinujúca, ľudské telo je dokonalé. Uvedomila som si, že vo voľnej tvorbe je stredobodom môjho záujmu človek. Milujem prírodu, okolitý svet, prechádzky… ale keď mám namaľovať iba prírodu, nejde to. Nejde to do momentu, kým nie je v prírode stopa po človeku. I keď len okrajovo, ale ak v obraze nie je niečo z človeka, nejde mi to zobraziť. Ak ilustrujem zvieratká, majú ľudské vlastnosti a maľba ide sama. Na človeku ma zaujíma a odpudzuje to isté. Vieme byť dobrí a obetovať sa. Rovnako dokážeme pošliapať ľudskú dôstojnosť. Vidno to najmä na zverstvách vojny… ako sa z človeka, ktorý žije usporiadaným rodinným životom, zrazu stane monštrum. Ale zaujímavé sú i psychologické pozorovania, pokusy na správaní ľudí… toľko otázok je nevypovedaných o ľudskej psychike… Tiež aj schopnosť ľudského tela uzdravovať sa, obnovovať, spracovávať bolesť, regenerovať či chradnúť, ak psychika poľaví... Človek je fascinujúci.

Máte širokú rodinu, štyroch synov, učíte, stretávate sa s mnohými ľuďmi na verejnosti... Ako vaše okolie, najmä to najbližšie, vplýva na vašu tvorbu? Čo z neho sa pretavuje do nej?

Všetko. Všetko sa pretaví do tvorby. Nielen to, ako všetko navonok vyzerá, ale to, ako premýšľam. Moje myšlienky pri rôznych situáciách, poznatky, vedomosti, ktoré nadobúdam - všetko zapracúvam do tvorby. Vraví sa, že umelec zrkadlí, odráža dobu, v ktorej žije. Neviem, či mám právo povedať, že som umelec, ale všetko, čo mnou prejde, pocitovo dám na papier alebo zhmotním v diele.

V súčasnosti sa do popredia "derie" počítačová knižná ilustrácia. Ako ju vnímate? Aký je rozdiel v knižnej ilustrácii urobenej počítačovou grafikou a rukou človeka podľa vás?

Svet napreduje a život je zmena. Technologický pokrok nezastavíme. Má nám pomáhať a je na nás, či ho ovládneme my, alebo on ovládne nás. Mne to s počítačovými technológiami nejde a som iba používateľ. Mne sa páči, čo všetko dokáže počítačová grafika, ba možno akvarelová technika robená počítačom sa mi páči viac ako klasická, ručne robená. Najmä akvarel vytvorený počítačovou grafikou neutrpí pri následnej grafickej úprave. Ale to, žiaľ, nie je moja šálka kávy. Ja musím cítiť… papier, štetec v ruke, ceruzku, pracovať s reálnou vodou a farbou, zašpiniť sa, splynúť s obrazom. Obdivujem ľudí, ktorí využívajú počítačovú grafiku pri ilustrovaní, urýchľuje to čas pri záverečných grafických úpravách a je to čistá práca. To ja mám hneď vyliatu vodu, namočím štetec do pohára s kávou, namiesto do pohára s vodou. Ale i toto sú tvorivé momenty, ktoré ma posúvajú. Využívam náhody. Obohacujú. Kedysi bolo veľmi cítiť z ilustrácií vytvorených počítačovou grafikou chlad, neosobnosť, línie i farby boli neprirodzené. Ale ako technológie postupujú, rozdiely sa stierajú a naozaj už ťažko rozoznávať, či je akvarel počítačom, alebo ručne vytvorený. Veď aj štruktúra papiera sa dá vložiť počítačovou grafikou. Napriek tomu všetkému, fascinuje ma práve to, ako reaguje papier s rôznou štruktúrou a gramážou s vodou a farbami, ako vznikajú štruktúry so špongiami, štetcami, stierkami… Rada sa hrám, experimentujem. Ak mi stále vydavateľ dovolí pracovať ručne, som šťastná. Technológie v mojich rukách nie sú šťastným riešením… Akosi mi v rukách vykazujú poruchy a správajú sa zvláštne.

Na záver dovoľte súkromnejšiu otázku: už dlhší čas spolu pracujeme, viacero kníh sme spolu vytvorili. Nezriedka som sa stretla s poznámkou od autora, čitateľov alebo dokonca s mojou vlastnou skúsenosťou, že sme spoznali tvár človeka vo vašej ilustrácii alebo prostredie. Akoby ste v sebe mali "tretie oko"... Čím to je? Dokážete sa tak vcítiť do pocitov človeka, ktorý daný text napísal, resp. jeho okolia, ktoré má s danou knihou niečo do činenia?

Vždy ma prekvapí takáto spätná väzba. Keď ste dali spätnú väzbu na ilustrácie, že som vystihla podobu rodinného príslušníka autora, sama som nerozumela, čo mi vlastne vravíte. Netušila som, že autor, autorka má súrodenca - a už tobôž nie ako vyzerá. Samé prekvapenie. Ale úprimne, veľmi ma poteší, keď mi autor, autorka napíše, že presne takto si knihu predstavovali. Nie vždy mi opíšu predstavu a niekedy s autorom vôbec nekomunikujem. Vydavateľ mi dá voľnú ruku, ale ak mi napíšu, že tvár hlavného predstaviteľa má podobu syna a pod., nezamýšľam sa čím to je, nacítim text, naladím sa na autora a ide to samo. Mám celkom dobre vyvinutú intuíciu a učím sa počúvať ju. Zrejme som viac citlivá, inak si neviem vysvetliť tú únavu z davov ľudí. Po vytvorení diel som často vyčerpaná, hoci ma proces tvorby napĺňa a dobíja. Ak však zo seba vydám priveľa, ak príliš siahnem do seba, nastane nerovnováha a musím sa ísť dobiť do prírody alebo do ticha a samoty.

EVA ČULENOVÁ