Vlado JAVORSKÝ

Vlado Javorský (1952) v rokoch 1967 – 70 študoval na SVŠ-ke v Žiline, po maturite v rokoch 1970 – 75 na Katedre filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Po štúdiách pôsobil v rokoch 1976 – 78 ako dramaturg a režisér v Bábkovom divadle v Žiline, kde od 1978 žije v slobodnom povolaní. Napísal viaceré bábkové hry (Kamenný chlapec; Tri bábkové scénky, obe 1978; Rozprávky z koberca; Drak na nedeľné odpoludnie, obe 1979 a i.), televízne scenáre (Volám sa Tina, 1977; Tajomstvo Šturmovika, 1978; Porozmýšľaj a napíš, 1979; Vynálezy hodinára Aurela, 1984; Mladí na sídliskách, 1987; Patty a Fatty, 1992 a i.) a rozhlasové hry (Zem v pohybe, 1977; Podiel zo šťastia, 1978; Pramene živej vody, 1984, Sumec a i.). Množstvo humoristických poviedok, fejtónov a aforizmov uverejnil v Slov. rozhlase, novinách a časopisoch. Ilustroval niekoľko knižných publikácií. Ako scenárista pracoval pre Slovenskú televíziu. Kreslil už v útlom veku. Jeho prvé výtvarné kroky viedli akad. sochár Laco Berák a akad. sochárka Andika Beráková. Do animácie a technológie animovaného filmu zasvätil aj najmladšiu generáciu. Zúčastnil sa viac než 60 výstav doma i vo svete. Na súťažiach a prehliadkach humoru získal celý rad odmien a ocenení. Umelecký kontakt s Viktorom Kubalom ho neskôr viedol k štúdiu kresleného filmu. Ako karikaturista spolupracoval postupne so 64 redakciami doma i v zahraničí. Publikoval okolo 105 000 karikatúr v Roháči, Smere, Pravde na nedeľu, Športe, Cieli, a inde, neskôr na humoristických stránkach sociálnych sietí a pod. Vo svojej literárnej tvorbe sa venuje písaniu fejtónov, humoristických poviedok, aforizmov, ale aj románov. Knižne mu vyšli diela: Noah (2021, Pars Artem, Čas čarodejníc (2022, Pars Artem), Chata v hmle (2024, Pars Artem), Serapion (2026, Signis), Búdka sufléra (2026, Signis).

Ste skutočne všestranný umelec. Začínali ste ako dramaturg, režisér, píšete scenáre, divadelné hry, literárne diela veľmi rôznych žánrov. Súčasne ste známy výtvarník - karikaturista, textár. Po kom ste zdedili takýto talent?

Mám dojem, že po mojom českom dedovi, ktorý popri práci prednostu stanice písal verše, texty k piesňam, ktoré skladal. Žiaľ, nič sa nedochovalo. Otec bol skvelý fotograf. Práve otec ma viedol k láske k literatúre, ku knihám. Som konzervatívny typ človeka, láskam zostávam verný.

Kreslenie u človeka - dieťaťa predchádza písaniu. Zrejme to bolo tak aj u vás. Vo svojom aktuálne vychádzajúcom románe (september 2026; pozn. EČ) Búdka sufléra uvádzate veľmi zaujímavý fakt, keď spomínate, že ste ako dieťa kreslili sudy a mosty, a to v krajine a dobe, v ktorej ste nikdy neboli - v antickom Taliansku, v stredovekých Benátkach. Je to niečo ako "spomienka" na minulosť vašej minulosti?

Nepochybne som si z minulého života priniesol zaujímavé informácie. Kreslil som a rozprával o veciach, ktoré som ako malý chlapec nemohol poznať. Skúmali ma, lebo mnou navrhnuté drevené mosty statici uznali za dokonale nosné. Most naživo som nikdy ako dieťa nevidel. Tie drevené antické sudy sa v mojich obrázkoch po celý život objavujú po stovkách. Pravdepodobne som v dávnych časoch pracoval s drevom.

Myslíte si, že minulé životy nejako ovplyvňujú život človeka v súčasnosti?

Obávam sa, že nie. Minulosť ignorujeme, hoci by mala byť pre nás výstrahou. Nedopúšťať sa tých istých omylov a tragických chýb. To je ideálna poloha myslenia, ale, žiaľ, ideme nekompromisne v ústrety vlastným pochybeniam a omylom. Prečo je to tak? Zrejme vo vyznávaní hodnôt, ktorým dávame prednosť pred múdrym uvažovaním. Mám na mysli hmotné statky, ku ktorým máme prioritný vzťah. Ten určuje kvalitu života, žiaľ, práve hromadenie hmotných statkov devalvuje život v jeho pravej hodnote. Ľudia sa čoraz viac vzájomne odcudzujú, majetky ich od seba vzďaľujú. Od veky-vekov...

K literatúre ste inklinovali od mladosti, keď ste si vyhľadali vo vašej rodnej Žiline Literárny klub a tam realizovali prvé svoje literárne kroky. Prezraďte nám, aké boli vaše úplne prvé diela? Siahli ste skôr po poézii alebo próze? Aká tematika vás ako veľmi mladého človeka vtedy zaujímala?

Ako žiak som rád písal slohové práce. Miloval som prácu s fantáziou. Na strednej škole som sa dostal do sveta bohémov, poetov, začínajúcich prozaikov. Aj o tom je môj román Búdka sufléra. Moje prvé verše boli surrealistické, šantil som so slovami. Môj triedny a neskôr aj priateľ spisovateľ Ján Lenčo ma raz priateľsky upozornil... Vlado, takto mi nepíš! Slová majú váhu, ale vážnosť má až myšlienka. Pomaly sa vnímaním sveta prebúdzal vo mne humorista a satirik. I dnes je to "moja úspešná parketa". Aspoň v to verím... Poézii zostávam verný, hoci iba sporadicky. Tep doby možno najvýraznejšie zvýrazniť fejtónmi, čo využívam naplno. Síce rýchlo pre svoj obsah starnú, ale ako obraz doby sú vzácnym zdrojom informácií pre budúce generácie (napr. Čapek, Hašek...). Každá hodina môjho života je pre mňa inšpiráciou, svet sa rúti dopredu a svet netuší do čoho. Za skúmanie to stojí.

Neskôr ste sa realizovali ako (vtedy) amatérsky režisér divadelných predstavení. To vám zrejme predurčilo vašu ďalšiu cestu v podobe štúdia na VŠMU v odbore filmová a televízna dramaturgia a scenáristika. Ako si spomínate na vaše vysokoškolské štúdiá z umelecko-profesijného hľadiska?

Znie to až neuveriteľne, ale na VŠMU som sa dostal ako sedemnásťročný na prvý pokus. Vďaka literatúre som zo 600 otázok testu nedokázal odpovedať iba na dve: čo je to libido a Pal secam. Študovalo nás v ročníku päť a musím zdôrazniť vysokú kvalitu našich pedagógov. Zväčša to boli umelci z praxe alebo skvelí teoretici. Dostal som do života parádnu dávku informácií a v podstate cestu do profisveta scenáristov som mal otvorenú. Našiel som si lásku svojho života, a tak na svoje štúdium spomínam ako na jedno z najkrajších období môjho života.

Roky ste pôsobili ako profesionálny dramaturg, scenárista aj režisér. Poznáte divadelné aj filmové prostredie. Je pre človeka a jeho umelecký rozlet toto prostredie prirodzené? Ako podporuje takéto prostredie umenie, prípadne ako ho brzdí?

Každé životné i pracovné prostredie má na človeka vplyv. Pozitívny i negatívny, lebo prostredie nie sú iba steny, ale hlavne ľudia. Skúška ohňom, skúška charakterov, boj o miesto pod slnkom. V umeleckých kruhoch to býva dosť kruté. Kolektív ambicióznych je drsná planina. Dosvedčí to každý, kto sa chce dostať na vrchol a navyše tam čo najdlhšie zotrvať. Umelecké prostredie poriadne prevetrá talent ambicióznych. Je to ako v športe: veľa úsmevov, potleskov, ale i sĺz. Iste tieto skúsenosti formujú umelcov ako tvorcov či ako ľudské osobnosti. Hlavne v umeleckej sfére mi u mnohých chýba viac pokory. Umenie je totiž služba. Nie výsada!

Vidíte nejaký rozdiel medzi spracúvaním spoločenských tém vo filme, prípadne v divadle v minulosti a dnes? Za míľniky pritom zoberme, povedzme, tri historické obdobia Slovenska, ktoré poznáme z vlastných životov, a to socialistické zriadenie, rodiaci sa kapitalizmus (asi 90. roky a začiatok 21. storočia) a demokracia (nazvime to) bruselského typu.

Rozdiel vnímam v poctivosti v prístupe k spracovanej téme. Sú to hlavne umelci, najmä filmári, čo skresľujú dejiny. Na ich dielach je možné pobaviť sa, ale nebrať ich vážne. Napriek tomu mnoho tém, hlavne sociálnych, bolo spracovaných v literatúre i vo filmovej tvorbe faktovo poctivo. Prepisy noviel či románov sa dostali vďaka kinematografii bližšie k divákovi. Až na malé výnimky vnímam súčasnú tvorbu ako obraz doby s veľkým okresaním tém. Drogy, násilie, zabíjanie, smrť ako niečo úplne normálne. Akoby umenie vzniklo iba kvôli reklame na vraždy. Vadí mi korektnosť v politike, ba i v umení. Brusel predpisuje tvorcom, čo a ako majú spracovať. Všimnite si poslušnú severskú kinematografiu. Čo je na nej "severské?" Vo filme musia byť aspoň tri farebné rasy, nejaký lilipután, dieťa s Dawnovým syndromom či invalid. Policajti sa prechádzajú po svete s kýbľami kávy v rukách. Toto už nie je umenie. To je výstraha úpadku! Nežijeme v múdrej dobe a mám obavy, že vyznávané hodnoty ju predurčujú k skorému zániku, tak ako sme ich poznali pred pár desiatkami rokov. Toto nie je pokrok... Toto je cesta do začiatkov otrokárstva. Len o tom ešte nevieme, umenie neburcuje.

Vidíte aj rozdiel v prístupe tvorcov vizuálneho umenia k divákovi a naopak, prístup diváka k umeniu/ dielam? Ako sa (z)menil konzument umenia podľa vás počas týchto troch období vývoja Slovenska a ako tvorcovia?

Slovo konzument je namieste. Umenie je cesta ako vychovávať osobnosť človeka, nasmerovať jeho myslenie i cítenie. Dialo sa to v mojej mladosti, vznikali skutočné filmové i divadelné skvosty pre svoje myšlienky i stvárnenie. Táto funkcia vychovávať je už lanský sneh. Tvorcovia sa doslova predháňajú, ako sa prispôsobiť vkusu a schopnostiam vnímať svet divákov. V tom marazde tvorby nájsť perly ducha je náročná práca. Ján Weich po návrate z USA po II. svetovej vojne povedal: "Mal som v izbe televízor so sto programami a všetky stáli za hov..." O čom je táto doba? O akých hodnotách? Mám pocit, a nie som sám, že doba sa veľmi zrýchlila, akoby ČAS niečo naháňal. Čo je za tou rýchlosťou vnímania času, netuším. Náš život sa stáva povrchnejším. Dokonca aj v umení sa kĺžeme po povrchu. V témach, v spracovaní, v konečnom výsledku. Dnes si pozriem film a zajtra už nebudem vedieť, o čom bol. V umení vnímam nedostatok skutočných mysliteľov, filozofov s témami, ktoré by nielen lákali, ale aj formovali názory divákov.

Myslíte si, že informačné technológie a v súčasnosti toľko spomínaná rozvíjajúca sa umelá inteligencia majú zásadný vplyv na umenie samotné, tvorcov aj prijímateľov umenia? Existujú v nich pozitíva, ale nachádzate v nich aj nejaké "nebezpečenstvo"?

Francúzsky režisér Jean Luc Godard povedal: "Fotografia je pravda. Film je pravda dvadsaťštyrikrát za sekundu". Myslím si, že to už neplatí. Film je ilúzia o svete, skresľuje naše vnímanie, zavádza nás do sveta, ktorý nejestvuje. Umelá inteligencia pomáha technicky, ale aj vytvára svet, o ktorom nás presviedča, že to je ten pravý svet šťastia. Zmazáva sa linka medzi tvorbou ľudského mozgu a strojom. Je to vynález s tragickým dopadom. Kde je pravda, kde je krv života? Prof. Hawking varoval ľudstvo pred agresivitou AI, a už to tu máme. Mení náš život naruby. Tvoriví umelci sú pomaly a isto vytláčaní na okraj záujmu o ich tvorbu. AI lahodí oku i sluchu... Sme klamaní a ešte sa z toho radujeme. Inteligencia človeka je o schopnosti prežiť. Ak to za neho bude robiť nejaký softvér, zákonite inteligencia človeka bude klesať. Dokonca sa to už podľa najnovších výskumov deje! Človek XVII. storočia mal vyššiu inteligenciu ako dnešný vysokoškolák. O tomto je budúcnosť ľudstva.

Počas svojej profesionálnej kariére ste prešli mnohým, získali ste veľa skúseností s divákmi/ čitateľmi najrôznejšieho typu a veku. Existuje rozdiel vo vnímaní a percepcii umenia divákom v minulosti a dnes?

Zaujímavá otázka. Jedno je isté, že na vnímanie umenia sme mali viac času, viac priestoru vniknúť do hĺbky výsledkov jeho bádania. Umenie nás učilo orientovať sa v nepoznanom. Od rozprávok až po W. Shakespeara. Dnešná, hoci i najmenšia, generácia má o živote viac informácií, aké mala šancu vnímať staršia generácia. Naučili sme sa "čítať" filmy, naučili sme sa vnímať ich reč. Orientácia v nových technológiách je akoby prirodzená nutnosť. V umení si každý vyberie pre seba to, na čo má prispôsobené schopnosti vnímania. A potreby. Sme zahltení smogom informácií, ktoré sú nám v konečnom dôsledku v praktickom živote nanič. Zhrniem to v skratke. Všetko stojí a padá na jedincovi, na jednotlivcovi. Sféra záujmov je úžasne široká, svet ponúka toho naozaj veľa. Či už skutočný, či ten umelý. Dôležitý je fakt náročnosti, ktorú od umenia vyžadujeme. Divák bol aj je, a aj bude tým istým konzumentom, len hodnoty ponúkaného sa menia.

Akú úlohu podľa vás zohráva v spoločnosti, ale aj v psychike človeka umenie? Svoje úvahy na túto tému ste totiž veľmi pekne načrtli aj v novom románe Búdka sufléra... Hypoteticky: ako by vyzerala spoločnosť bez umenia? Akí by boli ľudia?

To si ani neviem predstaviť! Bez umenia? Asi by sme sa vrátili späť do jaskýň a v túžbe po umení by sme na steny jaskýň začali čarbať obrazy mamutov a mimozemšťanov. A začali odznova... Umenie by nemalo byť iba nejaká trpená nadstavba, malo by byť súčasťou vývoja. Vlastne aj je, ibaže návrat k ľudskej tvorbe bude podstatný! A AI používať iba tam, kde bude človeku osožná. Napríklad v medicíne, pri konštruovaní nových strojov, pri poznávaní tajomstiev vesmíru a pod.

Poďme k vašej výtvarnej tvorbe: inklinujete k humoru a v centre vašej pozornosti je karikatúra, v ktorej spracúvate spoločenskú a "človečenskú" tématiku, znázorňujete rôzne situácie aj charaktery. Ako uchopujete jednotlivé témy? Čo si všímate na ľuďoch/ spoločnosti a čo rozhodne, že nakreslíte karikatúru?

V detstve som kreslil skutočne veľa a páčilo sa mi niektoré postavy" spotvoriť" tak, že u spolužiakov vyvolávali smiech. Tu som našiel cestu ku karikatúre, k satire. Až neskôr som pochopil silu i nebezpečenstvo, ktoré satira a karikatúra v sebe ukrýva. Môže rozosmiať, prinútiť premýšľať, ale dokáže aj ublížiť. Touto cestou som nikdy nešiel. Môj humor označila výtvarná kritika ako láskavý. Nie vždy som sa s týmto názorom stotožňoval, lebo v podstate humor má byť britký, možno má občas sarkazmom potrestať. Humor dokáže povedať i najkrutejšiu pravdu bez zranenia duše. Kreslenie je môj relax, svet vôkol mňa je hriešnou nádobou inšpirácie. Stačí chodiť po svete s otvorenými očami. Humor nevzniká, humor existuje ako samostatná jednotka armády v našom bytí. Mal som to šťastie, že ma redakcie oslovovali, dokonca i teraz ma vyzývajú k tvorbe, zaujímajú sa, čo nové v mojej tvorivej dielni. Dostávam objednávky aj na doslova šialené témy, rád sa s takými popasujem. Urobiť vtip na zrúcaninu hradu? Prečo nie... Vďaka internetu sa moje obrázky dostanú k desaťtisícom a ja o tom vlastne ani neviem. Niekedy ako dobre!

Keď stvárňujete postavy a tváre, ich výrazy, čo je v pozadí tejto časti tvorby? Divák/ čitateľ totiž vidí výsledok, ale čo u vás ovplyvňuje výber techniky a metódy spracovania témy?

Karikatúra je nositeľom istého poznania videného v humornej podobe. Humor neskresľuje, iba poukazuje na inú tvár človeka, akou sa sám prezentuje. Preto je na oblasť tejto tvorby toľko názorov. Ide o to, že nie každý má rovnaký zmysel pre humor, mnohí nemajú dokonca žiadny. Niekoho úsmevný obrázok rozosmeje, iného môže uraziť, ak sa v téme uvidí. V tomto pásme rizika žijem po celý život, ale nesťažujem sa. Vďaka humoru som otvoril nejedny tajné vrátka a bavil som sa. A s mojou tvorbou aj moji priaznivci. A som šťastný, že ich je toľko. Humor dokáže preklenúť každú horkosť doby. V tom je jeho sila. Vyhýbam sa najnovšej technike kreslenia na tablet PC. Touto cestou sa vydali takmer všetci karikaturisti. Dostáva priestor AI, strojovo vyfarbené kresby, všetko akési umelo dokonalé! Nič pre mňa! V kresbe musí byť cítiť tep srdca tvorcu. Umenie musí byť úprimné, to platí aj o poslaní humoru. Inak stráca zmysel.

Známy ste aj ako spisovateľ. Na konte máte viacero knižných titulov. Venujete sa viacerým žánrom, od dramatických hier a scenárov, cez fejtóny, krátke poviedky, aforizmy až k románom. Vaše texty sú vo verejnosti známe, často publikujete časopisecky, v online priestore, ale vychádzajú vám aj skutočne hodnotné knihy. Všimla som si, že sa vo svojich textoch primárne zaoberáte medziľudskými vzťahmi, ktoré veľmi zaujímavo komponujete do najrozličnejšieho prostredia. Kam chodíte po inšpiráciu?

S inšpiráciou sme kamoši. Nečakám na múzy, musím osloviť sám seba. Život je o príbehoch, len ich vyloviť a vyniesť na svetlo sveta. Počas života som robil stovky rozhovorov so zaujímavými a životom skúšanými ľuďmi. Od cirkusantov, cez partizánov, vojakov cudzineckej légie, s trestancami, kozmonautmi, lesníkmi, baníkmi, hercami a s množstvom tvorivých umelcov. Čo človek, to námet na román. Medziľudské vzťahy sú motorom ku každej kríze, ku každému konfliktu, a to je vždy pre spisovateľa večná studnica inšpirácie. Zmapovať dobu v celej jej zložitosti je pre mňa odjakživa lákavá téma. Samozrejme, treba poznať históriu, hoci v takej podobe, akou nám ju núkajú. Zaujímať sa o vedu, o novinky zo všakovakých oborov ľudského ducha. Zaujímať sa o bolesti i radosti blízkych, kamarátov či priateľov. Dobrý spisovateľ je otvorený počúvať. Až potom sa uzavrie ten kruh, do ktorého možno vložiť príbeh novely či románu. Za prvú hru, ktorú som napísal ako devätnásťročný, som získal významnú cenu. Potom za druhú, tretiu a vtedy som spozornel. Sláva podráža nohy i ducha. Po stovkách poviedok som sa až po desaťročiach odhodlal napísať román. A potom ďalší a ďalší, keď som bol presvedčený, že moje riadky niekoho zaujmú a potešia. Svoje romány píšem ako filmy. Čitatelia ma potešili, keď to aj tak vnímali a vyslovili svoj názor, že čítanie vnímajú ako premietanie filmového príbehu. Inšpirácia je v empírii autora. Iba na príbehy bohatý život robí z človeka dobrého spisovateľa. Jack London je toho skvelým príkladom.

Vaše texty sú charakteristické briskným vtipom, Česi by povedali jadrným. Humor zjavne patrí do vašej "výbavy". Kedy a ako ste sa s humorom "stretli" a akým spôsobom, resp. pod vplyvom čoho ste ho rozvíjali až do takého iskrivého štýlu, ktorým píšete?

Ako dieťa som si listoval v Roháči, ktorý otec pravidelne kupoval. Nosil som v sebe silnú túžbu kresliť ako tí skvelí majstri humoru, prinášať ľuďom radosť. Sen sa mi splnil, "roháčovci" ma prijali medzi seba a kreslil som na jeho stránky až do zániku Roháča. Jedna generácia so smútkom spomína na Billa, na Jožinka, na Kubalove sentencie... Dobrý literárny autor musí pracovať s veľkým množstvom výrazových prostriedkov, musí mať mimoriadne bohatý slovník. A to je už krôčik k hrám so slovami, s myšlienkami. V podstate každý autor má svoj štýl, ktorým sa od iných tvorcov odlišuje. Je to vývin duševného zrenia, je to prirodzený proces, ktorý sa nesmie zanedbať. Práca na sebe je práca na celý život. Počúval som rozhlasové humoristické programy, neskôr som sám písal pre Bystrický Sobotník či pre košický Maratón. Aj humor má svoj vývoj podľa potrieb doby a nálady poslucháčov. Bola to skvelá škola. Osobne mi je za tou dobou ľúto, lebo dnes sú na pretrase dňa skôr politické prekáračky ako snahy zaujať občanov inými témami, ako je skazený svet politiky.

Román Serapion je výrazný prostredím, v ktorom sa deje odohrávajú: retrospektívne ich zasadzujete do cirkusantského prostredia a do priestoru bezdomovcov. Je to veľmi originálne, v literatúre sa s týmito motívmi často nestretávame, pretože literát ich musí poznať, aby dokázal o nich písať. Dostávam veľa otázok, kde ste čerpali inšpiráciu a prečo tieto prostredia tak dobre poznáte...

Svet našej generácie bez televízorov bol svetom cirkusov! "Kolotočiarov" a potulných kaukliarov. Romantický svet z romantického sveta. Myslím, že som žiaden cirkus, ktorý prišiel do Žiliny, neobišiel. Všetko, čo sa týkalo cirkusu, ma fascinovalo. Cirkusy majú atmosféru, aká sa nevyskytuje v civilnom živote. Čaro slobody a diaľok... A život nie ako v bavlnke! Brat môjho otca sa ponúkol stavať jednému slávnemu cirkusu šapitó a odišiel s tým cirkusom do sveta. Vrátil sa po niekoľkých rokoch a jeho príbehy som ako dieťa vnímal ako z Rozprávok z tisíc a jednej noci. Tu niekde je stopa, ktorá ma zaujala. A svet bezdomovcov? V mojom živote novinka iba asi dvoch desaťročí. Kto je na vine, že sa z človeka stáva obeť na okraji spoločnosti? Bezdomovci sú jediní, ktorí nechcú o svojom osude rozprávať. Možno sa hanbia, možno sú zo seba znechutení. Po pár pokusoch som musel zapojiť fantáziu. Sledujem ich už pár rokov. A dávam si dohromady čriepky z ich zbabraných životov.

Vo svojich textoch - či už krátkych, alebo rozsiahlych - spracúvate rôzne témy, najmä súčasné spoločenské dianie, rôzne situácie,... Ako si vyhľadávate témy a ako pristupujete k ich spracúvaniu?

Témy osobitne nevyhľadávam. Život mi ich prinesie obrazne povedané " na striebornej tácke..." Ak ma téma zaujme, hľadám spôsob, ako sa jej zmocniť a vydolovať z nej všetok ten poklad skúseností a poznania. Samotná téma poskytuje autorovi aj spôsob, ako ju spracovať. Či ide o drámu, či čisto romantický, alebo humorný príbeh. To už ide samo...

Aké typy ľudí vás oslovujú tak, že sa pre vás stávajú inšpiráciou? Aké ľudské vlastnosti si ceníte a ktoré vás, naopak, odpudzujú? A ktoré vás "nútia" rozpracovať ich do podoby literárneho textu?

Priznám sa, že manželka sa nevie vynačudovať, ako ku mne cudzí ľudia pristupujú, hoci ani netušia, kto som. Vraj vzbudzujem dôveru ako nejaký dedinský farár. Faktom je, že často mi začnú sami od seba rozprávať svoje príbehy, hoci sa nepýtam. Na zastávke MHD sa mi zdôverujú, kam idú, mnohí kráčajú popri mne a zdieľajú mi svoje tajomstvá. Mladí i starí, slečny i zrelé dámy... Ženy sú zhovorčivejšie. Sám netuším, čím to je, čím ich priťahujem. Možno tým, že dokážem počúvať, a to nejedna ľudská duša potrebuje zo všetkého najviac. Byť vypočutá a napokon pochopená. Na ľuďoch si cením úprimnosť a pravdovravnosť. Zmysel pre česť a profesionalitu. Vyhýbam sa farizejom, vyhýbam sa falošným úsmevom a nafúkancom. Musím ich mať však na očiach, lebo sú pre mňa ideálnym terčom satirického "šlehu". Nech je človek akýkoľvek, je vždy zdrojom inšpirácie. Od veky-vekov to tak je. Nie som sudcom, od toho sú iné "inštitúcie", som iba pozorovateľom. Ak sa chcem dopracovať aspoň k zlomku pravdy, musím byť aj v tom pozorovaní poriadne poctivý. A tu je už žriedlo k napísaniu románu.

Váš zatiaľ posledný román Búdka sufléra je autobiografický a dotýka sa obdobia vašej mladosti a vášho pôsobenia v divadlách, najprv amatérskom, potom profesionálnom. Čo vás viedlo k rozpracovaniu tejto témy, k návratom k vašim autentickým spomienkam?

Práve tie spomienky! Spomienky sú jediný poklad, ktorý vám nikto nezoberie. Azda až alzheimer... žartujem. Ktosi múdry povedal, že náš mozog je ako computer s diskom, kam si ukladá spomienky. Paradoxne najviac miesta zaberajú tie pekné či pozitívne a na tie zlé a kruté sa zabúda. Uvediem príklad: Matka pri bolestiach pri prvom pôrode už druhý pôrod zažiť nechce... A po čase zatúži po druhom dieťati. To ten computer zmaže bolestivé spomienky. Ľudia, ktorých som v živote stretával, ma obohacovali. Priateľov som si vyberal veľmi pozorne. Učil som sa, ako úspešne prežiť túto cestu slzavým údolím. Patrí im hold a ako to dokáže autor vyjaviť? Nuž, textom... Uvažujem pokračovať v spomienkach na dôležité obdobia v mojom živote. Niečo som životu dlžný. Spomienky na časy, kedy sme boli bezstarostní a možno aj šťastní. Len sme o tom vtedy nevedeli. Spomienky na blízkych a priateľov, ktorí sa pominuli. Nedá sa zvyknúť na nezaplátané diery po ich životoch.

Tématika práce v divadle je pre verejnosť veľmi zaujímavá, pretože patrí k oblastiam, do ktorých ľudia obyčajne príliš nevidia. V tomto románe ste divadelné zákulisie veľmi plasticky priblížili. Cítili ste "dieru" v témach v literárnom svete?

Vychádzali a možno aj vychádzajú memoáre, knihy spomienok. Je len málo hercov, ktorí vládnu vlastnému slovu (Króner, Satinský, Horníček). Ak vyšlo niečo konkrétne z oblasti zákulisia divadla, mi najskôr ušlo, hoci kníh o divadelnom umení je na knižnom trhu dostatok. Divadlo má vždy dva simultánne životy. Na javisku a za ním. Oboje sú zaujímavé pre svoju rôznorodosť konfliktov drámy či skutočného a nefalšovaného života za kulisami. Za poctivou prácou sú vždy potoky znoja, ale i výbuchy radosti. Zažil som to a som za to životu vďačný.

Keďže je román Búdka sufléra úplne nový, vysvetlite, prosím, čitateľom tento netradičný názov, pretože ich to istotne bude zaujímať. Prečo ste sa rozhodli práve pre takéto znenie?

Vlastne celý román vznikol na základe akéhosi vnuknutia zhora. Spomenul som si na minútovú scénu, kedy do divadla prišiel neznámy mladík hľadajúci prácu v technike. Bol to Poliak a nebral si servítku pred ústa. "Kurwa, a kde ma pan budku suflera?" Iba sme sa s kolegom na seba bezradne pozreli. Naozaj sme v divadle šepkársku búdku nemali!

Ako vnímate súčasný slovenský literárny svet? Aká je podľa vás čitateľská verejnosť, aké sú úskalia tvorby?

Priznám sa, že na trhu sa objavuje naozaj veľa knižných titulov. Ibaže, koľko z nich je naozaj literárnym a kultúrnym prínosom? Ak odmietam zúfalé slohové práce ženských románov, preklady romantických gýčových príbehov, tak musím rovnako zaujať negatívne stanovisko i k textom liberálno-progresívnej kaviarne a pomýlenej ideologickej platformy, potom už nie je naozaj veľký výber kníh, ktoré by prežili svoju dobu. Detektívky a kriminálky vojvodia ako kráľovné trhu. Pýtam sa prečo? Sú to hodnoty, ktoré zaujímajú väčšinu čitateľov? Našťastie vychádzajú aj literárne skvosty z dielne súčasných autorov, všímam si, že ženské autorky prevládajú. Je zvláštne, že štát finančne podporuje umenie, hoci by malo v prvom rade podporovať kultúru. To je však diskusia na dlhé večery...

Na záver nám prezraďte vaše ďalšie umelecké plány. Čo pripravujete pre svojich priaznivcov?

Nerád by som to zakríkol či predbiehal dobu. Riešim dilemu, či na žiadosť čitateľov pokračovať v písaní humoristického románu Chata v hmle II., alebo sa venovať analýze povojnových dramatických udalostí. Čo sa deje s jednotlivcom, so spoločnosťou po ukončení vojny? Téma ma láka pre možnosť dôkladnej analýzy. Predbežný pracovný názov je Aféra Wellington... Čas ukáže. Ďakujem za otázky.

EVA ČULENOVÁ