Postrehy čitateľov a recenzie

PIATKY I SVIATKY ZÁHORÁKOV

Miroslav Búran: Ťažký život na dzedziňe.Vydavateľtvo Signis, 2022.

V humorných poviedkových skicách všestranný autor Miroslav Búran z Jablonice (vzdelaním elektrotechnik) priam s gogoľovským ostrovtipom približuje rok života na dedine - od leta do leta. Príbehov je veľa (až 51), temer ako týždňov v roku, časové situovanie deja nie je celkom jasné. Autorovi nemožno uprieť rozprávačský talent a schopnosť reálne priblížiť život na dedine: prácu, pletky i naozajstné predsvadobné zápletky. Bez romantického pátosu a zbytočného filozofovania približuje piatky i sviatky na dedine.

Veselé príbehy z Jablonice približujú dni všedné i sviatočné. Poviedkový cyklus je spojený s postavami Joža a jeho ženy Mariše, ich vydareného syna JožkaPríbehy sa začínajú odvíjať v horúcom lete, keď "slunko pražilo jak besné" a celá úroda mohla zakapať od sucha (Pekelné léto). Jožo v týchto páľavách rozhodol sa kradnúť vodu z potoka, no po peripetiách s prerezanou hadicou "scel ‒ nescel, mosel začat využívat vodu z dzedzinského vodovodu" (a veru aj platiť). Vidiecky život je pestrý, ľudia majú svoje starosti, susedské spory, všednosť dňa si spestrujú súťažami a stávkami - výhry i prehry sú pre nich poučením, ale aj dôvodom na hrdosť či odplatu. Veselo prebehli dožinky, tancovalo sa až do rána "bíuého". Nočná hasičská súťaž je tiež veľkou udalosťou: "Ludzí tam bulo jak na Václaváku", veľmi chceli vyhrať nad Seničanmi, napokon na veľkú radosť za výdatnej pomoci mladého Jožka sa to podarilo - so vzbĺknutou popularitou prišiel aj obdiv dievčat. Mnohé situácie v dedine sú opisované detailne, názvy jednotlivých príbehov prezrádzajú dejovú líniu: Záhradkárska výstava, Hodový čurbes, Farské opekačky.V poviedke Zrušený vlak autor opisuje patálie s cestovaním: "Hlavňí vlakovú stanicu ‒ otát sa dá ít osobákem buť do Trnavy, alebo do Kútú, a ešče tú lokálňí v stredze dzedziny, kade jezdzila tá místňí lokálka" "Tak nám tí kancelárské krysy z hlavňího mjesta zavreli stoštyriročňí trať. Jabuoňičanom to bulo hrozňe lúto. Nemohli sa s tým zmírit[1]. V autobusi sa karty nedali hrát, tak s tým skončili..."

Úsmevne sú zobrazené najmä dni sviatočné a tradície kraja, zreťazené názvy poviedok mapujú kalendár sviatkov a s nimi spojené zvyky, zábavy, spôsob prípravy jedál: Katarínska zábava apríchod Mikuláša, Prípravy na Vianoce, Štedrý večer, Bjesný Silvestrer, Trojkrálové čary, Fašagové mlaskání, Pochovávaní basy, Pustové mísení, Veselá Veliká noc, Stavjaní mája, Úspješný juniáles... V záverečnej časti mladý Jožko pri pohľade z kameňolomu na mýtický hrad Korlátka (na skalnom zube Malých Karpát pri Cerovej-Rozbehoch) požiadal Julku o ruku. Romantický kopec - romantický koniec. Po dôkladných svadobných prípravách (všetko musí byť perfektné - len aby rodiny v hanbe nezostali) nastáva Deň D - svadobný. Bol to síce horúci júlový deň, ale svadba sa už odkladať nedá, a ani nemôže - opäť sa tancovalo až do rána bieleho. A začína sa nový kolobeh života.

Kniha je venovaná najmä Záhorákom - celá je totiž písaná záhorským dialektom - pýtate sa, či "echtovným"? Autor však konzultoval s krajanmi, ba aj s dvomi dialektológmi - kriticky to iste budú komentovať jeho súkmeňovci (niektorí odborne, iní zápalisto pri vínku). Nuž, nechajme túto otázku na posúdenie Záhorákom, dôležité je, že sa pri knihe zabavia, niektorí možno aj spoznajú, podiskutujú o nárečí. Búran napísal už temer tucet kníh, niektoré z nich boli odmenené. Tentokrát sa rozhodol úplne zmeniť žáner - po troch básnických zbierkach a viacerých románových novelách, dvoch detských knihách chce rozšíriť spektrum špecifického žánru kníh písaných dialektom - či to bol krok úspešný, ukáže čas. O príťažlivý vzhľad knižky a jazykovú úpravu sa zaslúžila jeho krajanka, vydavateľka Eva Čulenová z vydavateľstva Signis. Pokladáme za potrebné pripomenúť, že konkurencia kníh z moravsko-slovenského pomedzia je veľká. Záujem o literárnu tvorbu v tomto regióne významne podporuje aj Záhorská knižnica v spolupráci so Záhorskou galériou Jána Mudrocha v Senici, ktorá od r. 2011 každoročne organizuje súťaž Kniha Záhoria. A aké sú podmienky súťaže? Podľa autorky K. Soukupovej súťažiť môžu knihy, "ktorým nechýba medzinárodné knižné označenie ISBN, sú o Záhorí, o Záhorákoch, zo Záhoria alebo od autorov či vydavateľov pôvodom z regiónu alebo na Záhorí žijúcich". V ostatnom 12. ročníku tejto súťaže bolo zaregistrovaných 57 titulov, doteraz rekordný počet prihlásených bol v roku 2016, keď sa v ankete o priazeň čitateľov uchádzalo až 65 titulov (pozri podrobnejšie https://zahori.sk/58175/zahorska-kniznica-vyhlasila-12-rocnik-sutaze-kniha-zahoria/). Želáme tejto knihe z Jablonice mnoho čitateľov.

Hedviga Kubišová

Pomáhajme deťom rozvíjať logické myslenie

Miroslav Židek: Tajomstvá malej násobilky. Metódy výučby malej násobilky a súvislosti v nej. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Signis, 2021, 50 s. Revidoval: Ing. Ondrej Gaššo. Grafická, formálna a jazyková úprava: Ing. Ondrej Gaššo.

Každý z nás sa denne používa drobné či zložitejšie výpočty, aj keď sme iste mnohí hneď po maturite zabudli na zložité matematické vety z tzv. vyššej matematiky, dávnejšie sa už nezamýšľame nad tým, "koľko vrcholov má hranol s dvadsiatimi siedmimi hranami". Je však isté, že bez malej násobilky sa v živote neobídeme. Možno si aj vy spomínate na trampoty z detstva, keď ste sa ju spamäti drilovali, vo vreckách skrkvané ťaháčiky, tabuľky pripnuté na poličke či chladničke, a predsa výsledná známka spravidla horšia ako v iných predmetoch. To isté prežívajú naši školáci, často s nechuťou sadajú k matematickým zošitom, aby úmorne riešili úlohy. Viete však, že existujú aj iné, radostnejšie a zábavnejšie učenie násobilky?

Na pomoc učiteľom, rodičom i žiakom vyšla vo vydavateľstve Signis dôvtipne rozpracovaná kniha - metodická príručka matematiky Tajomstvá malej násobilky. Jej autor Miroslav Židek v úvode naznačuje svoj cieľ - chce pomôcť tým, ktorí sa učia/učia malú násobilku, aby pochopili mnohé, alebo aspoň niektoré zo zaujímavých zákonitosti násobilky. Spolu s autorom veríme, že naštudovanie/používanie tejto príručky uľahčí život učiteľom, ale aj žiakom - veď vzdelávať sa musíme všetci celý život. A ak si niektoré číselné zákonitosti osvojíte, získate nové poznatky, ktoré sú prepojené so životom každého z nás. V úvode autor funkčne a priliehavo cituje zo spomienok žiačky: "(...) rodičia ma doma nenútia učiť sa násobilku spamäti. Ocino mi ukázal rôzne spôsoby jej výpočtu a mňa to tak bavilo, že som si sám začal vymýšľať rôzne príklady. Matematika je všade okolo nás. Vždy, keď niečo daruješ, tak odpočítavaš alebo delíš. Keď niečo dostaneš - pripočítavaš a násobíš. Objednáme si napríklad pizzu a rozdelíme ju na časti podľa počtu prítomných ľudí." Prekvapila nás aj pôvodná sémantika slova násobenie, inak aj množenie, podľa autora: "... odtiaľ je už len kúsok k vyjadreniu dnes používaného slova "násobiť", k zneniu, ktoré vyslovovali naši predkovia. Pôvod slova vidím v množení niečoho. Naši predkovia používali na vyjadrenie množenia slovo "honobiť ". Jeho význam a vyjadrenie bolo "dačo zháňať - nadobúdať." Napríklad majetok, alebo peniaze.

Kniha nerieši iba výučbu malej násobilky. Poukazuje tiež na rôzne zaujímavé zákonitosti, ktoré platia medzi radom štvorcových a obdĺžnikových čísel. Pre ilustráciu nazrieme do obsahu výkladovej časti publikácie: Metódy výpočtu súčinov malej násobilky, Súvislosti v tabuľke malej násobilky, Magická uhlopriečka, Rozdiely medzi činiteľmi súčinov (plus a mínus v zrkadlovom obraze), Figurálne čísla, Štvorcové čísla, Obdĺžnikové čísla, Trojuholníkové čísla, Rozdiel tretích mocnín dvoch po sebe idúcich čísel, Základné trojice Pytagorových čísel. Nebudeme vám viac prezrádzať - ak sú vám tieto pojmy iba matne povedomé a chcete sa s nimi hlbšie oboznámiť­­, siahnite po tejto názornej publikácii, doplnenej množstvom tabuliek (je ich až 43) a obrázkov. Autor však nepopiera, že "všetko, čo sa chceme rýchlo a kvalitne naučiť, si musíme častejšie precvičovať." Súhlasne s ním to tvrdia mnohí učitelia matematiky, ale aj iných predmetov, ktorí neraz rezignovane konštatujú, že problémy niektorých stredoškolákov pramenia z nedostatočného zvládnutia malej násobilky. Pripomenieme aj fakt, že na oplátku je na facebooku rubrika "nenávidím svoju matikárku a matikára". Musíme však pripustiť aj to, že vyučovanie matematiky je neraz skôr ako "učenie o matematike" a že je neraz je odtrhnutá od života. Preto sú otázky typu "prečo sa to máme učiť" také časté - a učiteľ by mal byť pripravený na ne odpovedať. Iba stručne si naznačme učebné ciele vyučovania matematiky - prispieva k rozvoju tvorivých schopností, myšlienkových operácií, priestorovej predstavivosti, k vytrvalosti, pracovitosti, vôľových čŕt osobnosti žiaka a pod. (cit. Učebné osnovy pre vyučovanie matematiky pre I. stupeň ZŠ, inováciu koordinoval Ľ. Bálint).

Autor sa odborne venuje teórii čísel už viac ako 40 rokov (hoci profesionálne sa nevenuje vyučovaniu matematiky). Svoje poznatky už prezentoval napr. v Krajskej knižnici v Žiline, o rozložení prvočísel v rade "N" čísel na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave a na konferencii Jednoty českých matematiků a fyziků (JČMF) v Hradci Králové. Zaujali nás jeho úprimné, ľudské a presvedčivé slová, skromne naznačujúce aj osobnú snahu pokračovať v zdokonaľovaní, ktoré vyslovil v závere publikácie. Keďže tieto slová majú aj všeobecnejšiu platnosť, zdá sa nám priliehavé citovať ich: "Nemám patent na rozum, som rovnako výnimočný ako ste výnimočný vy, váš manžel či manželka, vaši rodičia, deti alebo priatelia. Možno viete o iných metódach a možno viete vylepšiť tie, ktoré som Vám v tejto knihe ukázal, vaše podnety rád zvážim. Pretože ak si ľudia prejavujú úctu, rešpekt a pochopenie, vtedy môžu vynikať nové myšlienky a ľudstvo ako celok sa posúvame ďalej."

Hedviga Kubišová

Tomáš Winkler Čas pred nesmrteľnosťou. 2. upravené vyd. Banská Bystrica: Signis 2022. 224 s.

V marci 2021 sa literárna obec v Martine na Národnom cintoríne rozlúčila s Tomášom Winklerom, nestorom slovenskej literárnej biografie. Odišiel do večnosti ubolený pozemským životom, intelektuálne však pracoval (perom i slovom) až do konca života, podobne ako najväčšie osobnosti slovenského literárneho života, o ktorých často uvažoval a písal. Prvé vydanie diela Čas pred nesmrteľnosťou vyšlo v r. 1998 v Matici slovenskej, rýchlo však bolo rozpredané (preto neskôr ešte aj v dotlači). Krátko pred svojím odchodom do kráľovstva večného času udelil súhlas na druhé vydanie tejto knihy vydavateľstvu Signis. žiaľ, tohto vydania sa už autor nedožil. Nikdy sa nevzdával svojich tvorivých ideálov, ba aj iných podnecoval k tvorbe, často poskytoval autorom odborné literárno-historické pripomienky k ich tvorbe, rád by totiž odovzdal svojím následníkom žezlo i kormidlo znalca literárnej histórie i biografie.

Druhé upravené vydanie vzniklo na základe rukopisu, ktorý poskytol vyd. Signis sám autor, takže oproti prvému vydaniu sú v ňom niektoré zmeny a doplnenia. Prínosom je erudovaný predslov z pera doc. PaedDr. Pavol Pareničku, CSc., zo Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej pod názvom Čas a nesmrteľnost´ ako základné kategórie literárnej tvorby Tomáša Winklera. Autor predslovu iba akoby "mimochodom" vystihol nosnú ideu jeho diela: "(...) najznámejšia úvaha Tomáša Winklera bola publikovaná pod názvom Čas nám dá za pravdu, jeho klasická kniha o dejinách Matice slovenskej dostala názov Vrastanie do času, biografii o Jozefovi Škultétym dal podtitul Svedok čias minulých a jedno z jeho najslávnejších biografických diel o devätnástich postavách zo slovenských dejín sa nazýva Čas pred nesmrteľnosťou." Parenička chronologicky približuje peripetie Winklerovho tvorivého i osobného života, autora biografických miniatúr slovenských velikánov s akcentom na utrpenie posledných dní. Predslov systematicky kategorizuje širokú škálu jeho tvorby: Kultúrnohistorické dielo, Biografické dielo, Umelecká tvorba, Publicistika Redakčné a edičné aktivity, Literatúra faktu - a napokon vysvetľuje motívy T. Winklera, ktoré ho priviedli k napísaniu tejto knihy. Upozorníme na devótne skromnejší podtitul Pareničkovho predslovu Na margo druhého vydania Winklerovej knihy Čas pred nesmrteľnosťou. Keďže sme už vyššie uviedli, že Winkler by rád odovzdal žezlo literárneho biografa, zdá sa nám, že v precízne zostavenom predslove sa skúsený autor a literárny vedec P. Parenička (na konte má už 58 kníh) prezentoval ako dokonalý znalec Winklerovho tvorivého života. Tieto rozsiahle poznatky by si vari zaslúžili aj publikovanie v širšie koncipovanom diele dedikovanom nášmu poprednénu životopiscovi.

Doslov k 2. vydaniu napísal generačne mladší pracovník z SLÚ Matice slovenskej PhDr. Lukáš Perný, PhD. Opisuje svoje prvé stretnutie s týmto významným dielom, podrobnejšie interpretuje jednotlivé medailóny zo svojho uhla pohľadu a vyjadruje osobný postoj k dielu: "Sú knihy, ktoré aj vo fanatickom kozmopolitovi dokážu prebudiť národné cítenie. Knihy, ktoré sú písané nielen s vysokou erudovanosťou, ale aj s citom a čitateľskou atraktivitou. Darujte túto knihu človeku, ktorý pohŕda všetkým národným a je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že po jej prečítaní prehodnotí svoje názory. Čo sa Winklerovi v tejto knihe podarilo, a to chcem zdôrazniť, že podobne ako Vladimír Mináč, oživil sochy velikánov a urobil z nich reálnych ľudí, ktorí okrem dejín museli riešiť aj svoje osobné problémy vzťahové, zdravotné či existenčné. A tak čitateľ získava autentické svedectvo o tom, akí boli, o tom, že boli nielen osobnosťami z veľkých pamätníkov, ale aj ľuďmi, ktorí mali svoje bežné každodenné problémy." V závere Perný tiež konštatuje nedostatočné ocenenie Winklerovej osobnosti.

S myšlienkou pripraviť 2. vydanie knihy prišla Eva Čulenová z vydavateľstva Signis, jeho bývalá kolegyňa z Filologickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, kde krátky čas Winkler vyučoval literárnu históriu. Mala teda možnosť spoznať nielen jeho tvorivú osobnosť, ale aj názory na umeleckú tvorbu, jeho postoje k veciam národným, ako o tom píše vo vydavateľskom doslove. Patrí jej uznanie za prekonávanie náročných technických a finančných prekážok pri zostavovaní druhého vydania.

Ako najlepšie prispieť k vzbudeniu záujmu o knihu, znázorňujúcu prežívanie posledných dni slovenských velikánov, ktorí v okamihu smrti zostali živí - svojím dielom? Citujeme z 2. vydania knihy: < [S fyzickým skonom týchto velikánov ich dielo ostáva nesmrteľné, len telesnú schránku opustila duša, jej duch premietnutý do diela ostáva pre prítomnosť a najmä budúcnosť; P. Parenička, s. 12]; < [Nemôžem sa ubrániť pocitu, že v tejto knihe je čosi nadprirodzené, niečo, čo preniklo spoza hmly večnosti; Perný, s. 228]; < [Dielo ponúkame preto, aby jeho duchovné posolstvo nezaniklo. A aj preto, že Tomáš Winkler ním žije svoj čas nesmrteľnosti; Čulenová, s. 231]; < a napokon Leopardiho myšlienkou z Winklerovej knihy: Dve veci má svet: Lásku a smrť.

Hedviga Kubišová

Z Doslovu Lukáša Perného, pracovníka Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej, z tejto knihy:

Ku knihe Čas pred nesmrteľnosťou som sa dostal ešte počas vysokoškolských štúdií aj vďaka nebohému docentovi Ivanovi Dubničkovi, ktorý v tom čase prednášal pre potenciálnych kulturológov predmet k dejinám slovenskej kultúry a zaradil medzi odporúčanú literatúru dve knihy od Tomáša Winklera - Čas pred nesmrteľnosťou a Cesty na popravisko. Obe knihy som čítal v čase, keď som písal knihu o Ladislavovi Novomeskom. Bol to posledný rok vysokoškolského štúdia a rozhodol som sa venovať ho práve štúdiu národnej kultúry. V tejto súvislosti musím povedať, že Winklerove texty mi pomohli bližšie pochopiť význam vlastenectva a zdravého národného cítenia, ktoré mi predtým nebolo až tak blízke, ba dokonca cudzie.

Winklerova kniha v beletrizovanej forme opisuje posledné dni slovenských kultúrnych dejateľov pred tým, než sa odobrali na duchovnú púť večnosti. Je to dielo hlboké, písané až duchovno-meditatívne človekom, ktorý má k opisovaným osobnostiam blízky vzťah, pociťuje k nim duševnú spriaznenosť a empatiu. Ako by niektoré vety autorovi diktovali spoza závoja večnosti samotní mŕtvi, akoby duchovia týchto osobností stáli nad Winklerovým stolom a našeptávali mu, ako knihu napísať. Na knihe je pozoruhodné, že venuje rovnaký priestor tak známym postavám slovenských dejín, ako boli Ján Hollý, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Andrej Sládkovič, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, ako aj menám ako Mikuláš Dohnány či Ľudovít Kubáni. Taktiež pozoruhodne prepája osobnosti 19. a 20. storočia (od štúrovcov až k osobnostiam ako Kukučín, Makovický, Škarvan, Rázus, Červeň či Vámoš). Na pozadí Leopardiho výroku - "Due cose ha il mondo - amore e morte" (Dve veci má svet - lásku a smrť.) - nám spisovateľ rozpráva o osobnostiach, ktoré poznáme z názvov ulíc, námestí, pamätníkov a monumentov. Približuje nám ich ako ľudí, ktorí milovali, trpeli, liečili sa z ťažkých chorôb (tak psychických, ako fyzických), tvorili, bojovali, ale aj si užívali život a tešili sa z neho /.../

Kniha má terapeuticko-meditatívny účinok. Filozofické, existencialistické vyrovnávanie sa so smrťou a ľudskou pominuteľnosťou zdá sa byť špeciálnou winklerovskou arteterapiou. Zmierenie sa so smrťou, zdá sa byť ľahšie, ak o ňom čítame v kontexte veľkých osobností a veľkých duchov národa, ktorí nezomreli zbytočne. Hovorí sa, že dôstojnú smrť si človek musí zaslúžiť a veru nie každému dejateľovi sa tento dar dostal. Winkler však na niektorých osudoch ukazuje, že odísť sa dá aj vyrovnaný a spokojný. Ale kam odišli? Akoby celá kniha zanechávala otáznik, čo bolo ďalej. Kam odišiel veľkých duch Štúrov, Šafárikov či Hurbanov? Mohli sa len tak rozplynúť alebo ďalej tvoria kdesi za bránou večnosti? Nemôžem sa vzdať pocitu, že práve Winklerova kniha ukazuje, že smrťou sa to nemôže končiť. Takí veľkí duchovia národa sa nemohli len tak rozplynúť vo vzduchoprázdne. Napokon už samotný dôkaz, že o nich dodnes čítame je dôkazom ich nesmrteľnosti... Aj Tomáš Winkler už nie je medzi nami, smrteľníkmi, podobne ako národní dejatelia, ktorých osudy v tejto knihe bravúrne a s citom opísal. Snáď sa Winkler tam kdesi na druhom brehu stretol so všetkými osobnosťami, o ktorých osudoch v tejto knihe písal. A možno sa s ich duchmi stretával i za života. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že v tejto knihe je čosi nadprirodzené, niečo, čo preniklo spoza hmly večnosti.

Sú knihy, ktoré aj vo fanatickom kozmopolitovi dokážu prebudiť národné cítenie. Knihy, ktoré sú písané nielen s vysokou erudovanosťou, ale aj citom a čitateľskou atraktivitou. Darujte túto knihu človeku, ktorý pohŕda všetkým národným a je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že po jej prečítaní prehodnotí svoje názory. Čo sa Winklerovi v tejto knihe podarilo, a to chcem zdôrazniť, že podobne ako Vladimír Mináč, oživil sochy velikánov a urobil z nich reálnych ľudí, ktorí okrem dejín museli riešiť aj svoje osobné problémy vzťahové, zdravotné či existenčné. A tak čitateľ získava autentické svedectvo o tom, kým boli, o tom, že boli nielen osobnosťami z veľkých pamätníkov, ale aj ľuďmi, ktorí mali svoje bežné každodenné problémy. Národní dejatelia, spisovatelia, kultúrni činitelia vo Winklerovom svete nie sú iba vzdialené tiene z minulosti, ale reálne, živé osobnosti, ktoré môžu zaujať aj dnešného mladého čitateľa. Tomáš Winkler je nielen bravúrny literárny historik (vedec), ale predovšetkým mimoriadne talentovaný slovotepec, spisovateľ alebo umelec slova, ktorý je v súčasnosti stále nedocenený. Podať informáciu atraktívne je mnohokrát ťažšou úlohou než samotná strohá veda. Winkler vytvoril dielo, ktoré je na pomedzí osvety a vedy. Jeho vedecký prínos spočíva v zhromaždení faktov, jeho umelecký prínos vo vycibrenom spisovateľskom štýle a napokon jeho osvetový prínos v tom, že približuje národných dejateľov širšiemu čitateľskému okruhu. Verím, že niekedy v budúcnosti sa o Winklerovom spisovateľskom talente bude hovoriť aj vo svete.

PhDr. Lukáš Perný, PhD., Slovenský literárny ústav Matice slovenskej

Tomáš Winkler : ČAS PRED NESMRTEĽNOSŤOU. Banská Bystrica : Signis 2022. ISBN 978-80-99936-31-8

Barbora Gazdíková

Reedícia knihy Čas pred nesmrteľnosťou od Tomáša Winklera nastala po dlhých 24 rokoch, tentokrát vo vydavateľstve Signis. Ide o nezvyčajnú sondu do života známych literárnych dejateľov. Tomáš Winkler bol spisovateľom a dlhoročným pracovníkom Matice slovenskej a do literárneho života na Slovensku prispel mnohými dielami. Jedným z jeho výrazných literárnych počinov bola nepochybne kniha Čas pred nesmrteľnosťou. Predslov v knihe napísal Pavol Parenička a doslov Lukáš Perný, obaja sú pracovníkmi Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej.

Publikácia približuje život devätnástich "literárnych klasikov", ktorí majú v literatúre dodnes svoje čestné miesto. V podstate by sme mohli povedať, že ide o ich biografiu, no nie tak celkom. Životné príbehy spája jeden jediný motív - smrť. Každého zastihla v inom životnom období a rozdielnom duševnom rozpoložení, no literárna obec na nich nikdy nezabudne.

Kniha skúma okrem posledných okamihov života aj rôzne formy smrti a zároveň poukazuje na to, aký je život krehký, čo zistil aj samotný Šafarik: "V stredu ráno už nepoznal svojho zaťa Dr. Jirečka, ktorý narýchlo prišiel z Viedne. V ten istý deň napoludnie zomrel." (Winkler, str. 46). Smrť sa tu ukazuje ako nečakaný hosť a nepripraveného zastihla aj Mikuláša Dohnányho: "Ani len netušil, že Najvyšší mu vymeral len niekoľko rokov života." (Winkler, str. 48)

Niektorí nemali jednoduchú a rýchlu smrť, ale smrtka ich dobiehala postupne, pričom jedným z týchto ľudí bol aj Ľudovít Kubáni: "Existenčné starosti nedovoľujú mu úplne sa sústrediť na prácu, prosí priateľa o pomoc, pretože kopať krompáčom nevládze, žobrať sa hanbí." (Winkler, str. 59) Na základe týchto dvoch protipólov smrti, môžeme premýšľať, ktorá z nich je "mierumilovnejšia".

Častokrát nastali aj nečakané životné peripetie, ktoré vyústili do smrti. Bolo to tak aj v prípade Ľudovíta Kubániho, ktorý mal zdravotné ťažkosti, no jeho životný osud bol úplne iný: "Začala sa škriepka. Už vstávali aj od susedného stola, aby protivníkov oddelili, nik však nezbadal, že Antalík vytiahol z vrecka nôž a vtasil ho bez rozmýšľania Kubánimu priamo do hrude." (Winkler str. 64) Zároveň v knihe môžeme pozorovať, že psychické a duševné problémy boli aktuálne už veľmi dávno: "Roku 1886 vyšla Banšelovi jediná básnická kniha Túhy mladosti, ale ani tá mu nepriniesla väčšiu radosť, i keď ju mladá generácia priaznivo prijala, vyzdvihujúc jej princípy - princípy slobody a lásky. Depresia ho neopustila do konca života. Vysedával doma vo svojom lučenskom byte, nevychádzal na ulicu." (Winkler, str. 134) Rovnaký osud postretol aj Dušana Makovického, ktorý bol nielen spisovateľom, ale aj lekárom: "Teraz už niet ničoho. Tvrdá realita: choroba, starosť o ženu, o dieťa, starosť o každodenný chlieb, zodpovednosť za potomka, ktorý ešte nie je na svete... Priveľa tvrdých realít, málo telesných a duševných síl. A duch poddal sa týmto nárazom. Chorá duša Dušana Petroviča Makovického nevydržala."(Winkler, str. 177).

Samozrejme, kniha neanalyzuje len život a "čas pred skonom" spomínaných literárnych dejateľov. V knihe nájdete aj posledné okamihy života katolíckeho farára a spisovateľa J. Hollého, evanjelického kňaza a básnika J. Kollára, farára a básnika A. Sládkoviča, prekladateľa a básnika S. B. Hroboňa, politika a básnika V. Paulínyho-Tótha, básnika a jazykovedca M. M. Hodžu, spisovateľa a politika S. H. Vajanského, právnika a spisovateľa P. O. Hviezdoslava, prozaika a lekára M. Kukučína, prekladateľa a spisovateľa A. Škarvana, kňaza a publicistu M. Rázusa, prozaika J. Červeňa, lekára a prozaika G. Vámoša.

Ide o veľmi precízny literárny počin, ktorý odzrkadľuje kopu úsilia a precízneho mapovania osudov vyššie spomínaných spisovateľov. Je veľkým prínosom pre literárnu obec, pretože z tejto knihy môžu vychádzať ďalšie odborné publikácie o literárnych dejateľoch, ktorí už nie sú medzi nami. Zároveň je potrebné vyzdvihnúť to, že je napísaná veľmi beletristicky a prístupne aj pre všetkých ostatných čitateľov, ktorých zaujímajú posledné okamihy života týchto velikánov.

Pre mladého človeka, ktorý sa zaujíma o literatúru, je takýto formát knihy veľmi špecifický a zaujímavý. Nejde len o holé konštatovanie autobiografických faktov, ktoré si v škole musíme vypočuť a prípadne sa ich naučiť na skúšku. Čas pred nesmrteľnosťou ponúka dôslednú sondu do života autorov iným spôsobom, ide o beletristicky a hlavne pútavo podané životopisné údaje, ale aj celkový život autora až po posledné minúty jeho života. Prostredníctvom ucelených príbehov dokážu aj mladí ľudia lepšie pochopiť vtedajšie životné pomery, politickú situáciu a mnohé iné aspekty, ktoré ovplyvňovali vtedajší život. Práve z tohto dôvodu má kniha potenciál zaujať študentov, žiakov a mnohých ďalších mladých ľudí, ktorých zaujíma história alebo život a dielo konkrétnych spisovateľov.

K dospelosti cesty vedú / cez školu a prvú abecedu...

Publikované v Literárnom týždenníku, 2022

Oľga Goč: My igraem [Hráme sa]. 1. vydanie. Banská Bystrica: vyd. Signis, 2022, 72 s. ISBN 978-80-99936-27-1. Vydanie knihy podporil Kultminor - grant Ministerstva kultúry SR pre národnostné menšiny.

Na knižných pultoch sa objavila pútavá detská knižka - príjemne nás prekvapila nápaditými detskými ilustráciami, grafickým dizajnom, farebnosťou, najviac však tým, že je písaná azbukou. Autorka ruského pôvodu Oľga Gočová dlhodobo žije na Slovensku, k napísaniu knihy ju inšpirovali jej vnúčikovia a iné deti, ktoré spolu s autorkou ilustračne prispeli nápaditými obrázkami. Knižka je primárne určená pre mladšiu vekovú kategóriu detí, zrejme však zaujme aj tých rodičov, ktorí by chceli rozšíriť obzor svojich detí, pri spoločnom čítaní im môžu pomôcť zvládnuť základy ruskej abecedy. Nemožno ju však považovať za učebnicu, ide o doplnkové čítanie pre nielen pre prváčikov, ale aj pre ostatné deti mladšieho školského veku, ktoré už zvládli slovenskú abecedu a chcú sa naučiť aj inú. Ak si totiž pozornejšie prečítame názov článku, všimneme si, že cesty k dospelosti vedú síce cez prvú abecedu, ale určite nám nepostačí zvládnutie iba tej prvej, človek sa na ceste k dospelosti chce/musí naučiť aj ďalšie abecedy/jazyky. Knižka O. Gočovej poskytuje deťom možnosť spoznať ruskú azbuku, keďže aj naše písmo/písomníctvo sa vyvíjalo "v duchu cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy" (podľa preambuly Ústavy SR).

V prvej časti Veselyje bukvy sa zoznámime s prepisom slovenských mien do cyriliky azbuky, prináša úsmevné a rytmické básničky, väčšinou sa autorka snaží zachovať v nich združený rým, miestami však využíva (viac či menej úspešne) aj iné druhy rýmu. Vtipne a účelne zapája onomatopoické/zvukomalebné slová, ktoré uľahčujú zapamätanie básne, napomáhajú totiž k fixácii grafickej podoby písmena (grafémy) i zvukovej podoby (fonémy), napr. Žanka, Žofinka i Želka / imenami zažužžali. V druhej časti knihy My igraem sú zahrnuté rozsiahlejšie básne, tematicky orientované na detské aktivity: hry, kamarátstvo, športovanie, ale aj hudba - niektoré dvojstránky uvádzajú texty piesní s notovým zápisom Márie Kasperovej. Zdá sa nám však, že záveru knihy by prospel aj prológ v slovenčine ...

Spätný náhľad do detských kníh nás prirodzene priviedol k otázke, čo majú tieto motivačné knihy s abecednou tematikou spoločné - je to hravosť, vtip, žartovné rýmovačky a rytmus s cieľom uľahčiť zapamätanie písmen i veršov. Príťažlivá grafická úprava robí z týchto kníh priam zberateľské kúsky - je nám ľúto zriecť sa ich, a veru aj po odrastení detí ich odkladáme pre vnúčatá. A odlišné? - Na ilustráciách sledovaných slovenských kníh sa podieľali profesionálni umelci, zatiaľ čo prezentovaná knižka My igraem je nápadito, so srdcom doplnená insitnými detským kresbami, grafickú úpravu knihy zjednotila a kvalitne dotvorila Eva Čulenová z vyd. Signis. V textovej oblasti sa nám zdá, že v ruskej detskej literatúre býva explicitnejšie vyjadrený výchovný a vzdelávací aspekt. Platí to napr. aj pre Gočovej báseň o písmene C (V slovackom zvučany - Cyril i Metod, po rusky Kirill i Mefodij), ktorú zakončuje morálnym imperatívom (Vy russkij jazyk postarajtes sbereč, učite ego i ľubite). V sledovanom výbere slovenských autorov je podčiarknutý estetický aspekt a dôrazne zohľadnený vek dieťaťa, výchovný aspekt býva spravidla prítomný iba implicitne, možno ho však s deťmi vydedukovať pri spoločnom čítaní.

Tým, ktorí by chceli hlbšie nazrieť do problematiky zahraničnej detskej literatúry, odporúčame publikáciu R. Rusňáka Svetová literatúra v didaktickej komunikácii (Prešov, 2009). Autor v predslove pripomína didaktické slová S. Michalkova o tom, že prečítanie dobrej knihy v pravý čas môže rozhodnúť o jeho osude, ako aj poetické vyjadrenie Daniela Heviera o stretnutí s detskou knihou: "... je to neustále sa stretávanie s vetrom, ktorý sa nedá chytiť do dlane a ktorý vnímame len vtedy, keď nám vojde do vlasov alebo nám pohladí líce".

H. Kubišová

Ku knihe Oľgy Goč My igraem

Ruská autorka dlhodobo žijúca na Slovensku Oľga Goč ponúkla deťom veľmi zaujímavú a krásne ilustrovanú detskú knižku. Nejde o obyčajnú detskú knižku, ktorých je na trhu veľké množstvo, a práve tým je výnimočná. Ide o súbor ruských detských básní, piesní a riekaniek, ktoré sú zoradené abecedne a dotvorené detskými kresbami, ktoré patria vnučkám spisovateľky. Kniha je veľmi dobrým prostriedkom na učenie ruského jazyka. Všetky básničky, riekanky a piesne sú nenáročné, pričom pozitívne vnímam aj to, že ide o väčší typ písma, ktorý je dobre čitateľný a deťom sa takýmto spôsobom text sprehľadňuje. Každá jedna strana knihy je sprevádzaná detskými kresbami, ktoré sú farebné a pestré. Práve tieto kresby môžu pomôcť upútať pozornosť aj pri mladších deťoch, a preto knihu vnímam ako vhodnú pre akúkoľvek vekovú kategóriu. Zároveň môže byť kniha pomocníkom aj pre starších ľudí, ktorí sa rozhodli naučiť tento jazyk.

Barbora Gazdíková

Ak si budú všetci navzájom pomáhať, svet je oveľa krajšie miesto pre život (H. Kubišová) - publikované v: Orol tatranský 10/2022

Miroslav Búran: Veveričkine trampoty. Banská Bystrica, Signis 2022, 81 strán. Ilustrácie a obálka: Ivana Vargončíková.

Všestranný autor Miroslav Búran (absolvent elektrotechnickej priemyslovky) už nie je nováčikom na literárnej scéne, žije a tvorí v Jablononici. Napísal tri samostatné knižky poézie Podoby (Mezera - ČR); Štyri ruky života (Formát 2014), Potreba milovať (DALi, 2014), jeho básne boli zaradené aj do kolektívnej básnickej zbierky Sólo pre 9 hlasov (Ikar, 2014). Jeho románové novely pre dospelých sa zaoberajú problematikou spletitých vzťahov (Návrat do prítomnosti (2015), Poblúdenie, Richard Lunter - Kicom, 2016), ako aj ľudských osudov ovplyvnených politickými neduhmi doby Väzenie Dúfať (Richard Lunter - Kicom, 2019). Po čitateľskom úspechu jeho prvej detskej knižky Katkine dobrodružstvá (Signis, 2020) aj svoju najnovšiu knižku venoval deťom a sme presvedčení, že aj táto si nájde svojich priaznivcov a vďačných čitateľov. Jeho doterajšia tvorba sa stretla iba s pozitívnymi ohlasmi. Pochvalu si zaslúži aj editorská práca Evy Čulenovej z vydavateľstva Signis, ktoré počas rokov svojej existencie vydalo okrem rozsiahleho súpisu odbornej literatúry a beletrie už okolo desať kníh príťažlivých detských kníh.

Pre deti majú zvieratká zvláštne čaro, rozprávky o nich sú preto prirodzene vítané so záujmom. Ľudia odjakživa pripisovali zvieratám ľudské vlastnosti - každé dieťa predsa vie, že líška je falošná, zajac bojazlivý, vlk zlý a hlúpy. V novej knižke Miroslava Búrana, určenej pre mladšiu vekovú kategóriu, spoznávame aj vlastnosti iných zvieratiek. V centre deja je roztomilá veverička Radka, teraz ju však trápia zdravotné problémy, a tak sa na radu hrdličky vyberie na púť za skúseným lesným liečiteľom - starým jazvecom Jožom. Podobne, ako keď vajce išlo na vandrovku, pridávajú sa aj k nej iné zvieratká trápené rôznymi ťažkosťami: veveričke nefungujú labky, drozd Rasťo už nelieta s ľahkosťou pre boľavé krídelká a zajko Félix sa zase trápi tým, že nerastie ako sa patrí, a to napriek tomu, že veľa papká. Ubolená cháska ani netuší, koľko nástrah ich čaká na nebezpečnej ceste lesom. Vzájomnými silami sa im podarí prekonať všetky prekážky, každý svojím dielom prispieva k úspešnosti expedície za zdravím najmä vďaka tomu, že poslúchajú cenné rady iných zvierat. Napríklad veľký znalec lesa rys ich varoval pred veľkým nebezpečenstvom v podobe starého medveďa Baribalu. A veru aj napriek tomu sa dostali do medvedích krážov a museli mu slúžiť v jeho brlohu, ba nedostalo sa im ani slovka vďaky, ani riadneho jedla. Ešteže im dobromyseľný rys Ostré oko pomohol uniknúť zo zajatia a ukázal im cestu k liečiteľovi. Jazvec Jožo im rád poskytol účinné rady o tom, ako pomocou lesných bylín zmierniť zdravotné problémy. A všetci spoločne si uvedomujú, že nič nie je krajšie ako nezištná pomoc...

Rodičia svojim deťom s obľubou čítajú rozprávky o zvieratkách a deti ich rady počúvajú. Vydajte sa aj vy na napínavú cestu lesom s veveričkou Radkou a priblížte svojim ratolestiam život lesných zvierat. Knižku môžete využiť aj na rozvoj detskej fantázie a pocitu spolupatričnosti. Obdivuhodná je autorova schopnosť vstúpiť do sveta zvierat, dynamicky stupňovať napätie deja, prirodzenosť a živosť jeho rozprávačského štýlu, a najmä ambícia nevtieravo podnecovať detskú empatiu, nezištnosť a ochotu pomáhať slabším.

Veveričkine trampoty (B. Gazdíková)

Najnovší pripravovaný literárny počin od spisovateľa Miroslava Búrana je opäť venovaný deťom. Tentokrát sa rozhodol nazrieť do života lesných zvieratiek. Hlavnou hrdinkou príbehu je veverčika Radka, ktorú postretne veľmi nemilý problém v podobe tupých pazúrikov. Bez nich nedokáže žiť svoj plnohodnotný život veveričky, a preto jej hrdlička Milka poradí, aby navšítivila jazveca Joža, ktorý pozná riešenie na každý problém. Veveričke konečne svitne aká-taká nádej a rozhodne sa podstúpiť strastiplnú cestu do útrob lesa, aby našla jazveca, ktorý jej pomôže. Počas cesty ju sprevádzajú rôzne patálie, ale aj stretnutie s drozdíkom, ktorý má boľavé krídla a zajkom, ktorý je veľmi malinký aj napriek tomu, že veľa papá. Všetci traja sa stanú kamarátmi a pokračujú na ceste za jazvecom, v ktorého zázračné liečivé schopnosti veria. Na tejto ceste sa im stane veľa milých aj nemilých situácií, no najhoršie prichádza až v podobe zlého medveďa, ktorý lapí veveričku a zajka a spraví z nich sluhov vo svojom brlohu...

Kniha približuje silu priateľstva, ktorá je v zvieracej ríši rovnako silná ako medzi ľudmi. Zároveň príbeh poukazuje aj na to, že ak si budú všetci v živote pomáhať svet bude oveľa krajším miestom a všetci budeme šťastnejší.

O kultúrnom dedičstve a turizme v kocke (H. Kubišová)

Alexandra Bitušíková: Kultúrne dedičstvo a turizmus v 21. storočí: východiská, trendy a perspektívy. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Signis 2021, 90 s. ISBN 978-80-99936-3.

Cestovanie a turizmus sú pre väčšinu z nás spojené s letom, dovolenkou, pestrými zážitkami - pre niektorých sa cestovanie stáva celoživotnou vášňou, pre iných je turizmus predmetom štúdia/výskumu. Na úvod niekoľko názorov mladých ľudí: Najväčšia výhoda cestovania je, že môžeš spoznať odlišné kultúry sveta, vďaka tomu sa naučíš, ako žijú ľudia v iných krajinách, nebudeš brať veci ako samozrejmosť, ale ako vzácnosť a dar. Zdokonalíš sa v cudzom jazyku, ten sa najlepšie učí v zahraničí...(https://odzadu.startitup.sk). Pre vysokoškolákov začína vytúžený čas prázdnin, mnohí sa vyberú za skúsenosťami, možno aj v úlohe cestovných sprievodcov, resp. využijú letnú prax na zhromažďovanie materiálu pre kvalifikačné práce - prezentovaná publikácia môže byť pre nich inšpiráciou.

Monografia prof. PhDr. Alexandry Bitušíkovej, CSc. Kultúrne dedičstvo a turizmus v 21. storočí: východiská, trendy a perspektívy je určená poslucháčom ekonomických a filologických fakúlt, cestovného ruchu či medzinárodných vzťahov, ale aj všetkým záujemcom o turizmus. Renomovaná autorka pôsobí v súčasnosti ako profesorka na Katedre sociálnych štúdií a etnológie FF UMB, je riaditeľkou Univerzitného centra pre medzinárodné projekty UMB, členkou viacerých medzinárodných stavovských organizácií, z nich spomenieme jednu z najvýznamnejších: od roku 2015 je národnou delegátkou v Standing Working Group on Gender in Research and Innovation pri Rade Európskej únie. Publikácia vznikla v rámci projektu Kultúrne dedičstvo ako súčasť sociokultúrneho potencionálu rozvoja turizmu v lokálnych spoločenstvách. Výskumníčka v úvode priznáva, že príprava monografie bola ovplyvnená pandémiou Covid 19, čo neraz ochromilo priebeh terénnych výskumov, plány a projektové výstupy bolo nutné flexibilne prispôsobovať reálnym podmienkam. Zameraná je na dve úzko súvisiace časti, tvoriacich základ moderných interdisciplinárnych oblastí: (a) štúdie o kultúrnom dedičstve (heritage studies); (b) štúdie o turizme (tourizmus studies), analogicky je štruktúrovaná do dvoch kapitol.

V prvej kapitole Kultúrne dedičstvo autorka objasňuje teoretické koncepty kultúrneho dedičstva, jeho vnímanie (identita, autenticita, komodifikácia). Kultúrne dedičstvo "prináša istotu kontinuity prenosu vedomostí, spomienok, naratívov, morálnych hodnôt a etických princípov". Zo školských čias spravidla (iba) kladne chápaná "ľudová múdrosť a skúsenosť" však neplatí vždy univerzálne. Podľa autorkiných analýz Zátureckého prísloví nie všetky sú hodné nasledovania, niektoré odrážajú predsudky voči Židom, Rómom či ženám, podporujú "prejavy antisemitizmu, xenofóbie, rasizmu, homofóbie a iných diskriminačných tendencií". V nasledujúcej subkapitole sú predstavení hlavní aktéri turizmu: UNESCO, CoE a EÚ. K najdôležitejším organizáciám patrí UNESCO, ktoré r. 1972 vydalo v Paríži Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva (na Slovensku prijatý r. 1990). Na základe Dohovoru vznikol r. 1978 Zoznam svetového dedičstva (World Heritage List), v r. 2016 obsahoval 1052 vzácnych lokalít celého sveta. Zo Slovenskej republiky bolo zapísaných v Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva r. 2016 sedem lokalít. Doplnkovo uvádza autorka aj Zoznam nehmotného kultúrneho bohatstva (prevzaté 20. 5. 2021). Rada Európy (Council of Europe - CoE) je medzinárodná (medzivládna) organizácia európskych štátov, ktorej hlavným cieľom je ochrana ľudských práv, Slovensko je členom od r. 1993. Okrem iných významných dokumentov bol r. 1987 zostavený Program kultúrnych trás, jeho cieľom bolo oživiť kultúrne tradície známych miest. So Slovenskom súvisí Európska kultúrna cesta sv. Cyrila a Metoda. Európska únia (EU) významne podporuje zachovanie a ochranu kultúrneho dedičstva jednotlivých členských štátov prostredníctvom rôznych programov. Poskytuje poradenstvo a finančnú pomoc pri organizovaní rôznych podujatí: rok 2018 bol vyhlásený za rok Európsky rok kultúrneho dedičstva, od r. 1985 sa konajú Dni európskeho kultúrneho dedičstva, od r. 2013 je udeľovaná Značka európskeho dedičstva. Autorka interpretuje názory popredných európskych teoretikov (1. 2), ktorí objektívne a kriticky hodnotia činnosť týchto organizácií vo vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu, ide totiž o nestále sa vyvíjajúci fond. Súčasne však zdôrazňujú potrebu študovať zdedené tradície, dôležité však je vyvarovať sa tým, ktoré posilňujú negatívne postoje a reakcie (nacionalizmus, extrémizmus a xenofóbia). Spoločná programová iniciatíva o kultúrnom dedičstve (Joint Programming Initiative in Cultural Heritage and Global Change - JPI CH) vznikla pod záštitou EU v r. 2010, koordinuje financovanie cez národné a európske grantové agentúry, žiaľ, od r. 1921 je SR iba pozorovateľom a slovenské univerzity sa nemôžu uchádzať o tieto granty. Europa Nostra bola založená v Paríži r. 1963, má viac ako 40 členov, udeľuje ocenenia v 5 kategóriách - ide o ceny za výnimočnosť v ochrane kultúrneho dedičstva od reštaurácie budov, ich adaptácie na nové použitie až po urbánnu a rurálnu obnovu krajiny. Každoročne je udelených okolo 30 cien, z toho 5 Grand Prix, na Slovensku bolo ocenených päť projektov (https://www.europeanheritageawards.eu/winners/). Autorka kriticky poznamenáva, že slovenské kultúrne inštitúcie majú veľký potencionál, avšak málo túto príležitosť využívajú.

Druhá kapitola pod názvom Kultúrne dedičstvo a turizmus približuje rôzne druhy turizmu, môže to byť rekreačný, ekoturizmus, poznávací, religiózny, zdravotný, zážitkový, biznis-turizmus a široká kategória prírodného a kultúrneho turizmu. Jednotlivé podkapitoly prezentujú výskumy autorky: (2.1) História turizmu - prvé zmienky vznikli už v 5. stor. p. n. l. v Tébach, medzi najstaršie turistické destinácie patria egyptské pyramídy. V 19 . - 20. stor. turizmus postupne prerástol z elitnej do masovej podoby; (2. 2) Vedecký výskum turizmu s akcentom na kultúrny turizmus - je silne podmienený "politickými" záujmami, pričom kultúrny turizmus je významným zdrojom príjmov pre každý štát a jeho regióny. Bádateľka interpretuje názory odborníkov z rôznych spoločenskovedných oblastí i krajín, osobitnú pozornosť venuje skúmaniu turizmu v sociálnej antropológii; (2.3) Kultúrny turizmus v politikách a stratégiách - mal by prinášať dobre manažované príležitosti tak pre príslušníkov hostiteľskej krajiny, ako aj pre turistov; (2. 4) Typológia kultúrneho turizmu -detailne je prezentovaných až desať jednotlivých typov turizmu (hranice medzi nimi sú variabilné), ale aj rozličné teoretické koncepcie, ktoré ich skúmajú. Upozorníme iba na tie oblasti turizmu, ktoré sú podľa nášho názoru novšie, resp. menej známe/rozšírené, napr. gastronomický/kulinársky; festivalový; turizmus autochtónnych kultúr (záujem o pôvodných obyvateľov prírodných národov - indigenous cultures); personálny/osobný - vyvolaný migráciou obyvateľstva, ide o putovanie do krajín predkov. V ostatnom období vzrastá vedecký i návštevnícky záujem aj o tzv. temný turizmus(dark/black/morbid tourism) - na miesta ľudského utrpenia, prírodných a ekologických katastrof, vojnových udalostí, nejasných úmrtí. Cieľom môžu byť primárne - autentické miesta, alebo sekundárne - múzeá a expozície. Vznikajú však aj kritické vedecké práce (asi od r. 1996), ktoré polemizujú o etickej stránke temného turizmu, napr. či je akceptovateľné profitovať z neho (bolestivosť a traumatické spomienky), ako (a či) sa reálne prezentujú historické fakty.

Na základe podrobného štúdia zahraničných materiálov, ich komparácie s názormi slovenskými teoretikov, ako aj vlastného terénneho výskumu, zostavila autorka hodnotnú faktografickú publikáciu. Ilustračné fotografie z bohatého archívu autorky prezentujú vybrané lokality z nášho i svetového kultúrneho dedičstva. Veríme, že monografia rozšíri pohľad odborníkov na turizmus, ochranárov, iste však zaujme aj širšie publikum vrátane tlmočníkov a prekladateľov. Inšpiratívne pôsobí záverečná výzva autorky k interdisciplinárnemu bádaniu v danej oblasti, vyzdvihuje hodnoty a poslanie turizmu v tom najširšom zmysle slova: "Kultúrne dedičstvo a turizmus sú v súčasnej dobe dve spojené (a nesmierne dôležité) nádoby, ktoré majú veľký potencionál prehlbovať európsku a globálnu spoluprácu, solidaritu, spolupatričnosť, rezilienciu a humanitu."

Hedviga Kubišová

Príbehy Dorotky pre deti i dospelých (H. Kubišová)

Kto z nás si by si neželal, aby všetko dopadlo šťastne - o tom snívajú nielen deti, ale aj dospelí... Je to naivná predstava? Nie celkom... Všetko môže dobre dopadnúť, aj tie najvážnejšie situácie, ak sa na svet pozriete čistými očami z hlbín duše 6ročného dieťaťa... Má to však jednu podmienku - že rodina má spoločnú snahu prekonať prekážky. Neveríte? Vydajte sa na púť spolu s Dorotkou a prečítajte si dve knižky z pera Anny Jónásovej.

Knižka O fontánkovej Dorotke a jej vozíčkovej babke (2019, 56 s.) vyšla s finančnou podporou J. Poláka - Zlatníctvo TIMIgold Galanta). Malá Dorotka trávi svoj škôlkarsky vek so svojou babičkou - otec je najčastejšie v práci, poludní ešte na akejsi stavbe, a mamička tiež už dlhší čas nie je doma, lebo čaká v nemocnici na bračeka, ktorý by sa mohol narodiť skôr. Deda už dlhší čas niet, lebo je svetobežník, akosi sa pozabudol na cestách, a možno sa už ani neplánuje vrátiť. Babička s ním sa s ním preto nechce ani rozprávať, a v tomto Dorotka nechápe správanie dospelých. Počas dňa hrá s babičkou rôzne hry, nie však počítačové, ale s číslami a písmenkami, ktoré dieťa poznáva, lebo už čoskoro pôjde do školy. Ani to by nebolo nič hrozného, keby babička nebola pripútaná na vozíku... A tak si Dorotka vo svojej detskej fantázii vymyslí rozprávku, že babkin vozík je začarovaný hrad a dievčatko svojou láskou môže odkliať babičkinu nemohúcnosť. Napokon sa všetko vyrieši, otec prerobí pre rozšírenú rodinu dedov dom pri hrádzi, kam sa mamička vráti s maličkým bračekom, ba nájde sa aj zatúlaný dedo. Spoločne chodia na prechádzky - s bábätkom v kočíku a s babkou na vozíku. Ako píše autorka v predhovore "... nie všetky príbehy pre deti musia byť veselé - do popuku. Prečo by nemohli byť také, aké sú naše všedné dni?"

Druhá knižka je voľným pokračovaním príbehu Dorotka a jej spolužiaci z prvej B (2021, 60 s), vyšla s prispením Fondu na podporu umenia) z tvorivej dielne všestrannej spisovateľky PhDr. Anny Jonášovej s ilustráciami Mgr. Jozefa Pobočíka ml. vyšli vo vydavateľstve Signis Banská Bystrica (hl. red. Eva Čulenová). Dorotka už vymenila škôlku za školu, hru za učenie, začínajú naozajstné starosti, ako si nájsť nových kamarátov, ako sa naučiť písať, a to nielen tlačenými písmenkami, ale písanými, čo je oveľa ťažšie, a ešte ťažšie je podrobiť sa školskej disciplíne. Spoznávame s jej spolužiakov, každý je iný... Je tu nadaný génius Henrich, ktorého by jeho mamka najradšej dala do vychýrenej školy pre talentované deti, je tu dopletený Samko (Okmas) - ten všetky slová hovorí odzadu, ale aj Paľko, ktorý chce vedieť, ako to je, keď niekoho dajú v škole do laty, a tak sa stratí, keď išiel hľadať tú latu. Dorotka prežíva trest za presadenie od vernej kamarátky Veroniky, poznáva hodnotu detského priateľstva. Vyrieši sa aj nedorozumenie okolo vyhlásenia víťazov v zbere papiera, lebo na prvom mieste má byť vždy čestnosť. A na prváčku pred školou čakáva otec alebo dedo, babkin nový vozík je krajší, a hlavne sa na ňom ľahšie pohybuje, veď ho priniesol rozprávkový koník Pegas. Dorotka striedavo pyšne šoféruje kočík s bračekom, alebo striebristý vozík s babkou, naďalej si vymýšľa rozprávky a pomocou nich si plní svoje sny.

Dve pekné knižky z tvorivej dielne všestrannej spisovateľky PhDr. Anny Jonášovej s ilustráciami Mgr. Jozefa Pobočíka ml. vyšli vo vydavateľstve Signis Banská Bystrica (hl. red. Eva Čulenová). Druhá knižka získala aj ocenenie - tretie miesto v literárnej súťaži O cenu Slovenského učeného tovarišstva. Určené sú nielen pre deti mladšieho školského veku, rovnaké potešenie z jej čítania budú mať aj rodičia týchto detí a iste aj učitelia/ky primárneho vzdelávania, keďže pútavo odhaľujú psychiku dieťaťa. Autorka približuje krásny a čistý svet detskej fantázie, túžbu po rodinnom súlade a vieru šťastný koniec, ktorý príde len vtedy, ak v jeho naplnenie naozaj veríme.

H. Kubišová

Nemôže v sebe zaprieť ducha cestovateľa

Jozef Weis: Most do srdca. Vyd. Banská Bystrica : Signis, 2022, 100 s. ISBN 9788099936202.

Večne nepokojný, túlavý cestovateľ, popredný publicista, skúsený spisovateľ a maliar Jozef Weis zo Zvolena zmenil paletu svojej umeleckej výpovede. Tentokrát sa rozhodol vyjadriť osobné pocity poéziou, svoje kľukaté cesty životom bilancuje v básnickom debute Most do srdca.

Počas bohatej publicistickej činnosti pôsobil ako redaktor Kultúrneho mesačníka a týždenníka Vpred, spolupracoval so Slovenským rozhlasom v Banskej Bystrici, bol tiež členom Slovenského syndikátu novinárov. Ako vášnivý cestovateľ vydal niekoľko kníh reportáží Po cestách dvoch kontinentov (1995) a Ozveny ciest (1998) Putovanie krajinami kontrastov (2017). Výtvarno-cestovateľské záujmy sú stvárnené v knihe Kroky k métam(2019)s výstižným a pravdivým podtitulom Videl a zažil toho v živote veľa.

Najnovšie sa rozhodol sa oprášiť spomienky na nepublikované básnické juvenílie, najmä však tiež nové, pandémiou podmienené verše. Jeho poetické úvahy sú motivované izolovanosťou, ktorú si nezvolil sám. "Buď samote podľahnem, alebo budem s ňou tvorivo bojovať" - tak píše J. Weis v predslove svojej knižky. O čom asi uvažuje človek v čase odcudzenia a ohrozenia ostatných rokov? Zbierka tematicky členená do niekoľkých častí začína spomienkami - ako inak - návratmi do mladých čias. S Handlovou sú spojené jeho prvé kroky v maliarskej tvorbe pod vedením akad. mal. Andreja Kuca. Neskôr zdokonaľoval svoje maliarske vlohy štúdiom výtvarnej výchovy (ale aj filozofie) na UMB v Banskej Bystrice a dejín umenia na Univerzite 3. veku na TU vo Zvolene - to na vysvetlenie, prečo si zbierku ilustroval autor sám. Názov zbierky Most do srdca je identický s titulom jednej z básní a viaže sa na reálnu, život ohrozujúcu situáciu: "zasiahol skalpel / plášť noci všetko zastrel." V prvej časti Spomienok nás pútajú verše svojou jednoduchosťou: "zastanem pred cestou / pred domom / kde uzrel som svet / dom je opustený / mosadznej kľučky už niet / na priedomí nesedí / babka v bielom čepci". Pre zvolenských krajanov, ktorí sa 8. júla môžu zúčastniť prezentácie tejto knižky za prítomnosti autora a vedúcej redaktorky vyd. Signis E. Čulenovej, bude iste príťažlivá rekapitulujúca báseň Ticho v ruinách, cit.: "Už nebrázdim moria / nezdolávam kopce / vysoko nad mestom / na Pustom hrade / hľadám miesto pokojné, tiché." Druhá časť Tvorba je poznačená aj tvorivou skepsou autora: "Už nebudem maľovať / nechávam to mladým / oni poznajú to šťastie pravé / láska samotná je maliar svetla a tieňa". Pre cestovateľov i turistov bude najzaujímavejšia tretia časť Cesty, túžby (Ne)splnené, ktoré majú skôr podobu turistického zápisníka. Možno sa aj nám v turistickej pamäti vynoria spomienky na horské trasy, napr. báseň Gerlach: Kráľ tatranských štítov bez koruny / chladný, odmietavý / s množstvom obetí... Hrdá chvála autora "mám zdolané štíty Jahňací Rysy, Slavkovský, Kôprový" pôsobí skôr enumeratívne a faktograficky; podobne aj cestovateľské reflexie s hmlistou nostalgiou: "vybral som sa do Mongolska / cesta Transsibírkou magistrálou / úžasná exotika"... Jedno je však isté, J. Weis v osobnom živote i tvorbe realizoval večnú túžbu človeka poznávať svet: "chcel som vidieť miesta / starých kultúr / kde Vezuv chŕli lávu / na slávne mestá". Vnímame pestrú škálu lokalít na štyroch kontinentoch, ktoré by väčšine čitateľov spôsobili námahu už aj pri ich hľadaní v atlase. V knižke poézie nesmú chýbať spomienky na lásky dávne i menej dávne: "Sú hriechy ktoré / nezarastú trávou / hriechy veľké / hriešky malé / hriešky krásnej / veľkej lásky". Zbierku uzatvára časť Život veršami z obdobia pandémie.

Doslov zbierky napísal Marcel Páleš, poézia Jozefa Weisa mu pripomína koleso s pevnou kostrou, v jeho centre sú ukotvené motívy bytia - básnik vyzdvihuje nezabudnuteľné momenty, ktoré zostali v duši autora hlboko zapísané. V jeho veršoch síce "nejde o náročné metafory (...), roztáča však koleso života a čaká, kto sa s ním zvezie". Poetické úvahy J. Weisa v nás evokujú istú analógiu s Nietzscheho postavou Zarathustru a jeho ideou večného návratu (napokon, samotný autor študoval tiež filozofiu). Ide o návraty k pozemskému svetu, pobádanie k tomu, aby človek išiel za svojím cieľom, prekonával prekážky - spätný pohľad na minulosť by nás nemal obmedzovať ani odrádzať pred naliehavosťou dosiahnutia životných cieľov.

H. Kubišová

Rieka bola svedkom nášho príbehu (H. Kubišová)

Alena Považanová Němcová: Stretnutie pri rieke. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Signis 2021, 51 s. Ilustrácie Žaneta Němcová. ISBN 978-80-99936-19-6

"Čas, ktorý sme neboli spolu, sa pre nás stával viac a viac neznesiteľný. Rieku sme milovali obaja"... Podobné vety sú adresované čitateľkám, ktoré po zložitých peripetiách dňa, neraz plného nedorozumení v práci či v rodine, hľadajú zabudnutie v ľúbostných príbehoch, podľa nich by hlavné postavy po sobáši mali žiť šťastne, až pokým nezomrú, ako to býva v rozprávkach.

Život však taký nebýva... Pohybuje sa ako sinusoida, prináša rôzne zvraty, nečakané situácie, sklamanie, ale aj opätovné vstanie z popola, lásku až za hrob. Je to možné? Takúto love-story prelínajúcu sa s live-story prináša knižka Stretnutie pri rieke. Hlavná ženská protagonistka Alena beznádejne, no o to intenzívnejšie túži po láske, ktorá v jej viacročnom manželstve už celkom odumrela. Navyše už s istotou vie, že čoskoro sa na večný odpočinok poberie jej matka, čaká ju teda iba pustý život bez lásky. Hľadá tiché romantické zákutia pri rieke, únik hľadá v rozjímaní o Bohu. Rieka sprevádza autorku v jej úvahách, nečakane jej prinesie aj životný obrat v podobe nečakaného stretnutia pri rieke. (Dej i ilustrácie sú situované do známeho mesta pri Hrone). ... Ako v rozprávke sa objaví dávna láska, muž jej snov, s ktorým ju spája nielen podobný osud, ale aj záujmy. A rieka sa potmehútsky usmieva na šťastný pár dvoch ľudí, ktorí už precítili prázdnosť citov v otupených vzťahoch a stratu najbližších, pochopili ohraničenosť života. Napokon sa vyriešia aj formálne prekážky ich nefunkčných zväzkov, zdalo by sa, že obaja môžu žiť oddane a šťastne, až pokým ich smrť nerozdelí - tá však prichádza príliš skoro. Tu končí love story a začína live-story, Obaja ako-tak prekonajú infekčnú pliagu (po prijatí neodbytnej infikovanej zákazníčky (z náznaku o rúšku tušíme, o akú pandémiu ide). U partnera sa však následne prejaví ťažké ochorenie - diagnóza najhoršia, a prognóza? - nanajvýš štyri mesiace života.

V knihe sa prelína niekoľko rovín. Reálne situácie sú priblížované s humorom (napr. hľadanie parkoviska: "... pošťastilo sa mi nájsť zaprášený štrkový pľac za zimným štadiónom. Navyše mal bonus - bezplatné parkovanie"). Vitálne sú opisované aj chvíle z posilňovne, snaha o kultivovanie tela a kulturistický žargón, čo pôsobí pomerne prekvapujúco a je v ostrom kontraste s vnútorným vývinom postáv a ich hlbokým záujmom o Písmo sväté. Obaja hľadajú útechu pod záštitou Panny Márie, cesta do Medžugoria sa už, prirodzene, nekonala, vďaka Božej milosti však dostali dar lásky. Autorka bez predchádzajúcich literárnych skúseností prekladá čitateľkám svoj debut - vety sú splietané do celkom jednoduchých vetných reťazcov nadväzujú pravidelne ako gorále v náhrdelníku. Ide o intímnu výpoveď hlavnej protagonistky, inšpirovanú reálnym životným príbehom autorky. Namiesto epilógu je tento rozsahom neveľký, obsahom hlboký príbeh ukončený Hymnusom lásky (1 Kor. 13), pretože "... zostáva viera, nádej a láska. Ale najväčšia z nich je láska."

H. Kubišová

Rozprávky pre Agátku (B. Gazdíková)

O veľmi pekný literárny počin medzi detskými knihami sa postarala autorka Monika Beňák. Jej útla zbierka rozprávok s názvom Rozprávky pre Agátu bola prvotne venovaná jej dcérke Agátke, no autorka sa chcela podeliť o tieto nádherné rozprávočky aj s inými deťmi.

Rozprávočky sú ilustrované veľmi jednoducho a pôsobia minimalistickým dojmom, tak ako celá zbierka. Obsahuje päť rozprávok: S Barborkou v lese, Náš kamarát drak, Jazero plné zázrakov, Princ a večernice. Príbehy sú veľmi pútavo spracované a majú potenciál zaujať menšie, ale aj väčšie detičky. Rozprávky sú kratšieho rozsahu a dotvárajú ich jednoduché a jasné ilustrácie, ktorým pochopia aj menšie detičky. Môžeme tu nájsť rozprávky o zvieratkách, čarovných bytostiach a ľudskej túžbe. Vzhľadom na veľkosť písmen a krátkosť textov môže knižka poslúžiť deťom aj na to, aby sa prostredníctvom nej zdokonaľovali v čítaní. Veľké plus je aj v spracovaní knižky, pretože ide o mäkkú brožovanú väzbu, ktorá je veľmi dobre prenosná a vhodná na cestovanie, pretože nezaberie veľa miesta.

Povesti - nevysýchajúci prameň ľudovej tvorivosti fantázie (H. Kubišová)

Anna Jónásová: Povesti z horného konca Brvnišťa. Vyd. Občianske združenie Galanta literárna a Signis, vyd. pôvodnej tvorby, 2021, 124 s. ISBN 9788099936097.

Nech nás kamkoľvek vietor odveje, radi sa vraciame k magickým koreňom ľudského bytia, k spomienkam na rodný kraj a našich predkov. Dôkazom je aj kniha povestí, ktoré zozbierala a upravila spisovateľka a historička Anna Jónásová. Nostalgia jej návratov pramení z toho, že 40 rodín sa odsťahovalo z Horného Považia, medzi nimi aj 8 rodín z Brvnišťa a pred 100 rokmi založili osadu Štefánikovo v obci Javorinka neďaleko Galanty (r. 1921). A práve sté výročie vzniku tejto osady bolo impulzom k spracovaniu povestí z rodného Brvnišťa na základe rozprávania autorkinej matky Albíny Pobočíkovej a iných jej krajanov, ktoré citlivo podfarbila farbistým štetcom, a občas aj trochou umeleckej fantázie. Desať povestí, každá z nich je osobitá, sama autorka priznáva, že ústne podanie sa pričinilo o variantnosť dejových línií - napr. Povesť o Čertovej skale, v ktorej sa mohutný balvan zázračne premiestnil z Vrchovej do Chrascia, má najmenej 4 verzie. S autorskou devótnosťou v úvode vyslovuje: "Nechcem tvrdiť, že tieto povesti sú lepšie či pravdivejšie ako tie, čo už boli publikované...Sú len iné, snažila som sa o to, aby boli pestré."

Prostredie povestí je viazané na región Brvnisťa a susedného Papradna, spomínajú sa však aj iné blízke lokality Slovenska, kam protagonistov povestí osud zavedie. Autorka dôsledne overovala a zachovala fonetické zápisy nárečových tvarov gruntov, chotárnych názvov i osobných mien, prílohou je Nárečový slovník. Štýl autorky predurčuje situácia, striedavo je: a) poetický: "Brvnište, dedinka navlečená na stužke rieky pretekajúcej Papradnianskou dolinou, má najviac znakov so susedným Papradnom...; b) náučný: dozvedáme sa o tom, ako ľudia zvádzali "... každodenný boj o skyvu chleba..., ako vyklčované stráne skultivovali a ako sa sťahovali na bačovy uprostred hôr a strání"; c) ale aj hororovo-expresívny, pretože v povestiach nesmú chýbať nadprirodzené bytosti: víly, pekelníci, vodníci, svetlonosi. : "... tí, čo videli svetlonosov zblízka, tvrdili, že im nielen z nosa, ale aj z uší a očí sršali ohnivé plamene".

Najpríťažlivejšie sú však stvárnené osudy ľudí - ich túžba po šťastí, láske, bohatstve, po rovnosti a uznaní okolia sú večné, a iba podaktorým sa naplnili. S napätím sledujeme príbeh nevydatej dievky Bety, ktorá dieťa porodila, v zúfalej situácii ho však zanechá pri studničke a výčitkami trpí po celý život (O studničke, pri ktorej plakávalo dieťa); o fyzickom handicape a výsmechu okolia - od detstva veľká hlava, šedivé vlasy, ruky ako lopaty a krivé nohy, figúra predurčená na posmech -nečudo teda, že sa teda splietol s pekelníkom (Tedzo); o krutom treste za vykonané dobro - dedinská liečiteľka a bylinkárka je uvrhnutá do väzenia za nezaplatené dane. Aby však v boji so zlom predsa len dobro neobišlo celkom bez úspechu, dieťa pri studničke nájde a vychová iná bezdetná žena, Tedzo ukončí zmluvu s pekelníkom a pozemské šťastie nájde v rodine, dedinská liečiteľka Tutajka vylieči zraneného kráľa Mateja a ten ju z väzenia na slobodu pošle a dane navždy odpustí. Čitateľ teda nepodľahne hrôze zo zlých magických síl a podobne ako v rozprávke je posilnená jeho viera, že dobro zo sveta nevymizne. Občas je ponechané riešenie záveru povesti na čitateľa: "... či si ju Filip odviedol pred oltár a stal sa náhradným otcom jej malého syna, nikto nevie. Možno, že ani nie. Veď nemusia na konci každej povesti zvoniť svadobné zvony" (Vlačuha).

Pokladnica slovenských povestí je opäť bohatšia zásluhou Anny Jónásovej, kniha je doplnená ilustráciami Jozefa Pobočíka, vyšla s finančnou podporou Literárneho fondu, Mesta Galanty a Trnavského samosprávneho kraja. Čitateľov povestí iste zaujme hľadanie cesty za šťastím a magickosť príbehov. Autorka naplnila svoj cieľ... príbehy sú naozaj rozmanité, len sa do nich zahĺbiť.

Anna Jónásová - Povesti z horného konca Brvnišťa

Ilustrovaná kniha povestí od spisovateľky Anny Jónásovej ponúka čitateľom kratšie, ale aj dlhšie povesti z považskej obce Brvnište. Všetky tieto povesti, ktoré v knihe nájdeme, rozprávala autorke jej matka pred viac ako 40 rokmi. V tomto období si ich poctivo zapisovala do zošita a neskôr ich skompletizovala a vznikla táto nádherná kniha povestí.

V knihe nájdeme dokopy 10 povestí: Neto, Čertova skala, Vlačucha, Ako huncút Jano víly dobehol, Zlaté stádo, Tedzo, Svetlonos, O studničke, pri ktorej plakávalo dieťa, Tutajka, Posledné vodníča. Kniha je zaujímavá a čitateľom približuje povesti z Brvnišťa, ktorým môžu, ale aj nemusia veriť, no dôležité je, že autorka týmto zachováva duchovné bohatstvo obce. Veľkým plusom publikácie je to, že sú v jednotlivých povestiach využité aj rôzne piesne a básničky z tohto okolia, ktoré dotvárajú reálnosť príbehov. Výhodou je aj nárečový slovník, ktorý je na konci vydania a vysvetľuje rôzne nárečové slová, s ktorými sa v povestiach stretneme.

Publikácia je veľmi dobre spracovaná aj graficky. O ilustrácie sa postaral Jozef Pobočník ml. Nachádzame ich aj medzi jednotlivými textami a dotvárajú celkovú autenticitu povestí. Na knihe je zo zadnej strany ilustrovaný erb Brvnišťa. Vo všeobecnosti je kniha určená deťom, ale aj dospelým a na svoje si prídu aj záujemcovia o slovenský folklór.

Barbora Gazdíková

Prehlbovanie záujmu o ľudovú slovesnosť, kultúru, tradičné remeslá, ako aj o históriu regiónu

JOKLOVÁ, M. - KONCOŠOVÁ, M. - LOMENČÍK, J.: REGIÓN V EDUKÁCII SLOVENSKÉHO JAZYKA A LITERATÚRY. Banská Bystrica : Signis, vydavateľstvo pôvodnej tvorby. 2021, 179 s. ISBN 978-80-99936-24-0.

Autorská trojica skúsených pedagógov a metodikov slovenského jazyka zostavila pozoruhodnú edukačnú publikáciu, v ktorej sa chcú podeliť o vlastné detailné poznanie regiónu horného Novohradu a Gemera, oboznámiť učiteľov s inovatívnymi metódami vyučovania slovenského jazyka prostredníctvom zážitkového učenia. Ich cieľom je prehĺbiť záujem o ľudovú slovesnosť, kultúru, tradičné remeslá, ako aj o históriu regiónu. V centre ich bádania sú najmä literárne osobnosti, ktoré v danej oblasti pôsobili: Matej Hrebenda, August Horislav Škultéty, Terézia Vansová-Medvecká a jej manžel Ján Vajsa, Pavol Emanuel Dobšinský, Dr. Samuel Daxner, Dr. Vladimír Clementis, Ivan Krasko. Zásluhou vydavateľstva Signis vyšla inšpiratívna kniha, ktorú možno pre jej interdisciplinárne zameranie odporučiť do pozornosti nielen slovenčinárov, ale aj ako metodickú príručku učiteľom ďalších všeobecnovzdelávacích predmetov, ako sú etika, občianska náuka, história, rovnako aj pedagógom z iných regiónov Slovenska, napr. pri organizovaní literárnych exkurzií.

Hedviga Kubišová

Poézia pre všetkých. Most do srdca

Zaujímavá básnická zbierka od zvolenského výtvarníka Jozefa Weisa ponúka rôznorodé básne. Na začiatku básnickej zbierky zisťujeme, že písal všetky tieto verše, keď sa cítil opustený a sám, a to vyprodukovalo nádherné básne, ktoré sú zo života, o živote a ľuďoch.

Básne sú rozdelené do piatich častí. V prvej sa nachádzajú spomienkové básne, v ktorých sa lyrický subjekt vracia do detstva, pripomína si rodičov a život v tej dobe. S pribúdajúcim vekom sa v básňach objavujú aj jeho synovia a život v básňach plynie od detstva až do dospelosti, kedy je on sám otcom. Druhá časť sú básne na tému tvorby, pričom ide prevažne o výtvarnú tvorbu. Po nich nasledujú básne z ciest, ktoré počas svojho života absolvoval. Názvy básní sú častokrát pomenované po mieste, na ktorom sa lyrický subjekt vyskytol. Neskôr sa objavuje aj téma lásky - lásky k žene. Autor v chronológii postupuje a tieto básne začínajú sondou do jeho mladosti a vzťahov. Posledná časť básnickej zbierky má názov "ŽIVOT". Tu sa nachádzajú veľmi aktuálne básne, ktoré zachytávajú izoláciu, ktorá nás v posledných dvoch rokoch života sužovala.

Básnickú zbierku vnímam veľmi pozitívne, je ľahko čitateľná a každý si v nej príde na svoje. Príbeh dotvárajú aj ilustrácie, ktoré sú sépiovo hnedé. Spôsob tvorenia básní je novátorský, a preto si ich môže prečítať každý človek aj bez literárneho vzdelania. Zaujalo ma, že básňami veľmi dobre reflektoval aj dobu, ktorú žijeme. Celkovo vnímam básnickú zbierku ako "poéziu pre všetkých", ktorá má potenciál zaujať práve svojou jednoduchosťou.

Barbora Gazdíková


Rozprávka písaná pod hviezdami a boj Svetlíkov so Zlopíkmi

Školáčka Lesanka trávi väčšinu voľného času četovaním s jej neznámym priateľom, o ktorom nevie prakticky nič. Jej rodičom sa to nepáči, a tak sa mama Lesanky rozhodne, že do začiatku letných prázdnin musí o ňom zistiť niečo viac, inak jej túto aktivitu zakáže. Avšak všetko nie je také ľahké. Po nátlaku zo strany dievčatka prichádza jej četovací kamarát v plnej kráse aj so svojou rodinou. Moment prekvapenia nastáva, keď Lesana zistí, že ide o rodinu Svetlíkov. Život na Zemi sa pre Svetlíkov začne zamotávať v momente, keď sa o ich pobyte dozvedia Zlopíci, ktorí chcú ovládnuť Zem a aj Svetlontídu, pričom im k tomu majú pomôcť zázračné kamene, o ktoré sa rozhodli bojovať. Bude v súboji so Zlopíkmi stačiť súdržnosť a dôvera, ktorú medzi sebou nadobudli Svetlíci a obyčajní smteľníci zo Zeme? Kniha je určená pre všetky deti, ktoré zaujímajú fantastické bytosti a príbehy. Ponúka viacero dejových línií a aj ponaučenie, ktoré autor nenásilným spôsobom podáva, a to obozretnosť v online svete, ktorý je dnes súčasťou mnohých detí, ale aj dospelých. Veľkým prínosom sú aj ilustrácie, ktoré sú pestrofarebné a už úvodná ilustrácia zaujme mnoho detských čitateľov. Okrem tohto všetkého je potrebné vyzdvihnúť aj to, že autor príbeh zasadil do mesta Banská Bystrica a konkrétnymi opismi priblížil toto mesto aj mnohým, ktorí ho ešte nenavštívili.

Barbora Gazdíková


Dorotka z knihy O fontánkovej Dorotke a jej vozíčkovej babke vyrástla a nastúpila do prvého ročníka základnej školy. Jej novú životnú etapu zachytila autorka Anna Jónásová vo voľnom pokračovaní s názvom Dorotka a jej spolužiaci 1. B.

Príbeh je určený širšiemu spektru detí, no predovšetkým tým, o ktorých je - šesťročným prváčikom, ktorí prvýkrát prekročia brány veľkej školy. Autorka ponúka preniknutie do sveta detí, ktoré sa ocitli v neznámom školskom prostredí. Všetky príbehy, ktoré sa v knihe nachádzajú, sú uvedené prostredníctvom hlavnej hrdinky - Dorotky, ktorá je taktiež obyčajným šesťročným dievčatkom. V príbehu spoznáva nové deti, ktoré s ňou začali chodiť do triedy a aj rôzne povahy detí, ktoré sú v knihe vykreslené prostredníctvom jednotlivých krátkych kapitol, v ktorých sa rieši vždy nejaký iný problém, pričom práve tento aspekt môže pomôcť deťom v akceptácii iných. Tak ako v každej detskej knihe ani tu nechýbajú vtipné momenty, ktoré dokresľujú celkový dojem z knihy. Ako plus vnímam aj to, že je kniha napísaná v "detskom štýle". Úvodný a záverečný text je napísaný písaným písmom, s ktorým sa v príbehu zoznamujú aj deti v škole. Štýl knihy je hravý a svojou farebnosťou a zaujímavými kresbami a celkovým dizajnom navodzuje atmosféru školy a prvého ročníka.

Barbora Gazdíková